Baníctvo (155)
Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša
Napísal(a) Marian Slavkay
Pred niekoľkými dňami ponúkol nám Ing. Marian Slavkay z Rožňavy na uverejnenie svoje spomienky na prácu baníkov železorudných baní na Spiši a Gemeri. Jeho podnet rád využívam a pre našich návštevníkov stránky prijímam jeho návrh priblížiť túto ťažkú prácu v podzemí prostredníctvom veselých i vážnych príhod. Chceme vám takto aj spríjemniť čítanie príspevkov na stránke Maj Gemer poviedkami spomínaného autora. Odporúčam vám hneď sa do nich začítať.
Úvod
V baníctve som pôsobil takmer tridsaťosem rokov. Všeobecne sa hovorí, že „baníčina“ je nebezpečné povolanie a riadna drina. Áno, je. Ale opýtam sa: je horolezectvo bezpečnejšie a menej namáhavé? Podľa mňa je ešte riskantnejšie. Prečo si tento šport ľudia obľúbili? Preto, lebo milujú prírodu, hory, skalné steny, ktoré túžia namáhavým lezením zdolávať, aby dosiahli vytúžený vrchol. Nie každý má takú záľubu. Na to sa človek musí narodiť s túžbou v srdci, zdolávať štíty od Tatier až po Himaláje. Tak isto si človek obľúbi baníctvo, hoci je to povolanie veľmi rizikové. Človek si ho vyberie aj ako zdroj obživy, ale tiež ako koníčka.
Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Ing. Marian Slavkay ako 15 ročný nastúpil v roku 1950 za baníckeho učňa v Manganorudných baniach Kišovce-Švábovce. V rokoch 1951-53 absolvoval dvojročnú Priemyselnú školu banícku v Spišskej Novej Vsi. 6.7.1953 nastúpil na umiestenku do závodu Petr Bezruč v OKD Ostrava. V roku 1954 prišiel do Železorudných baní na Gemeri ako banský technik v závode Dobšiná, neskôr bol preložený do závodu v Drnave. Študoval na večernej Priemyselnej škole v Rožňave. Po maturite mu ponúkol podnik štipendium na štúdium na Baníckej fakulte VŠT Košice, kde vyštudoval odbor Hlbinné dobývanie a získal kvalifikáciu banského inžiniera.
Na veselé i smutné príbehy z prác pri razení banských chodieb spomína Ing. Marián Slavkay
Napísal(a) Ondrej Rozložník
Pri posedení mi 82-ročný Marián 24. novembra 2015 porozprával niektoré príbehy z jeho pôsobenia ako vedúceho úseku na lokalite Drnava – Banský potok.
V 50–tych rokoch minulého storočia realizovali sa tu banské práce na overenie žilného sideritového zrudnenia banskými prácami pomerne veľkého rozsahu. Prieskum sa robil v závere úzkej doline Banského potoka, priamočiare cca. 3 km SV od Drnavy. Tam pri štôlni Karol bola vybudovaná kompresorovňa, prevádzková budova a pod. Dnes je tam z toho prebudovaná lesnícka chata.
Po dohode medzi Geologickým prieskumom n. p. Rožňava a Železorudnými baňami n.p. Rožňava prevzal ďalšie razenie banských diel rožňavský závod. Do funkcie vedúceho tohto úseku bol menovaný mladý banský technik Marian Slavkay, ktorý tam nastúpil po svojom pôsobení v Ostravských uhoľných baniach.
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-