Geologická stavba premien - metamorfóze.
Okolie Betliara je geologicky veľmi zaujímavé i gemeridným porfyrickým granitom, ktorý tu vystupuje z podložia až na povrch, a to v lesnej obore pri potoku vtekajúceho do parku kaštieľa Andrássyovcov. Jeho vek bol určený na cca 275 miliónov rokov, čo geologicky zodpovedá koncu prvohorám - permu. Granit je známy i tým, že sa na ňom dajú nájsť pekné zhluky čierneho turmalínu (minerál - odroda skoryl), tvoriaceho v granite i tzv. turmalínové slnká. Veľká časť katastra obce je porytá sedimentmi kvartéru, zvetraných hornín. Okolie meandrujúcej rieky Slaná je pokryté niekoľkometrovou vrstvou aluviálnych náplavov z povodia tejto rieky.
Geologicko-prieskumná a banská činnosť v okolí obce Betliar
Širšie okolie Betliara, najmä oblasť Rožňavy, je známa výskytom nerastov, ktorých vyhľadávanie a ich následné zužitkovanie boli predmetom záujmov pravdepodobne už za čias Keltov, ktorí sa sústreďovali na nájdenie rúd s obsahmi zlata, striebra a medi. Neskôr boli v okolí vyhľadávané, a v menšej miere i ťažené najmä v 18. a 19. storočí, nerastné suroviny, a to na ložiskách uvedených v ďalšom.
V okolí Betliara boli v 20. storočí realizované rôzne geologické, geofyzikálne a geochemické práce Geologickým ústavom Dionýza Štúra v Bratislave. Uvedená štátna organizácia má súčasne v Betliari jeden zo skladov hmotnej dokumentácie, v ktorom sú uschovávané dokumentačné vzorky z banských, ale najmä vrtných prác z celého východného Slovenska. V 60-tych rokoch 20. storočia vykonával geologicko-prieskumné práce vrtmi a banskými prácami Východoslovenský prieskum, n. p. a potom v 80-tych rokoch Geologický prieskum, n. p. Spišská Nová Ves, závod Rožňava.
Ložisko mangánovej rudy - Gyula (Július)
Výskyt sa nachádza cca 1 km na JJZ od Betliara na severovýchodnom úpätí vrchu Turecká, a to na pravej strane rieky Slaná v banských poliach Július a Tomáš. Známy je už od polovice minulého storočia (Hauer a Foetterle, 1855, Maderspach 1875 a i). V grafitických fylitoch s polohami lyditov sa nachádzajú malé šošovky z časti ankeritizovaného vápenca a v nadloží dve polohy mangánovej rudy orientované v smere V – Z a so sklonom 50o na J. Mocnosť spodnej šošovky je 0,5-1 m a vyššej 1-2 m. Šošovky oddeľuje asi 10 m mocná poloha tmavej bridlice. Smerná dĺžka Mn zrudnenia sa odhaduje na 100 m, ale Maderspach (1880) uvádza, že ju staré pingy (povrchové kutačky) sledovali v dĺžke až 2000 m. Rudné polohy tvoril hlavne minerál rodonit a vápenec, s prímesou rodochrositu, magnetitu, pyritu. Pri povrchu vo forme minerálov: goethit a oxidov Mn. Ložisko sa sledovalo štôlňami a v malom rozsahu sa tu okolo roku 1900 i ťažilo. Poslednými ťažiarmi bola rodina Šarkányovcov.
V roku 1909 ho skúmala Rimamuránsko-šalgotariánska spoločnosť, ale bez pozitívneho výsledku. Priemerná kvalita ťaženej rudy bola v prvej polohe 13,4 % Mn a 14% Fe a v druhej 24,8% Mn a 8,1% Fe (Rozložník 1973). Zrudnenie preverovali ešte v roku 1951 Gemerské železorudné bane, n. p., závod Rožňava. Podobné ložisko väčšieho rozsahu sa nachádza severne od obce Čučma pri Rožňave.
Ložisko antimónovej rudy Betliar - Straková
Ide o menšie ložisko antimonitu, ktoré sa nachádza cca 1900 m SZ od betliarskeho kaštieľa, a to na svahu známom ako Straková. Zrudnenie vystupuje v porfyroidoch gelnickej skupiny. Smerom na SV pokračuje táto zrudnená tektonická línia indíciami zrudnenia v okolí povrchového výskytu betliarskeho granitu a pravdepodobne pokračuje až do oblasti hlavného hrebeňa Spišsko-gemerského rudohoria. Zrudnenie bolo v minulosti overované zo strany obce Gemerská Poloma i štôlňou Potôček. Vlastná akumulácia antimonitového zrudnenia v časti Strakovej bola overovaná v rokoch cca 1918 banskými prácami, a to Vyšnou, Spodnou a Západnou štôlňou, s hĺbkovým dosahom prác cca 100 m. Následne realizoval v rokoch 1952 - 1954 prieskumné a vzmáhacie práce Východoslovenský prieskum, n. p. Vypočítané boli zásoby v množstve cca 29 000 ton, s kvalitou Sb 1,61 %.
