
Kto a kedy zhotovil predmetnú cestu kaňonom?
Stavba cesty údolím Stratenského kaňonu bola ukončená v roku 1840. Dokladovať to má vytesaný nápis z tohto roka, vytesaný do vápencov na najužšom, stúpajúcom a rozšírenom mieste cesty. Nápis sa mi v roku 2010 nepodarilo nájsť. Na jednej z nainštalovaných tabúľ náučného chodníka v kaňone je však autorom zobrazený nápis, na ktorom je uvedený rok a písmená P. a C. Na tabuli v texte je to významovo napísané ako „princ Coburg“. Nepovažujem to však za vierohodné vysvetlenie.
Cesta, pod názvom „Stratenská cesta“, patrila v Gemerskej župe do cestnej siete smerom do údolia rieky Hron. Udávaná dĺžka je 90 km a bola postavená na majetkoch Coburgovcov. Pozostávala z troch úsekov a za ich používanie sa do roku 1885 vyberalo mýto. Neskoršie, okrem trasy Pusté pole – železiareň Stratená, ktorú naďalej spravovali Coburgovci, prešli úseky pod správu Gemerskej župy, a tým boli oslobodené aj od mýta.
Kto bol iniciátorom zhotovenia tejto cesty nie je známe. Predpokladáme že to boli prví zakladatelia úpravne medených a železných rúd v Stratenej, a tými bola dynastia Csáky. Rodinná dynastia Coburg úpravňu od nich kúpila a Agoston Coburg spomínanú cestu len upravil na vhodný profil pre dopravu výrobkov z úpravne rúd. Uvedené je ale potrebné doložiť archívnymi údajmi z vtedajšieho Uhorska.
Pozoruhodné pritom je, že táto úpravňa bola postavená v oblasti, vtedy ťažko prístupnej, s nepriaznivými prírodnými podmienkami, ako i pre infraštruktúru úpravne rúd, akým je okolie obce Stratená. V bezprostrednom okolí nie sú žiadne výskyty nerastných surovín, takže sem sa museli dovážať a pre ukladanie odpadu z pecí nebol vhodný priestor a musel sa odvážať.
Coburgovská dynastia mala najväčší podiel na úpravu spomenutých rúd hlavne z okolia Dobšinej.
Produkty z nej bolo nutné prepravovať do hámrov a železiarní. Dopravne náročná úzka dolina pri rieke Hnilec si preto vyžiadala úpravu cesty pozdĺž jej toku, ktorá umožnila dopravovať produkty z vysokých pecí, najmä do železiarní na Pohroní. Poskytla tiež možnosti pre iné obchodné aktivity a uľahčila spojenie s mestom Poprad. Po objave Dobšinskej ľadovej jaskyne v roku 1870 (pozri obrázok o objaviteľoch), významne tiež pomohla jej návštevnosti.

Coburgovci
Detailné údaje o „Dynastii Sachsen Coburg Gotha“ sú uvedené v knihe: „GOBURGOVCI A SLOVENSKO“, ktorej autorom je Roman Holec, rok vydania 2010. Podrobné pôsobenie Coburgovcov v Stratenej nebolo zatiaľ zo zachovaných archívnych dokumentov spracované.
Prehľad o niektorých členoch dynastie Coburg a ich časovom vývoji podnikania s úpravou rúd v Stratenej uvádzam nasledovne:
Úpravňa a železiareň
Železiareň v Stratenej dal postaviť v 19. storočí gróf Csáky na mieste bývalej medenej huti. V roku 1842 ju predali Coburgovcom. Neskôr zdedil železiareň v Stratenej Filip (1844-1921), ktorý sa oženil s Lujzou Belgickou (1858-1924).
Filip von Sachsen-Coburg-Gotha sa narodil v Paríži 28. marca 1844, zomrel 3. júla 1921 v Nemecku v meste Coburg. Mal mnohé tituly, bol to knieža, princ Sasko-coburgsko-gothajský, rytier Rádu zlatého rúna, držiteľ portugalského Rádu veže a meča a čestný predseda Uhorskej geografickej spoločnosti.
Po jeho smrti prevzal vedenie úpravne Ágoston Coburg-Góthai (1845-1907).
V roku 1858 bola postavená v Stratenej ďalšia vysokú pec a 6 nových pražiacich pecí. Energia potrebná pre výrobu bola získavaná z rieky Hnilec. V roku 1904 bola táto vodná energia nahradená elektrickou.
Pre vyriešenie komplikovanej prepravy železnej rudy do úpravní dal postaviť Filip Coburg v roku 1896 lanovku, spájajúcu Stratenú s Mlynkami a s dobšinskou železničnou stanicou. Spracovanie železných rúd v Stratenej bolo ukončené v roku 1921.

Na obrázku s manželkou princeznou Lujzou, dcérou Leopolda II. Belgického a kráľovnej Márie Henriety Habsburskej.

