Zo starších dejín školstva v Dobšinej (2)
Napísal(a) M. Rozložník, O. Rozložník
Ľudová hospodárska škola pre chlapcov a dievčatá v Slavošovciach
Napísal(a) Archív Rožňava
Zriaďovanie ľudových škôl hospodárskych určil už pred 100 rokmi zákon číslo 75/1920. Takéto školy boli povinné pre mládež vo veku 14 – 16 rokov. Vyučovalo sa v budovách škôl ľudových a meštianskych v dobe, kedy tieto boli voľné. Výučba sa delila na teoretickú a praktickú. Od novembra do marca bolo teoretické vyučovanie, v ostatných mesiacoch praktické. Podmienkou otvorenia školy bolo najmenej 21 žiakov. Obec mala povinnosť prispievať na vecné náklady školy (kurivom, svetlom a čistením školských miestností).
Správa obecnej ľudovej školy v Slavošovciach na základe výzvy Školského inšpektorátu v Rožňave z roku 1937 sa obrátila na zastupiteľský zbor obce, aby zabezpečil možnosť zdravého národného, kultúrneho, hospodárskeho a sociálneho rozvoja občanov, zvlášť pre školu tzv. „odrastlej mládeže“ obce zriadením Hospodárskej školy ľudovej.
Úlohou obce bolo zaslať počet žiakov, ktorí rokom 1936/1937 skončili školskú dochádzku na ľudovej škole, alebo meštianskej a mali začať študovať I. ročník ľudovej školy hospodárskej.
Zastupiteľský zbor obce na svojom zasadnutí 7. apríla 1937 prijal návrh na zriadenie takej školy. Záujem o hospodársku školu prejavili učitelia Ladislav Moťovský a Alexander Koska.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej
Napísal(a) M. Rozložník + O. Rozložník
ÚVODOM - Školy v historickom Gemeri sa stali na svoju dobu jedným z dôležitých činiteľov v rozvoji kultúry, čo sa v plnej miere vzťahuje aj na vzdelávacie inštitúcie v meste Dobšiná. V písomných prameňoch sa zmienky o nich začínajú objavovať už od začiatku 13. storočia. Prvá písomná správa z domácich regionálnych prameňov, potvrdzujúca existenciu vyššej strednej škole v meste, pochádza z roku 1595. Vplyv rozvoja novej, dokonalejšej techniky, predovšetkým v dobývaní železnej rudy, sa prejavil aj v školstve. Škola, ktorá doteraz v podstate slúžila potrebám cirkvi a kostola, bola nútená rozširovať obsah aj rozsah, a to v zhode so spoločenským vývojom, čomu sa museli prispôsobiť aj učitelia.
Z pomerne početnej skupiny učiteľov dobšinských škôl vynikal predovšetkým Samuel Klein, ktorý sa okrem pedagogickej práce zaoberal aj štúdiom nárečia pôvodného obyvateľstva tzv. buleenerčinou. V tomto smere sa zaslúžil o jeho zachovanie, a to najmä knižným spracovaním piesní, básní a poviedok v pôvodnom nárečí.
Ján Polomský – posledný hrebenár v Jelšave zomrel pred 40 rokmi
Napísal(a) Archiv Rožňava
Jelšava (Illswa, Jelssawa, maď. Jolsva, nem. Ilsau, Jelschau) leží na rozhraní Slovenského Rudohoria a Slovenského krasu v doline Muráňa. Staré banícke a remeselnícke mestečko, ktoré vyniká svojou historickou minulosťou, založená nemeckými baníkmi v roku 1061.
Staré porekadlo hovorí, že remeslo má zlaté dno. Už v 17. – 19. storočí bola Jelšava rozvinutým remeselníckym mestom. V 19. storočí sa obyvatelia venovali najmä garbiarstvu, súkenníctvu, obuvníctvu, gubárstvu, výrobe zvonkov, ovocinárstvu, kachliarstvu, ševcovskému remeslu a hrebenárstvu.
Nepostrádateľným predmetom u človeka je hrebeň. Výrobňu hrebeňov nebolo potrebné však hľadať ďaleko. V Jelšave takáto remeselnícka dieľňa fungovala. Jednoduchý dom, bez firemnej tabule, na Štefánikovej ulici číslo 278.