Na podklade výskumných prác Geologického ústavu Dionýza Štúra v Bratislave (Pecho 1980) boli situované Geologickým prieskumom, n. p. Spišská Nová Ves, závod Rožňava nové banské práce cca na úrovni Spodnej štôlne. Vyrazená bola štôlňa Soňa (celkový rozsah banských prác cca 2000 m), ktorá overovala rudonosnú líniu smerom na JZ a SV. Vypočítaných bolo 23 000 ton zásob Sb rúd o obsahu 3,1 % Sb, 0,64 g/t Au a 2,16 g/t Ag. Východné pokračovanie zrudnenia sa overovalo i 600 m hlbokým vrtom BS-1, ale bez pozitívnych výsledkov.
Železné rudy
V bezprostrednom okolí Betliara nie sú známe ložiská železných rúd reprezentované kremeň-sideritovými žilami s obsahom Fe viac ako 33 %. Tieto hydrotermálne žily, ktoré mali hĺbkový dosah až 700 m pod povrch, sa nachádzali v okolí vrchu Turecká, JZ od Betliara. Niektoré banské polia, v ktorých sa nachádzali tieto kremeň-sideritové žily, vlastnila rodina Andrássyovcov. Táto rodina bola v baníctve veľmi aktívna a do ťažby a objektov úpravy týchto rúd vynakladala veľké investície. Dokladom toho je i betliarska Nižná Maša, do ktorej sa tieto rudy z oblasti Tureckej dopravovali, upravovali a v železiarni spracovali.
Vysoké pece a železiareň Nižná Maša (známa i ako Jakobina huta, Tomášova huta)
V tejto lokalite, na úpätí masívu vrchu Turecká pri rieke Slaná, cca 900 m južne od obce Betliar bola vysoká pec a železiareň. Dal ju postaviť v roku 1791 gróf Leopold Andrássy. Na začiatku štyridsiatych rokov 19. storočia ju prevzal gróf Nádasdy. Pozval anglických technikov, Evansa a Dobbsa, ktorí tu postavili v rokoch 1845-1847 prvú valcovňu na parný pohon v Uhorsku. Hoci novopostavená valcovňa zodpovedala najnovším technickým požiadavkám nepriniesla očakávané výsledky, pretože energeticky bola postavená na báze hnedého uhlia, ktoré sa muselo dopravovať zo značných vzdialeností, čo zvyšovalo prevádzkové náklady. Okrem vysokej pece a valcovne tu boli dva skujňovacie hámre.
Zlepšenie železiarne sa podarilo dosiahnuť v polovici 19. storočia Jozefovi Voľnému. Menovaný postavil novú vysokú pec a zlepšil konštrukciu existujúcej vysokej pece. Energetickú situáciu zlepšil opätovným prestavaním valcovne tyčového železa na vodný pohon. Využitá tu bola voda rieky Slaná, ktorej časť vody bola odklonená do cca 400 m dlhého umele vyhĺbeného kanálu, s dostatočným výškovým rozdielom na pohon vodného kolesa. V tomto období patrila železiareň grófovi Tamásovi Nádasdymu.
Vysoká pec zhutňovala železné rudy, ktoré boli ťažené hlavne v oblasti masívu kopca Turecká. Do železiarne bola ruda dopravovaná po vybudovanej lesnej ceste po vrstevnici vo svahu známej ako „konská dráha“, ktorá začínala pri obci Rudná a končila v svahu nad železiarňou. Tu na konci tejto cesty ešte ostali kamenné zostatky základov objektov – prekladisko, od ktorého sa ruda dopravovala cca 500m dlhou zvážňou na ďalšie spracovanie v Nižnej Maši (obr. č. 5 a 6).
Ročne sa v Nižnej Maši vyrobilo 1 080 - 3 360 ton surového železa. Betliarske kujné železo malo vlastnosti ocele, dodávalo sa i do valcovne v Podbrezovej, kde z neho valcovali hlavne koľajnice. Začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia ostali v prevádzke už iba vysoké pece. Roku 1879 odkúpil betliarsku železiareň gróf Emanuel Andrássy. Vysokopecnú výrobu železa v Betliari zastavili roku 1903. Súčasne sa stáva chatovou osadou a budova s popisným číslom 421, pavlačový dom, je zapísaná v registri nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok SR. Z tohto pohľadu by sa mala tejto osade venovať i náležitá pozornosť, najmä čo sa týka osídľovania väčších budov, žiaľ už dosť poškodených.
Jozef Volný
Nemalú zásluhu na technológiu úpravy železnej rudy a prosperitu železiarne v Nižnej Maši mal jej riaditeľ - hutný inžinier József Volny. (Autor kresby Károly Rusz, uverejnené v novinách Vasárnapi Ujság, ročník 37, 1864).