Na bralo, za vyrazenou Skalnou bránou, bola v roku 1867 umiestnená pamätná tabuľa zo žuly, ktorú dala zhotoviť spoločnosť maďarských lekárov a prírodovedcov na počesť Coburgovcov, a to menovite na Ágostona Coburga-Góthai (1845-1907), ktorá sa, i po zničení Skalnej brány, na pôvodnom mieste zachovala. Prírodné podmienky v okolí obce Stratená, známe veľmi nízkymi teplotami a množstvom snehu, však pôsobili i na tabulu, takže bola už nečitateľná a vyzerala takto:

Stav tabule v roku 2007
Často som navštevoval Stratenský kaňon, ako aj v lete, tak i v zime na bežkách a zastavil som sa pri tejto nečitateľnej tabuľke. Bola umiestnená asi tak v 3,5 m výške. Nebol som, ako geológ, spokojný s nečitateľnosťou tak významnej historicko-kultúrnej pamiatky. Oslovil som i vtedajšie vedenie Národného parku Slovenský raj s otázkou, aby sa s tou nečitateľnosťou zaoberali a že možno by to mohli opraviť i kamenári, žiaci Strednej priemyselnej školy v Spišskej Novej Vsi. Odpovedali, že sa pripravuje projekt na úpravu stavu cesty, ktorá je značne poškodená, ale všetko ostalo v pôvodnom stave.
Rozhodol som sa, že tú tabulu musíme opraviť. Zorganizoval som mojich vnukov a priateľov z baníckeho múzea v Rožňave, menovite už zosnulého Pavla Horvátha a Karola Tomániho. Oslovil som aj vtedajšiu starostku obce Stratená pani Eriku Oravcovú, ktorá našu aktivitu schválila. Požičal som si od nej nevyhnutne potrebný rebrík a pustili sa do práce. Takto sme v roku 2010 tabulu očistili, jednotlivé písmená očistili a Pali Horváth ich čiernou, prírodným podmienkam odolajúcou farbou obnovil.
![]() |
![]() |
![]() |
![]() |

Tabuľa po očistení a obnove jej textu vyzerala v roku 2010 takto:
Prepis textu na tabuli je nasledovný:
|
Coburg Góthai Ágoston, |
Coburg Góthai Ágoston, gróf, náš predseda, Tebe vzdávajú skaly poctu. Maďarskí lekári a prírodovedci na pamiatku. 21. August 1867.
|
Čitateľný text teraz slúži turistickým návštevníkom nádhernej tiesňavy a je súčasťou náučného chodníka s viacerými informačnými tabuľami.
Zničenie Skalnej brány
Vstup do prírodného kaňonu bol len cez vyrazený vchod do vápencového brala známy pod názvom „Skalná brána“, ktorá však bola počas druhej svetovej vojny zničená použitím trhavín.
Partizáni, v snahe sťažiť ústup nemeckej armády, robili pomocou trhavín cestné zátarasy smerom na Poprad. Vtedy sa neúspešne pokúsili odstreliť aj skalný masív tvoriaci „Skalnú bránu“. K zrúteniu brány došlo, ale až následne, a to niekedy v roku 1947 alebo 1948. Potvrdzuje to nasledovné písomné svedectvo pána Vojtecha Bradovku z obce Nadabula, ktoré sme spolu spísali. Menovaný pracoval vtedy ako stavebný technik v obci Telgárt a s kamarátom sa boli o jej zrútení osobne presvedčiť:
Čestné prehlásenie
k udalosti:
„Zrútenie tzv. „Skalnej brány“, prírodného útvaru nachádzajúceho sa pri obci Stratená v okrese Rožňava“
Ja Vojtech Bradovka, narodený 14.05.1925, č. OP – SH 004356, bytom v Rožňave, miestna časť Nadabula č. 27 k uvedenému prehlasujem:
V rokoch 1946 až 1950 som pracoval ako štátny stavebný dozor pri výstavbe vojnou zničenej obce Telgárt. Býval som na Telgárte a občas som chodieval cez Stratenú do Dobšinej na motocykli, a to cez spomínanú skalnú bránu.
Niekedy v roku 1947 alebo 1948, presný dátum si nepamätám, sa rozchýrilo v Telgárte, že skalný masív nad bránou sa zrútil a cesta je zatarasená. S priateľom sme sadli na motocykel a zo zvedavosti sme sa išli tam pozrieť. Bola to pravda.
Samozrejme, udalosť sa stala v Telgárte témou na debaty a spomienky miestnych občanov, ktorí boli priami účastníci SNP aj v tomto priestore. Z ich vyprávania je najpravdepodobnejšia verzia, ktorú som sa od nich dozvedel a je nasledovná:
Partizáni (alebo vojaci) v SNP v snahe zadržať postup nemeckej armády robili cestné zátarasy. V súvislosti s touto udalosťou sa povrávalo, že mínerom pri odstrele skalnej homole naklonenej nad cestou v úžine medzi Vernárom a Hranovnicou bol partizán, istý mäsiar Karol Mandát, ktorý mal po oslobodení veľké mäsiarstvo v Rožňave.
Pravdepodobne vtedy sa pokúšali povstalci odstreliť aj skalný masív tvoriaci Stratenskú bránu pri Stratenej, ale neúspešne. Je pravdepodobné, že tento pokus narušil vápencovú klenbu Skalnej brány, ktorá sa pozdejšie, v spomínam čase, následne bez vonkajšieho zásahu zrútila. Pokiaľ viem, nikto sa v tej kritickej chvíli v jej blízkosti nenachádzal.
To sú moje spomienky na vyprávanie obyvateľov Telgártu a mojej osobnej obhliadky zatarasenej cesty balvanmi zo zrútenej unikátnej skalnej brány pri Stratenej.
Nadabula dňa 23.11.2009.
podpísal Vojtech Bradovka v. r.
Svedok: RNDr. Ondrej Rozložník, Rožňava, Kozmonautov 10 podpis ..............
Cestné spojenie pre dopravu smerom na sever Slovenska v roku 1840
Pôvodná dopravná cesta vedľa toku rieky Hnilec, s ôsmimi mostami a mnohými zákrutami, slúžila pre cestnú dopravu do roku 1971, kedy bol do prevádzky daný cestný tunel. Dnes je táto prekrásna tiesňava, vyhĺbená do vápenca riekou Hnilec, turisticky prístupná peši, na bicykli, na bežkách a je vhodná pre rodiny i s malými deťmi.
Stav v tom období je na nasledovných obrázkoch, ako boli niektoré zverejnené i na dobových pohľadniciach.
![]() |
![]() |
|
Na obrázku vľavo vložená tabula a nad bránou banícke kladivká (dobová pohľadnica) |
Dobová pohľadnica |