V slovenskom nezávislom týždenníku „Šafárikov kraj“ sa v roku 1947 uvádza:
Rožňavské kúpele ležali v krásnom prostredí, vzdialenom 2 km severovýchodne od centra mesta, uprostred krásnych ihličnatých lesov a pod Skaliskom – Volovec. Zdobil ich park, umelé jazierko na člnkovanie a v údolí Čučmy tečúci potok Drázus plný pstruhov. Malebné prostredie okolitej prírody bolo v lete s rovnomernou priemernou teplotou 17 – 18 °C. Liečivé pramene mali blahodarné účinky na telo a bolo ich niekoľko, ako napr. „Amália forrás“, Bánya forrás, Antal kút, ako aj „Szép leány forrás“. Z prameňov „Antal kút“, „Amália forrás“ a „Bánya forrás“ vykonal rozbor v roku 1895 lekár budapeštianskeho chemického laboratória Mátray Gábor. V nich nachádzal, hlavne v prameni „Bánya forrás“, vysoký obsah síranu železitého. Tieto pramene s vysokým obsahom železa a ich liečivé účinky boli už oddávna známe blízkym i vzdialeným obyvateľom, ktorí si pravidelne každú nedeľu vychutnávali krásu prírody a ozdravné pôsobenie vody. Obsahovala aj mangán, kalcium, magnézium, chlór a iné minerálne látky. Bola odporúčaná na liečenie anémie, respiračných ťažkostí, pohybového aparátu, kardiovaskulárnych chorôb, ako aj liečenie ženských ochorení.
Pohrebné podporné združenie (PPS) v Betliari v archívnych dokumentoch
Napísal(a) Štátny archív
V slovenskom nezávislom týždenníku „Šafárikov kraj“ sa v roku 1938 okrem iného písalo:
8. mája toho roku oslávilo Pohrebné podporné sdruženie na Slovensku so sídlom v Betliari 10. výročie svojho založenia. V rámci tejto oslavy usporiadali sdružené spolky v Betliari 7. mája spomienkový večierok na tragickú smrť slovenského bohatiera Dra. Milana Rastislava Štefánika. Slávnostný prejav mal p. Eduard Filo, riaditeľ rožňavského gymnázia. Nasledovalo divadelné predstavenie Spolku divadelných ochotníkov v Betliari hra: Judáš, dráma zo svetovej vojny v 4 dejstvách s dohrou.
V nedeľu 8. mája hneď zavčas rána schádzali sa delegáti jednotlivých odbočiek, hostia z bližších i ďalších dedín a mestečiek a členstvo PPS v Betliari. Sama obec mala vzhľad dobrý, lebo obyvateľstvo na čele so starostom obce bolo si vedomé dôležitosti i významu tejto oslavy. O 8. hodine odchádzali všetci zúčastnení do kostolov, kde boli prítomní na slávnostných Službách Božích. O pol desiatej hodine začala na školskom dvore vlastná slávnosť, ktorú otvoril Spevokol zaspievaním piesne: Bože pod tvým slávnym nebem stojím. Po nej čestný predseda spolku br. Ján Macko otvára slávnosť predslovom. Jeho príhovor dokončený bol básničkou A. Rusňáka: Negáň od Svetozára Hurbana Vajanského.
Vitaj Žofka v novom roku 2021 na Gemeri a cíť sa dobre medzi nami!
Napísal(a) mg-od
Prvého januára 2021 prišlo na svet prvé dieťa aj v Gemeri. Dozvedeli sme sa to od komunikačného manažéra siete nemocníc Svet zdravia Tomáša Kráľa. Z jeho stručnej informácie sme sa dozvedeli, že prvým novorodencom, ktorého privítali v rimavskosobotskej nemocnici Svet zdravia je dievčatko, ktorému dali meno Žofia. Narodila sa 1. januára 2021 o 3:25 h.
Dievčatko sa narodilo mamičke Nikolete z Rimavskej Soboty s váhou 3 160 gramov a dĺžkou 50 cm.
Ako aj na pripojenej fotografii vidieť, obom prišlo popriať veľa zdravia vedenie nemocnice, ku ktorému sa pripojila aj vedúca sestra pediatrického oddelenia. Pri tejto príležitosti bol darovaný novej Gemerčanke plyšový medvedík.
Druhou nemocnicou spomínanej siete na Gemeri je rožňavská nemocnica. Zatiaľ o prvom jej tohtoročnom novorodencovi nevieme nič. Ale hneď ako sa o prvom tohtoročnom prírastku v tejto nemocnici niečo dozvieme, budeme vás o tom včas informovať.
Občania Čierneho Potoka vzdávali hold a vďaku svojim osloboditeľom
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
Dňa 24.12.2020 obec Čierny Potok si v tme a tichosti spomínala na oslobodenie spred 76 rokov, kedy vojská 2. ukrajinského frontu oslobodili obec od fašizmu.