Jeho stručný životopis je nasledovný: Narodil sa 12.3.1819 v obci Spišské Vlachy, okres Spišská Nová Ves, zomrel 14.9.1878. Pochovaný je v obci Ožďany, okres Rimavská Sobota. Rodičia, otec János Volny (? – 1831), matka Anna Mária Sommer. V rokoch 1825-31 navštevoval ľudovú školu v Spišských Vlachoch, 1831-39 študoval na gymnáziu v Košiciach, 1839-41 vo filozofickom kurze a v 1. ročníku právnickej akadémie v Košiciach, 1841-44 na Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici.
V rokoch 1844-48 pôsobil ako banský inžinier Komorského úradu v Banskej Bystrici, 1848-49 tajomník komisára banských miest, 1849-50 hutný inžinier železiarne v Pohorelej, 1850-52 riaditeľ huty v Kružlovskej Hute. Od roku 1852-56 riaditeľ železiarne v Nižnej Maši - Betliar, 1856-70 hlavný inšpektor Rimavsko-muránskej železiarskej spoločnosti v Rimavskom Brezove, 1870-72 v Budapešti, 1872-74 generálny riaditeľ Salgotarjánskej železiarskej spoločnosti v Salgótarjáne, 1876-78 člen vedenia odbornej sekcie pre priemyselnú výrobu Uhorských priemyselných združení v Budapešti, od 1878 na dôchodku.
Bol to modernizátor celého železiarstva v bývalom Uhorsku, ale i hutníctva na Slovensku. Po roku 1852 zdokonalil železiareň v Nižnej Maši, postavil novú vysokú pec, prestaval valcovňu tyčového železa a podobne. Ročnú produkciu podbrezovskej železiarne zvýšil z 15 tisíc viedenských centov železa na 55-56 tisíc. Ako riaditeľ Salgótarjánskej železiarskej spoločnosti usmerňoval technológiu železiarskej výroby a zaslúžil sa o zavedenie pudlovania na báze plynu. Je autorom knihy venovanej uhorskému banskému zákonodarstvu, článkov o železiarstve, ako i štúdie v monografii Gemersko-malohontskej župy, ktorá je významným prameňom k dejinám baníctva a hutníctva na Gemeri. V roku 1876 vyznamenaný rádom Františka Jozefa.
Údaje sú čerpané hlavne z publikácie Štefana Klinku „Významní dejatelia Banskej Štiavnice“ a Sándora Hadobása v článku: „130 éve hunyt el Volny József“ (preklad: pred 130 rokmi zomrel Jozef Volny).
Tu je nutné uviesť, že Sándor Hadobás, exriaditeľ Baníckeho múzea v Rudabányi sa svojimi publikáciami nemalou mierou zaslúžil o dokumentovanie banskej a hutnej činnosti okolia Rožňavy, a to množstvom publikácií vydaných v Maďarsku.
Spracoval: RNDr. Ondrej Rozložník
V Rožňave 11.11. 2013
Použitá literatúra:
Bárczy, Z.: Volny József (1819-1878). = Az Országos Magyar Bányászati és Kohászati egyesület jubileumi évkönyve. Megjelent az egyesület 80 éves jubileuma alkalmából. Bp. 1972. OMBKE, str.77-78.
Eisele, G.: Gömör és Kishont törvényesen egyesült vármegyékbányászati monográfiája. Selmecbánya, 1907. str.133-134.
A Rimamurány-Salgótarjáni VasmRészvénytársaság fejldésének története. A XXV. Közgylés alkalmából 1881-1906. Bp. 1906. str.37-38.
Hadobás, S.: 130 éve hunyt el Volny József. Bányászattörténeti Közlemények, III. évf. 2008. 5. sz. 95–99.
Furiel, T. 1958: ZS-VZ – Betliar-Straková - Sb, MS-GP
Pecho, J. 1976: Geologický výskum Sb-rúd v území Betliar-Straková, MS-GP.
Rozložník, O. et al. 1986: ZS Betliar-Straková, antimónové rudy. zlato, VPMS-GP
Šarudyová, M.: Jozef Volný. = Tibenský, Ján (ed.): Priekopníci vedy a techniky na Slovensku 2. Bratislava, 1988. Osveta, str. 688-692.
Szinnyei, J.: Volny József. = Sz. J.: Magyar írók élete és munkái, 14. köt. Bp. 1912.
Volny, J. = Kenyeres Ágnes (fszerk.): Magyar életrajzi lexikon 2. köt. L – Z. Bp. 1969. Str. 1013.
Volny J. = Vasárnapi Újság, 1864. 37. sz. Arcképpel.
Volný (Wolný) J. = Slovenský biografický slovník, 6. Zv. T – Z. Martin, 1994. Matica slovenská, str. 313.
[Zsamborski, L.: Volny J. (1819-1878). = Bányászati és KohászatiLapok – Kohászat, 131. évf. 1998. 7-8. sz. str. 257.
Steiner, A., Rozložník, O., Kucharič, Ľ. 1985: Vzťah betliarského granitu k Sb-štruktúre Betliar-Straková z pohľadu nových geologicko-geofyzikálných poznatkov, Mineralia Slovaca, 17, 4., str. 341-344.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.