Medovnikárstvo, špecializované potravinárske remeslo zamerané na výrobu sladkého pečiva – medovníkov, má svoju tradíciu aj v Rožňave.

Pôvodne medovnikári spracovávali výlučne medové cesto z medu, ražnej alebo pšeničnej múky a vody. Presnú receptúru na jeho prípravu si  veľmi prísne chránili a dokonca dedili z generácie na generáciu. Najdôležitejšou surovinou bol med. Od jeho kvality závisela nielen kvalita medovníkov, ale aj prestíž medovnikára. Cechové artikuly preto kládli dôraz na kúpu kvalitného medu a prísne zakazovali kupovať med od priekupníkov. Cesto sa vyrábalo do zásoby a skladovalo sa uložené v drevených debnách na tmavom mieste. Čím bolo cesto odstátejšie, tým bolo zároveň kvalitnejšie. Kúsky tuhého cesta sa potom vtláčali do foriem. Známe boli rôzne typy foriem. V období, keď medovnikárske remeslo dosiahlo svoj vrchol, sa používali drevené vyrezávané formy s rôznymi motívmi (náboženské motívy, deti v perinke, bábiky, postavy v dobovom odeve, husári, koník, kohút, srdce, abeceda, motívy kvetov a pod.).

Ján Durančík je včelárom telom i dušou. Názov farmy MED DUŠE vznikol spojením dvoch mien, Durančík (vnuk) Šeševička (starý otec). Včelária spolu už 8 rokov, v malej dedine Gemerské Teplice, časť Jelšavská Teplica v okrese Revúca. Obidvaja sú registrovanými včelármi v Centrálnom registri včelstiev. Spolu sa starajú o 30 včelích rodín. Laboratórium apidológie a apiterapie udelilo včelárom Jánovi Durančíkovi a Ondrejovi Šeševičkovi zlatú medailu za kvetový med.

Jesenná časť futbalových súťaží ročníka 2021/2022, riadených ObFZ Rožňava, sa skončila.  Na čele tabuľky 6. ligy dospelých je OFK Vyšná Slaná. Práve tento klub si vybral náš spolupracovník Ing. Štefan Tomášik. Vo svojom príspevku hodnotí jesennú časť v tomto futbalovom klube, pričom uvádza hodnotenie tajomníka FK, súpisku, výbor, tabuľku, výsledky a prehľad strelcov. Text dopĺňa fotografia.

Tajomník OFK Vyšná Slaná Ing. Vladimír Lukáč: „Jeseň bola z nášho pohľadu úspešná. Napriek zraneniam viacerých hráčov (chýbali najmä Kuzma a Keršák) a problémoch s brankárom (R. Lindák sa zranil v 2. kole) sme nakoniec skončili v tabuľke na 1. mieste. Strelili sme najviac gólov v súťaži – 52 a inkasovali najmenej – 10. Prehrali sme iba v prvom kole v Rožň. Bystrom. Doma sme zaváhali len s Krh. Dlhou Lúkou, keď sme nedokázali dať gól ani z pokutového kopu. Ostatné zápasy sme vyhrali, hoci v G. Hôrke aj so šťastím po kontumácii za porušenie pravidiel pri  striedaní v domácom mužstve.

Keď sme boli o nejaký ten ročník starší, v zime sme sa sánkovali dolu dedinou od Turzáka po starý obchod. Obchodníkom bol vtedy strýko Labuzík u Bandu, otec našej kamarátky Ruženy. Stačilo, keď sme jej trikrát zabúchali na dvere obchodu, v ktorom bývali, hneď sa pridala k nám a nezabudla nám doniesť nejakú sladkosť.

Raz, bolo to pred Mikulášom po večeri, moja mama povedala: „Dnes večer ideme na priadky k môjmu bratrancovi Štefanovi do Turzáka. Tetka Jula nás pozvala.“

"Ale ja som sa dohodla s jej synmi Janom a Štefanom i ostatnými chlapmi, že sa budeme sánkovať!“ skočila som jej do reči. Boli tam s nami ešte aj chlapci z vyšného konca: Gejza Hronec, súrodenci Ondrejčíkovci, Ondrej Klement zo Šmýkanca, Milan Kováč u Sojky, Jano Endrek, Paľo Gál, bratranci Kováčovci u Lipuša – Andriš a Ďuro.

„Dobre, ale potom prídete s nimi obidve za mnou,“ povolila mama.