Nové knihy (60)
Nevrátili sme sa...
1. voj. Martin BENDÍK
Narodil sa 6. augusta 1879 v Nižnej Slanej, ECAV, príslušník HIR č. 9 Košice. Bojoval na ruskom fronte v Haliči. Dňa 13. 2. 1906 sa oženil s Máriou Hudákovou z Henckoviec. V manželstve sa narodili dcéry Mária (6. 7. 1910) – vydala sa 11. júna 1927 za Martina Černaja a Zuzana (7. 9. 1912) – vydala sa 5. mája 1934 za Ondreja Ondreja.
Honvédsky peší pluk č. 9 – HIR 9 Košice
V rakúsko-uhorskej armáde existovalo niekoľko peších plukov, ktoré môžeme s určitým nadhľadom nazývať „slovenské“. Medzi takéto jednotky patril aj Honvédsky peší pluk č. 9 (Kassai 9. honvéd gyalogezred). Ako vyplýva z názvu v origináli, tento pluk sídlil v Košiciach. V Košiciach bol umiestnený štáb pluku i všetky tri prápory. Pluk bol doplňovaný z obvodov Košice a Spišská Nová Ves. To v praxi znamená, že v ňom slúžili muži z celého východného Slovenska.
Mobilizačné plány určovali tento pluk do zostavy 77. honvédskej pešej brigády,
Príslušníkom HIR 16 bol aj štábny rotmajster Ján Gallík (21. 7. 1892), vyznamenaný (vyznačený) za hrdinské činy na ruskom fronte, potomok nižno-slanskej zemianskej rodiny. Jeho predok Ján Gallík bol povýšený do zemianskeho stavu kráľom Leopoldom II. dňa 20. októbra 1702 (U. o. 90. – písomnosti zo župného archívu v Levoči).
Pochádzal zo siedmich súrodencov. Dvaja starší bratia, Juraj a Ondrej sa odsťahovali s rodinami začiatkom 20. storočia do USA (Clevelend, Guernsey, Ohio), ostatní súrodenci žili v Nižnej Slanej, (Mária Kolláriková, Zuzana Čipková, Juliana Gallíková a Anna Plačková). Cirkevnú evanjelickú školu ukončil v Nižnej Slanej.
Prápor poľných strelcov č. 29 – FJB 29 Lučenec
K jednotkám so silným slovenským zastúpením v rakúsko-uhorskej armáde pred I. svetovou vojnou patril aj Prápor poľných strelcov č. 29 (Feldjaegerbatallion Nr. 29, FJB 29) z Lučenca. Táto jednotka vznikla v roku 1859. Pred I. svetovou vojnou bol štáb práporu a väčšina rôt dislokovaná v Monfalcone. Jedna rota bola dislokovaná v Ronchi (Taliansko). Náhradná rota bola umiestnená v Lučenci. V Prápore poľných strelcov č. 29 slúžili muži z doplňovacej oblasti Košice. V roku 1914 bolo národnostné zloženie práporu nasledujúce: 67 % Slovákov, 29 % Maďarov a 4 % iných národností.
Bojové cesty jednotiek, v ktorých bojovali naši predkovia
V rakúsko-uhorskej armáde existovalo niekoľko peších plukov, ktoré môžeme s určitým nadhľadom nazývať „slovenské“. Je to z dôvodu, že dopĺňali mužstvo z územia dnešnej Slovenskej republiky a samozrejme aj preto, že výraznú časť vojakov takéhoto pluku tvorili priamo Slováci.
Peší pluk č. 25 (IR 25) – Lučenec
Jedným z takýchto plukov je aj Peší pluk č. 25 (IR 25). Pluk niesol čestný názov Edler von Pokorny. Tento pluk vznikol v roku 1672. Bol dopĺňaný z obvodu Losoncz.
Vyhlásenie vojny a mobilizácia
Dňa 28. júla 1914 vypukla I. svetová vojna. V tom čase žilo v obci (Nižná Slaná, pozn. OD) 582 obyvateľov. Bola vyhlásená všeobecná mobilizácia a do radov rakúsko-uhorskej armády narukovali muži vo veku 20 – 37 rokov.
V ďalších mesiacoch a v priebehu vojny narukovali všetci odvedení muži vo veku od 18 – 50 rokov. Zo zápisu v Pamätnej knihe obce: „Dňa 26. júla 1914 v noci bol veľký ruch v našej obci. Vyhlásená bola mobilizácia. Všetci vojaci do 37. roku boli povinní ihneď nastúpiť vojenskú službu.
Stručná história obce Nižná Slaná do roku 1914
Prvá písomná zmienka o obci je z 22. novembra 1363. Jej zakladateľmi boli Ákossovci-Bubekovci a nemeckí baníci, ktorí do týchto miest prišli dolovať železnú rudu a drahé kovy.
V roku 1434 prichádzajú na územie Gemera husiti, ktorí v Nižnej Slanej vybudovali na neďalekom kopci Muránčok strážnu vežu s opevnením. Vybudovali tak malé hradisko, ktoré slúžilo husitom 18 rokov.
Roku 1474 dostal šľachtický rod Bebekovcov od kráľa Mateja právo na slobodné dolovanie železnej rudy a drahých kovov.
Milí priatelia, týmto príspevkom začíname uverejňovať na pokračovanie texty knihy Martina Gallíka z Nižnej Slanej Za cisára pána, ktorú vydala Matica slovenská v Martine v spolupráci s Domom Matice slovenskej v Rožňave v novembri 2018 pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule obyvateľom obce Nižná Slaná padlým na bojiskách prvej svetovej vojny (1918 - 2018). Texty vydávame na základe autorovho súhlasu iba pre stránku Maj Gemer.