Stalo sa tak v decembri 1944 v dopoludňajších hodinách a obyvatelia v tom čase tomu nechceli ani veriť. Veď ešte deň predtým museli kopať zákopy na príkaz Nemcov proti postupujúcej Červenej armáde a v jej zväzkoch aj rumunských vojakov.
Sloboda prišla od severozápadu od Husinej, cez samotu Kotlina a od Gemerčeka od osady Úsvit. Práve zo smeru, keď maďarskí fašisti odvliekli z osád Gemerček, Úsvit, Kaparovo, Hodoš a Durenda 15 Slovákov do koncentračného tábora v Dachau.
Z nich bolo 12 popravených v koncentračnom tábore Flossenbürg, kde boli popravení aj slovenskí generáli Rudolf Viest, Štefan Jurech, Ján Golian a Augustín Malár.
Nový rok 2021 začala skupina Massriot novým videoklipom Bude to fajn
Napísal(a) B. Benőová
Nový zvuk, nový štýl, nové nástroje, toto všetko je ingredienciami pridanými do nového videoklipu skupiny Massriot – Bude To Fajn, v ktorom je obsiahnuté obrovské posolstvo a to z neho robí dokonalú harmóniu hudobných chutí pre uši širokého spektra poslucháčov, nie iba rockerov. Rockeri v skladbe Bude To Fajn výrazne zjemnili svoj doterajší rockový štýl, vo svojej hudbe využívajú iné, v rockovej hudbe nie až také tradičné nástroje, ako napríklad banjo, či husle, na ktoré hrá hudobný virtuóz a multiinštrumentalista z multižánrovej cimbalovky SilBand, Gabriel Silvay. Zo sviežosti a jedinečnosti ich hudby to ale neubralo. Nová zmes rocku, indie folku s jemnou príchuťou country na jedinečnosti naopak pridáva. To celé podčiarkuje profesionálny tanečný výkon Sophie Hurákovej, ktorá účinkovala už vo viacerých úspešných hudobno-tanečných projektoch.
„Je to niečo úplne nové,“ vyjadril sa Robo Šimko, „pre nás to znamenalo aj kus odvahy, takto výrazne zmeniť štýl, keďže sme sa stále motali okolo rockovej hudby, aj keď viacero singlov boli práve balady.
Betlehemské svetlo nesie aj tohto roku posolstvo pokoja, lásky, mieru, jednoty
Napísal(a) Gabriela Jakubecová
Betlehemské svetlo skauti priniesli na Slovensko v roku 2020 už po tridsiatyprvýkrát netradične, vzhľadom na aktuálnu situáciu v súvislosti s koronavírusom.
Odpaľovanie Betlehemského svetla prebiehalo so zreteľom na všetky aktuálne platné bezpečnostné a hygienické opatrenia, vždy so snahou o bezkontaktnosť a bez zhromaždenia. Jedným z mnohých cieľov betlehemského plamienka je spájať ľudí a prinášať nádej. Musíme veriť, že nádej nám na Vianoce prinesie presne to, čo potrebujeme všetci – pokoj – a bude akýmsi svetlom na konci tunela v aktuálnej situácii.
Dobrovoľní hasiči z Jelšavy sa stotožnili s touto myšlienkou a v tomto roku už siedmykrát šírili plamienkom nádej a pokoj vo svojom okolí všetkým ľuďom.
Vo štvrtok 17. 12. 2020 jelšavskí dobrovoľní hasiči prebrali Betlehemské svetlo v Plešivci od pána Lászlóa Boholya – skauta z Rimavskej Soboty a doniesli ho do Jelšavy.
V piatok 18. 12. 2020 si ho na Mestský úrad v Jelšave mohli prísť prevziať obyvatelia nášho mestečka, odpálili sme svetielko aj pri soche sv. Floriána, patróna hasičov a odovzdali sme ho aj pani Mgr. Margite Mladšej z Revúckej Lehoty, ktorá toto s láskou odovzdávala v obci ďalším.
Viac...
V REVÚCEJ SA TO PODARILO! MIKULÁŠ PRIFRČAL ZAS!
Napísal(a) J. Genčanský
Azda si niekto pomyslí, že to je predsa na začiatku decembra celkom prirodzená samozrejmosť, ibaže to by sa veľmi mýlil. V tomto roku sme vídavali skôr pracovníkov z Hygieny, ako dlhoročné tradičné podujatia. Všetko v tom veľkom svete je dnes totiž akési zamotané a postavené z nôh na hlavu! Vari by tým dospelým pomohlo aspoň trochu detského rozumu či rozprávkového nadhľadu...
