Baníctvo (154)
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Moja osobná úloha, prerážka Regina 2 (15)
Napísal(a) Marian Slavkay
Moja osobná úloha, prerážka Regina 2. Ďalšie dni mi doniesli v revíre malé potešenie, ale aj napätie. Rúbanie Regina sa značne zlepšovalo. Už takmer pravidelne dávalo okolo 150 vozov. Moja nová úloha bola razenie prerážky v uhlí. Bratčenkov vyšpekuloval, že prerážku začneme raziť aj z vrchu oproti razenej prerážke zdola.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Čaj o piatej (14)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Čaj o piatej Vedúci ma napísal v nedeľu na „predfáranie“. Povedal mi, že predfáranie už nebudeme robiť tak ako predtým, každý len svoj revír, ale že dostaneme určený aj iný revír, ktorý treba prefárať. Je to organizačná zmena, aby nemuseli všetci technici fárať takmer každú nedeľu. Každý revírnik nech si zabezpečí jedného haviara,
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Slabý začiatok v rúbaní (13)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Po vykúpaní som išiel do kancelárie vedúceho. Keď došiel aj Miska, dlho sme sedeli a debatovali o problémoch mládežníckej úderky. Otvorene som im povedal, že nie som nadšený z tejto zmeny, pretože v Gizele už sa mi začalo dariť a teraz mám znovu začínať s neskúsenou partiou v zložitých podmienkach a novým strojným zariadením,
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Rúbanie Regina a Jaroslav Miska (12)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Rúbanie Regina a Jaroslav Miska V druhej polovici októbra som mal rannú smenu. Stál som pri okienku a robil zápis, „cachování“. Prišiel ku mne Joska Měntel, usmieval sa ako vždy. Poslal ma do kancelárie vedúceho, že ma tam čaká Bratčenkov s Laureatem. Opýtal som sa, čo za Laureata tam na mňa čaká? „Vždyť uvidíš.“
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Krtkovia ako majstri dostávajú „krst ohňom“ (11)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Krtkovia ako majstri dostávajú „krst ohňom“. Spolu s Ondrom sme začali pravidelne fárať na naše pridelené pracoviská. Obidvaja sme dobre zapadli do pracovných kolektívov. Pomaly sme začali chápať celý systém organizácie práce na ostravskej šachte. V kostre to bolo podobné ako na banských závodoch, na ktorých sme pracovali doma, iba tempo práce tu bolo vysoké a premeny v podzemí boli rýchlejšie.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Prvá šichta na šachte Petr Bezruč v Slezskej Ostrave (10)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Spali sme dosť zle. Boli sme napätí v očakávaní, ako nás zajtra na šachte prijmú. Naše predstavy boli také, že nás prijme smenmajster, porozpráva sa s nami, zadelí na niektorý úsek, predstaví spolupracovníkom, povie niečo o ložisku, o dobývaní a plnení plánu. Vírilo nám to všetko v hlavách.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Z krtkov sa stávajú majstri (9)
Napísal(a) Ing.Marian Slavkay
Učenie, brigády v baniach, účinkovanie v súbore, hokej, to všetko sa skončilo. Koniec školského roku 1953 to všetko odsunul do minulosti. Pán riaditeľ Haber chodil z triedy do triedy a rozdával umiestenky vystavené na meno každého žiaka. Ja som dostal umiestenku „Gemerské železorudné bane, závod Drnava“ na funkciu banský merač.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Krtkovia hrajú hokej (7)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Môj brat Miro si tiež písal pamäti zo študentských čias v Spišskej Novej Vsi. Na hokej a jeden zaujímavý turnaj si spomína takto: V zime populárny hokej vyburcoval študentov – hokejistov k založeniu družstva, ktoré prihlásili aj do hokejovej súťaže. Veľký školský dvor za budovou školy bol z jednej strany ohraničený prízemnou budovou
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Krtkovia hrajú a spievajú (6)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Hudobno-spevácky súbor Baník. Bol to pojem, známy na celom Spiši, ale aj vo Východoslovenskom kraji. Súbor viedol dirigent Paľo Z. (priezvisko neuvádzam, pretože to bol výborný hudobník, dirigent, priateľ, ale aj „číslo“, ako sa hovorí). Zažili sme s ním veľmi pekné časy, vystúpenia, úspechy, zájazdy. Boli to časy radosti, ale niekedy
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Ako sa krtkovia vzdelávajú (5)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Ako sa krtkovia vzdelávajú
Do školy spolu so mnou nastúpili aj iní učni z banských závodov zo Spiša a Gemera. Ubytovaní sme boli v internáte, ktorý bol zriadený z bývalých kasární pri železničnej stanici. Školu sme mali v meste, kde sa cesta od Popradu rozdvojuje na zimnú a letnú stranu a obopína veľké námestie. Zadelili ma do prvej „C“ triedy. Bolo nás
Viac...
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia (4)
Napísal(a) Ing. MArian Slavkay
Týždeň ubehol ako voda. V učebni a pri futbale sme pomaly zabudli na „lepidlo v topánkach“, ale v nedeľu večer sme začali mať obavy. Čo bude zajtra? Ráno sme išli do práce. Po zápise sme automaticky odišli do kompresorovne. Náš pán majster Gaduš nás s úsmevom privítal: „Ta co, chlopci, jak bulo v škole?“
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia (3)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Po niekoľkých dňoch nás to vzrušenie začalo opúšťať a uvedomili sme si, že pomaly sa treba chystať na odchod do učilišťa. Do odchodu z domu nám ostávalo niečo cez mesiac času. Využívali sme to na potulky v prírode spojené so zberom húb, malín a na Olšavu sme chodili chytať rukami pstruhy, ktorých tam bolo neúrekom.
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia (2)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Živo si spomínam na posledný rok, keď sme bývali v Tuhrine. Prichádzal koniec školského roku 1950. Ja som končil strednú školu chlapčenskú v Prešove a bolo potrebné uvažovať čo ďalej. Bol som veľmi nerozhodný. Prvé čo mi napadlo bolo, že pôjdem študovať na strojnícku priemyslovku. Keď mi starší študenti povedali,
Brezovica nad Torysou patrí k najvýznamnejším obciam Šariša. Leží na hornom toku Torysy, stekajúcej po východnom okraji Levočských vrchov. Patrí do okresu Sabinov v Prešovskom kraji. V čase keď sa tento dej odohrával, mala obec okolo 1470 obyvateľov. Všetko čo chcem v tom príbehu napísať, sa začalo v
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.