Úvod
Každý deň pri ceste do školy, zamestnania – kamkoľvek – obchádzame nejaký menší či väčší, starší či novší pomník – pamätník.
Osem zo štrnástich kníh napísal Pavol Hlodák o rodnej obci Muráň
Napísal(a) MG od
Na stránke Maj Gemer z času na čas uverejňujeme tiež informácie o nových knihách, či publikáciách, ktoré práve vyšli v niektorom meste, či obci nášho Gemera. Teraz je čas informovať vás, že v Muráni vyšla druhá kniha z plánovaného cyklu historických diel Ing. Pavla Hlodáka, muránskeho rodáka žijúceho v Kalinove pri Lučenci, s názvom Obec Muráň SVEDECTVO ČASU, ktorá bola krstená 21. septembra 2018 v rámci kultúrneho podujatia Dedina ožíva. Je zaujímavé, že knihu do života uviedla Ing. Beátka Hrušková (rod. Vrabcová) z Veľkého Krtíša, spolužiačka Pavla Hlodáka, a to spolu s hosťom z českého družobného mesta Fryšták. V úvode krstu naznačila, že obec Muráň stále patrí k jej životným láskam i s ľuďmi, na ktorých môžu byť právom všetci v Muráni hrdí, s dôrazom na autora, jej dobrého kamaráta z detstva.
Viac...
„Boli ste v Los Angeles, Venezuele, Uzbekistane, Čade, na Novom Zélande a stále máte pocit, že niečo chýba? Pozývame vás do vnútrozemského zahraničia nádhernej krajiny Gemera. Aj napriek tomu, že región leží geograficky blízko stredu krajiny Slovenská republika, je jeho perifériou." Týmito slovami pozývajú autori na prezentáciu s názvom Kino Gemer do kina Apollo v Rožňave 17. mája o 19.00 všetkých záujemcov o históriu, železnice, architektúru, technické pamiatky a cestovanie. „Sme radi, že môžeme knihu, prezentáciu a rozprávanie predstaviť aj Rožňavčanom, hoci, ako sa s úsmevom vyjadril jeden z autorov publikácie Mišo Hudák, dúfa, že ho Gemerčania neukameňujú. My veríme, že návštevníci prezentácie prijmú pohľad ľudí „zvonku" priaznivo, veď ani my, čo sme tu
Ernest Hauser – Obchodník. Spomienková kniha so zaujímavým svedectvom osudu človeka a jeho životných peripetií
Napísal(a) Lucia Oravec Koreňová
Spomienková kniha Ernesta Hausera je zaujímavým svedectvom osudu človeka a jeho životných peripetií. Kniha zachytáva smutný životný príbeh obchodníka, autorovho otca, Vojtecha Hausera, ktorého prezývali Apík. Ten si svoje dôležité životné udalosti viedol formou zápiskov. Je podobný mnohým iným, ktorí už takúto výpoveď o bezpráví nevypovedia. Poukazuje na rôzne formy postihov, ktoré boli bežné, keď sa niekto stal „nespoľahlivým“ občanom. Kniha opisuje viaceré životné zlomy autorovho otca – príchod do Banskej Štiavnice, prácu v obchode, až po budovanie kariéry, založenie si rodiny, hospodársku krízu, židovskú otázku, partizánsku vojnu, ústup Nemcov, znárodnenie, zatknutie, vyšetrovanie, väznenie, a tiež vysťahovanie rodiny.
Publikácia Maroša Detka „Revúca a okolie“ získala 3. miesto v celoštátnej súťaži
Napísal(a) MsÚ Revúca
Mesto Revúca v roku 2017 vydalo knižnú publikáciu revúckeho rodáka a fotografa Maroša Detka pod názvom: „Revúca a okolie“. Autor v nej predstavuje Revúcu a jej blízke okolie prostredníctvom fotografií, ktoré zachytávajú svojským spôsobom tajné zákutia a uličky nášho mesta, kultúrne pamiatky, sakrálne stavby, pestrosť fauny a flóry, ako i krehkú krásu dedičstva nášho regiónu. Kniha je prehľadne a logicky členená na kapitoly: Revúca, Revúčka, Rímskokatolícky kostol sv. Vavrinca diakona, Evanjelický a. v. kostol, Pôvodná budova Prvého slovenského gymnázia, Nová budova Prvého slovenského gymnázia, Revúcke školy, Chyžné, Mokrá Lúka, Jelšava, Predná Hora, Muráň a Muránska planina. Knihu dopĺňajú tiež kvalitne napísané a informačne nasýtené popisné texty k fotografiám. Dielo bolo vydané dvojjazyčne, v slovensko - anglickej jazykovej mutácii.
Pani Ivonu Ďuričovú v rámci Mesiaca slovenských spisovateľov nominovali na ocenenie Pantha Rhei Awards
Napísal(a) Ondrej Doboš
Pani Ivona Ďuričová so svojou literárnou tvorbou sa počas niekoľkých rokov už nastálo zapísala medzi obľúbených autorov detskej poézie. S potešením a zvlášť rád uvádzam, že pani Ďuričová pochádza z Gemera, a často do svojho rodného kraja prichádza aj preto, lebo je to miesto, kde nájde množstvo námetov aj pre napísanie ďalších básní. Po jej prvej zbierke básní „Básnenie“ (2008), ktorej verše boli skôr určené pre dospelú generáciu, si zrejme sama určila, koho bude jej tvorba v nasledujúcich rokoch oslovovať. Pripravili sme si pre ňu pár otázok.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-