Ale Mikuláš v Revúcej piateho decembra naozaj bol, a to je pre naše deti dôležité. A čo je dobré pre deti, to je dobré aj pre nás!
Neodmysliteľná decembrová postavička prifrčala do mesta pod Kohútom celkom moderne – čertovskou rýchlosťou na čertovsky dobrom aute. Pekelne červený kabriolet zdobil na sedadle bodygarda Anjel strážny a s volantom musel za trest krútiť Pekelník. Dobrácky starý ujo Mikuláš zo zadného sedadla zdravil zvedavé davy Revúčanov, schovaných v predpísanom bezpečí svojich domovov – v oknách aj na balkónoch. Cestoval podľa grafikonu riadne schváleného na tých najvyšších miestach, aby neobišiel ani jedno dobré decko...
Zomrel majster ľudovej umeleckej výroby košikár Ondrej Barto z Klenovca
Napísal(a) uľuv
Dňa 4. septembra 2020 zomrel majster ľudovej umeleckej výroby košikár Ondrej Barto z Klenovca. Narodil sa v r. 1934. Pôvodným povolaním bol lesník. Základy výroby lubových košíkov zo štiepaného dreva získal už v detstve od starých rodičov a neskôr od svojho otca. Košíky zhotovoval popri zamestnaní pre vlastnú potrebu a pre svojich najbližších. Začínal od košíkov jednoduchých tvarov: opálky okrúhle a oválne, košíky na nosenie dreva, chrbtáky na nosenie zemiakov a rôzne iné používané pri hospodárstve. Po zdokonalení a nadobudnutí zručnosti sa jeho sortiment rozšíril o nové tvary. Intenzívnejšie sa výrobe začal venovať až po odchode do invalidného dôchodku. Veľké zdravotné problémy s kĺbami na nohách mu obmedzovali pohyb, takže musel často prekonávať ťažkosti so zaobstarávaním a prípravou materiálu. Tým bola obmedzovaná aj jeho produkcia. So svojimi výrobkami sa často prezentoval v Klenovci a jeho okolí. Spolupracoval s Obecným úradom a zúčastňoval sa aj na Gemersko-malohontských folklórnych slávnostiach.
Revúčanka Anna Jolšvaiová uviedla do života chytľavú novinku: Na potulkách po Gemeri
Napísal(a) P.Š.
Doktorka Anna Jolšvaiová vydala ďalšie nové CD-čko, avšak tentokrát si nevypočujete šansónové piesne vážnych životných tém.
Ale mimoriadne pútavé texty, chytľavé melódie živých nástrojov a príjemné vokály, ktoré odrážajú prírodné krásy a kultúrne dedičstvo regiónu Gemer lákajú turistov k návšteve tohto malebného kúska Slovenska.
Pani doktorka prišla predstaviť svoje nové CD aj do Revúcej. Na radnici privítal pani Annu primátor mesta Július Buchta, ktorý jej poďakoval, že pri svojej tvorbe nezabúda na svoj rodný Gemer a poprial jej veľa síl, chuti a energie do ďalšieho hudobného diela.
Ak cestujete od Revúcej smerom na Telgárt, alebo opačne, všimnite si!
Napísal(a) MG od
Ešte si živo pamätáme na intenzívne prívalové zrážky, ktoré zasiahli náš región najmä koncom júna. Najviac a nešetrne zasiahli región Revúcej a Muráňa. Podľa hydrometeorológov vyvolali nielen vzostup riečnych tokov, ale táto časť Slovenska zanamenala i rekordné úhrny zrážok oproti iným častiam. Čo je horšie, prejavila sa aj sila prívalových dažďov po prietrži mračien medzi Muráňom a Prednou Horou, keď sa odtrhli aj kusy asfaltu na tejto ceste, a do obce Muránska Zdychava je napríklad stále prejazdná iba v jednom jazdnom pruhu. Cesta na Telgárt sa stala neprejazdná a o ďalšom postupe musel rozhodnúť krízový štáb. Okresný úrad v Revúcej, odbor krízového riadenia rozhodol, aby sa v dôsledku eliminovania čakania na vstupoch na obchádzku cez Národný park Muránska planina kvôli neprejazdnej ceste č. II/531 Muráň – Predná Hora zverejnili časy zapnutia a vypnutia semaforov, ktoré sú na vstupe od Muráňa a vstupe od Javorín.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.