Zobrazenie údajov o dôsledkoch zničenia Skalnej brány

Dobová pohľadnica

Dobová pohľadnica

Dobová pohľadnica

Dobová pohľadnica
Stratenský kaňon vyzerá v roku 2023 takto:
V mesiaci august 2023 som kaňon s rodinou navštívil s cieľom zistiť v akom je stave. Mierne povedané, nie je táto kultúrno-historická pamiatka v takom vyhovujúcom stave, ako by si to zaslúžila.
Tabuľa na Skalnej bráne
V súčasnosti je pamätná tabuľa v takomto stave:
Na prvom obrázku je skalné bralo, na ktorom je umiestnená s informačnou tabulou, ktorá je na ceste a je už ťažko čitateľná. Na druhom obrázku sú len vytesané písmená, bez farby.

Stav cesty
Mosty cez rieku boli zhotovené ako drevené a neskoršie, niekedy v 20. storočí, bola celá cesta pokrytá asfaltom. Súčasne sa niektoré mosty môžu aj zrútiť.

Na viacerých mostoch sú nosné drevené hranoly zničené, čo jednoznačne ohrozuje zrútenie mosta

Meandrujúca rieka pri občasných vodných búrkach takto narúša i cestu.

Miestami je oplotenie cesty v zlom stave
Nápis 1840
Vo vrazenom záreze cesty sa nachádza na ľavej strane vápencovej steny, v smere proti toku rieky, tento nápis z roku 1840. Je vo výške asi 2 m, ťažko identifikovateľný a na nasledujúcich obrázkoch (druhý je dvojobrázok) som miesto a nápis takto upravil:


Informačné tabule
Tabule sú vo veľmi nečitateľnom stave a väčšinou sú už uložené na kraji cesty, pretože železné skrutky, ktorými boli upevnené v stene skorodovali. Na prvom obrázku boli ešte v roku 2015 čitateľné, na druhom obrázku je stav v roku 2023.

Tabuľa v roku 2015

Tá istá tabuľa v roku 2023
Kaňon v auguste roku 2023
Niekoľkými fotografiami zobrazujeme jeho nádherné prírodné prostredie, ktoré je vhodné na výlet i pre rodiny s malými deťmi i v kočíku, a to najmä v letných mesiacoch. Malé stúpanie cesty je v súlade s tokom rieky Hnilec. Prístup pre motorové vozidlá je zakázaný, takže ste v tichu nádhernej prírody. I počas pracovných dní je i teraz hojne navštevovaný, čo uvádzam na nasledujúcich obrázkoch:

Vápencové bralá s výškou asi 100 m
Stratenský kaňon
a turisti na nasledujúcich obrázkoch





Záverom
Mali by sme si uvedomiť, že Stratenský kaňon významne dokumentuje i činnosť dynastie Coburg, ktorá mala úpravu rúd v obci Stratená a významne sa zaslúžila o rozvoj baníctva a najmä hutníctva na Slovensku. Často tu bol návštevníkom i vtedajší bulharský kráľ Ferdinand Coburg (1861 – 1948), ktorý bol i v Stratenej a býval v zámočku na Pustom Poli.
Súčasne návštevníci "Stratenského kaňonu“, ktorí majú záujem o jeho históriu a prírodné podmienky, nemajú možnosť si to na inštalovaných tabuliach prečítať. Niektoré mosty sú v stave, že môžu návštevníkov nebezpečne ohroziť.
Príslušné inštitúcie by mali tomuto stavu venovať zodpovedajúcu pozornosť!
Spracoval: RNDr. Ondrej Rozložník, august 2023







































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-