Áno. Presne tak znel predmet fonogramu, ktorý zaslal Štefan Sabo, okresný náčelník v Dobšinej, všetkým obecným a obvodným notárom 17. marca 1939.
„Nech je vo všetkých obciach ihneď uverejnená jak vyvesením, tak aj obvyklým (vybubnovať) spôsobom nasledujúca vyhláška,“ uviedol.
Ministerstvom vnútra Bratislava na základe nariadenia vlády Slovenského štátu s oprávnením Stáleho výboru národného zhromaždenia bývalej Československej republiky malo byť na území zavedené jazdenie po pravej strane od 1. mája 1939. Zmenené pomery si vyžiadali urýchlenie zavedenie dopravného poriadku. Ministerstvo vnútra v Bratislave nariadilo preto vykonanie opatrenia stáleho výboru týkajúceho sa jazdy vpravo dňom 18. marca 1939.
Premiestnenie dopravných značiek na pravú stranu bolo povinnosťou okresov.
Najdôležitejšie zmeny týkajúce sa cestovania boli:

Ešte poriadne neuschla ani tlačiarenská čerň v knihe našej Gemerčanky pani Emílie Ivanovej z Gočova „Žila som s nimi“, z ktorej pochádza aj pripojený úryvok: Rusadlie za mojej mladosti,  keď sa o nej prostredníctvom našej stránky Maj Gemer dozvedeli nielen jej rodáci z Vlachova, ale dokonca i krajania žijúci už niekoľko desaťročí v Spojených štátoch amerických. S láskou spomínali neformálne stretnutia s obyvateľmi Vlachova i Gočova i na autorku knihy, ktorá sa postarala, aby v jedno letné obdobie navštívili svoje rodisko, alebo rodisko svojich rodičov. Bol som z toho stretnutia prekvapený aj ja, lebo slová písané angličtinou mi veľa nehovorili, iba keď som si ich dal preložiť, tak som to mohol zhrnúť tak, že sa oplatilo jedno i druhé. O to s väčším záujmom som si riadky od hodnotiteľov spomínanej knihy prečítal. Pán Juraj Kováč o. i. napísal, že „Nevšedný rozprávačský talent opretý o nádherný dar videnia osobitostí každodenného života dedinského ľudu hornogemerskej obce Vlachovo, stvárnenie životných príbehov naoko obyčajných ľudí z jej najbližšieho i vzdialenejšieho okolia je charakteristickou črtou literárej tvorby autorky zbierky príbehov zo života Emílie Ivanovej, rodenej Nemcovej z Gočova." Nie raz sa autorka tejto knihy, z ktorej som vám vybral príbeh odohrávajúci sa v tomto regióne po Veľkej noci,

Keď som ešte v roku 2017 zachytil výzvu na ocenenie, ktorú uverejnili autori projektu Roma Spirit v médiách (projekt je zameraný na podporu aktívnej snahy všetkých, ktorí sa podieľajú na zlepšení situácie Rómov a na ocenenie aktivít organizácií a jednotlivcov, zameraných na podporu integrácie rómskej menšiny do spoločnosti a na zlepšenie jej životnej situácie), uvedomil som si, že ma oslovila a že budem na ňu reagovať a navrhnem na ocenenie troch bývalých rejdovských cigánskych muzikantov. Zároveň, ako som tieto riadky písal, ma napĺňal neuveriteľne dobrý a oslobudzujúci pocit – keď aj môj návrh neprejde, nič sa nedeje, ja ľuďom, ktorým osud Rómov nie je ľahostajný, tento príbeh rozpoviem. V rožňavskom archíve je uložený originál kroniky – pamätnej knihy – Obce Rejdová. Pracoval som 20 rokov ako riaditeľ a ako vedúci pracoviska Archív Rožňava. Rukou mi prešli rôzne archívne dokumenty, ale tento o troch zamrznutých muzikantoch, ktorý som objavil v rejdovskej pamätnej knihe si zaslúži, aby ľudia o ňom minimálne vedeli.

Mestský hostinec, národná kultúrna pamiatka, patrí medzi dominanty revúckeho námestia. O jeho potrebe pre mesto sa začalo uvažovať 7. septembra 1871 na zasadnutí mestského výboru, kde sa rozhodlo o nevyhnutnosti postaviť v Revúcej „kávéház“. Definitívne sa o jeho postavení rozhodlo až 2. marca 1875 na zasadnutí mestského výboru. Mešťanosta Ondrej Bartóffy oznámil, že v konkurze pre vyhotovenie plánov nového mestského hostinca vybrali dvoch, a to Adolfa Holescha a Antona Müllera. Neskôr sa rozhodlo, že sa bude stavať podľa plánov Adolfa Holescha. S jeho budovaním sa začalo v roku 1875. Postavili ho ako neoklasicistickú dvojpodlažnú budovu s obdĺžnikovým pôdorysom. Má atikovú nadstavbu s erbom Revúcej, ktorý mesto používalo od roku 1792 až do 50-tych rokov 20. storočia. Mestský hostinec sa vtedy stal po kostoloch treťou najväčšou stavbou v meste, keďže bol väčší ako mestský dom. Revúčania s budovaním hostinca mali veľké finančné problémy. Hoci mestský hostinec dali do užívania 13. januára 1877, práce na jeho dokončovaní, ale i opravovaní pokračovali ešte aj v roku 1880.