Stretnutie rodákov (12)
Piaty ročník obľúbenej Rodáckej zábavy v Honciach, ktorá trvala až do rána
Napísal(a) Vladimír Tököly
V sále kultúrneho domu v Honciach sa dňa 13. októbra 2018 uskutočnil piaty ročník obľúbenej Rodáckej zábavy, ktorá sa každoročne Folklórnou skupinou Genšenky z Honiec organizuje pre obyvateľov, priateľov, no najmä rodákov z obce. Hlavným cieľom tohto kultúrneho podujatia je združovanie obyvateľov malej obce v Štítnickej doline, pre ktorých je Rodácka zábava možnosťou stretnúť sa, prehodiť pár milých slov a zabaviť sa s ľuďmi, ktorých by za iných okolností a pri bežnom hektickom živote nemali možnosť stretnúť, ale samozrejme aj utužiť priateľstvá s tými, s ktorými udržiavajú dobré vzťahy každodenne.
Okrem toho Rodácka zábava každoročne priláka do svojej domoviny rodákov, ktorí Honce opustili či už kvôli rodinnému životu, alebo pracovným príležitostiam zaručujúcim lepší život mimo obce, či regiónu.
Sirkovanci sa opäť stretli a svojmu rodákovi Jankovi Jasenkovi odhalili pamätnú tabuľu
Napísal(a) J. Frák
Občianske združenie Sirkovanci spoločne s Obcou Sirk 14.7.2018 zorganizovalo „Zraz rodákov 2018“. Už v poradí tretie stretnutie sa konalo v kultúrnom dome. Zraz sme otvorili básňou z vlastnej tvorby našej rodáčky Zuzany Hákovej, Ing. Ladislav Čajko sa k účastníkom zrazu prihovoril ako spoluorganizátor predchádzajúcich stretnutí a starosta obce Daniel Fakla všetkých srdečne privítal a poprial príjemnú zábavu. O poslaní Občianskeho združenia Sirkovanci, ako aj našich cieľoch do budúcnosti, informoval člen združenia Tibor Mikluš. Históriu obce Sirk prítomným pripomenul vo svojom príspevku Marián Ziman. Folklórny súbor z Revúčky obohatil stretnutie svojim kultúrnym programom. Počas jeho vystúpenia bola odhalená pamätná tabuľa nášmu rodákovi Jankovi Jasenkovi,
Nezabúdajme na našich rodákov zo Slavošoviec, ktorí tiež patria do kroniky obce
Napísal(a) J. Benedikty
V tomto roku si pripomíname 700. výročie prvej zmienky o vzniku našej rodnej obce Slavošovce. Je to významná, neopakovateľná udalosť tohto storočia a žijúca generácia by nemala zabudnúť na nič, čo sa pri jubilejnej storočnici v tejto dobe požaduje. Pamätajme na budúcnosť, ktorá bude čerpať z histórie. Ako rodák zo Slavošoviec sa chcem prihovoriť všetkým rodákom, na ktorých sa postupne časom zabúda. Oni patria tiež do „kroniky obce“ a myslím si, že im patrí uznanie a vďaka za šírenie dobrého mena obce, okrem tých už ocenených z príležitosti osláv 700. výročia vzniku Slavošoviec na slávnostiach 15. –16. júna 2018. Čo urobili pre obec rodáci, ktorí pôsobili v iných mestách? Kto sa zamyslí, možno to aj pochopí.
Oslavy 135. výročia narodenia Juraja Kazameka, husľového virtuóza a stretnutie rodákov obce Betliar
Napísal(a) Ľudovít Ján Šomšák
Oslavy sa začali 22.4.2017 o 13-ej hodine privítaním rodákov starostom obce v priestoroch kaštieľa Betliar, po ktorom nasledovala prehliadka priestorov a expozícií múzea s kvalitným sprievodným výkladom. Rodáci mali možnosť vidieť aj kostýmy zo seriálu TV JOJ „1890“, ktoré boli vhodne, s príslušným textom, rozmiestnené v miestnostiach, kde sa natáčali jednotlivé seriálové scény. Po prehliadke múzea sa účastníci osláv premiestnili do priestorov kultúrneho domu, kde prebehli oslavy s bohatým programom v réžii organizátorov.
V Honciach sa po tretí raz zišli rodáci a ich priatelia
Napísal(a) Mária Lukáčová
V duši kdesi každý z nás,
dedinku drahšiu nad ostatné nosí,
dvor, kde sa mihol jeho detstva čas,
tieň stromu v tráve plnej rosy.
V Sirku, o ktorom prvá písomná zmienka pochádza z roku 1421 sa uskutočnilo prvé riadne stretnutie rodákov. Myšlienka zorganizovať takéto stretnutie vznikla už minulý rok. Už vtedy sa na prvom neoficiálnom stretnutí zúčastnilo cca 25 rodákov. Prioritou organizátorov (G. Kederová a L.Čajko) na ďalšie obdobie
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.