– 1879. Jeho syn, gróf Július Andrássy mladší (1860–1929) zastával najprv v rokoch 1894–1895 post ministra a latere (uhorský minister pri panovníkovi) a v roku 1918 bol 10 dní vo funkcii ministra zahraničných vecí Rakúsko – Uhorska. Bol to on, kto prijal podmienky prímeria. Kaštieľ je tak príhodným symbolom medzinárodného diania a aj vzťahov medzi cisárskym impériom a Egyptom dynastie Muhammada Alího, ktorý bol formálne súčasťou Osmanskej ríše.
Záujmy Habsburskej monarchie zastupovali v Egypte konzuli už od polovice 18. storočia a vzájomné vzťahy možno v diplomatickej terminológii označiť ako intenzívne. Podľa projektu rakúskeho poddaného Aloisa Negrelliho (1799 – 1858) bol napríklad postavený Suezský kanál, na ktorom pracovalo aj asi 4.000 krajanov. Cisár František Jozef bol protokolárne najvyššie postaveným hosťom slávnostného otvorenia prieplavu v novembri 1869. Na tejto významnej udalosti ho sprevádzal aj gróf Július Andrássy, vtedajší ministerský predseda Rakúsko-Uhorska. Prítomnosť v Egypte využil cisár na výstup na vrchol najvyššej, Chufuovej (Cheopsovej) pyramídy. Egypt neskôr navštívili aj jeho manželka Alžbeta (Sisi) a syn Rudolf. Následník trónu František Ferdinand si tu niekoľko mesiacov úspešne liečil tuberkulózu.
Taktiež podunajská monarchia a Viedeň priťahovali egyptských mocipánov. Budúci chedív Abbás II Helmí (1874 – 1944) absolvoval prestížnu viedenskú vojenskú akadémiu Theresianum a neskôr sa dokonca oženil s uhorskou šľachtičnou, kontesou Mariannou Törökovou. Budúci egyptský a sudánsky kráľ Fuad I (1868 – 1936) zasa pôsobil v cisárskej metropole ako sultánov vojenský pridelenec a dokonca sa zabudol protokolárne rozlúčiť.
Ale aj neurodzení obyvatelia impéria, vrátane ľudí z územia Slovenska, dotvárali vzťahy Rakúska s Egyptom. Aj vďaka tomu, že medzi Terstom a Alexandriou premávala pravidelná lodná linka. Cena lístka bola ekvivalentom dnešných 480 - 650 €. Loďou vandroval v januári 1871 do Egypta aj rodák zo Slovenskej Ľupče, stolár Daniel Šustek (1846 – 1927), spolu-zakladateľ Matice slovenskej v USA. O svojich zážitkoch vydal v roku 1874 čítavý cestopis „Cesta ces Turecko a Egypt do Svätej Zeme“. Zvlášť dramatický je popis jeho železničného a pešieho putovania z Káhiry do Port Saidu, cez miesta, ktoré sú dnes dôverne známe slovenským egyptológom z poľsko-slovenskej archeologickej misie na Tell el-Retábí.
Okrem podobných dramatických príbehov budú na konferencii v angličtine prezentované aj ďalšie pohľady na Orient a Egypt z jednotlivých účastníckych krajín. Po finančnom zaistení vydania budú publikované v zborníku. Na programe konferencie je tiež oboznámenie zahraničných hostí s históriou a turistickým potenciálom Gemera. Nebude však chýbať ani séria slovenských prednášok pre domáce gemerské publikum. Ich témami budú príspevok k dejinám medzinárodných vzťahov („Brat či nepriateľ? Prvá mierová zmluva v dejinách a jej pozadie“; prednesie Mgr. Veronika Dubcová), súčasné
slovenské výskumy v Egypte („Slováci a archeologické výskumy na Tell el-Retábí“; prednesie Dr. Jozef Hudec) a slovenský pohľad na egyptský Orient („Egypt v slovenskej kultúre 19. storočia /1800 – 1918/“; prednesie Mgr. Martin Odler).
Veronika Dubcová priblíži zmluvu medzi Egyptom a Chetitskou ríšou, ktorá bola uzatvorená v 13. storočí p. n. l., po dlhoročnom vojenskom konflikte a rozhodujúcej bitke pri Kadeši. Dohoda je považovaná za prvú mierovú zmluvu v dejinách vôbec. Vykreslenie dôvodov a okolností jej uzatvorenia, či jej samotné znenie dovolia spoločne nahliadnuť do sveta politiky a diplomacie neskorej doby bronzovej, kedy hra mocných o vplyv na Blízkom východe nebola veľmi odlišná od tej dnešnej.
Jozef Hudec odprezentuje výsledky doterajších šiestich sezón slovenskej časti spoločného poľsko-slovenského archeologického výskumu na Tell el-Retábí v Egypte. Vykopávky tu odkrývajú viac ako 3000 rokov starú pevnosť, stojacu na pohrebisku záhadných Hyksósov. Pevnosť chránila východnú hranicu starého Egypta a predpokladá sa, že v jej blízkosti bol vybudovaný prastarý kanál, spájajúci nílsku deltu s Červeným morom. Lokalita je asi starovekým Pitomom, spomínaným v biblickej knihe Exodus.
Martin Odler vysvetlí, ako sa egyptománia v 19. storočí začala vzmáhať aj v Uhorsku. Slovensko, ako chudobnejšia časť monarchie, rozvíja kontakty s Egyptom v menšej miere, ich výsledky sú však nemenej zaujímavé. Prednáška priblíži osudy slovenských cestovateľov v Egypte, Egypt vo výtvarných a literárnych dielach umelcov pochádzajúcich zo Slovenska a takisto Egypt v dobovej slovenskej tlači. Pozrie sa aj na staroegyptské artefakty, ktoré sa v tomto období dostali do zbierok našich múzeí.
Všetky prednášky sa uskutočnia v budove historickej Radnice na Námestí baníkov v Rožňave so začiatkom o 17.00 hodine.
Tešíme sa na Vašu účasť!
Mgr. Silvia Lörinčíková


































V dňoch 21. – 24. októbra 2013 sa v kaštieli Betliar uskutoční 9. medzinárodná konferencia „Egypt a Rakúsko“. Podujatie zamerané na “Vnímanie Orientu v Strednej Európe (1800-1918)“ usporiadajú Nadácia Aigyptos a Slovenské národné múzeum – múzeum Betliar. Zúčastní sa na nej takmer 40 egyptológov a odborníkov ďalších disciplín z 10 krajín. Okrem Slovenska a krajín V4 (Čechy, Maďarsko, Poľsko) budú v Betliari zastúpení aj bádatelia z Chorvátska, Rakúska, Slovinska, Srbska, Talianska a USA.
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-