V Jesenskom si pripomenuli 80. výročie mobilizácie
Napísal(a) J. Pupala
Obec Jesenské, ktorá leží v južnej časti okresu Rimavská Sobota (predtým Feledince), bola dôležitou železničnou krížovatkou už za Rakúska-Uhorska. Po rozpade „žalára národov“ v roku 1918 pripadla obec do Československa. Po nástupe Hitlera k moci v Nemecku a jeho plánom na dobývanie „životného priestoru“ na úkor východných susedov rozhodla Československá vláda o vybudovaní hraničných opevnení v kritických miestach štátnych hraníc s agresívnymi plánmi Nemecka, Rakúska, Maďarska a Poľska vybudovať systém opevnení po vzore francúzskej Maginotovej línie. Po mníchovskom diktáte však neboli všetky dokončené, respektíve museli byť opustené a v Čechách padli do Nemcami zabratých Sudet a na južnom Slovensku Horthyho Maďarsku. Maďari väčšinu opevnení, tzv. „ropíkov“ zničili.
Rochovčania si pripomenuli sedemsté výročie od prvej písomnej zmienky
Napísal(a) MG od
Pri príležitosti 700. výročia od prvej písomnej zmienky Obec Rochovce zorganizovala kultúrno-športovo-spoločenské dni 25., 28. a 29. augusta 2018. Informáciu o tejto udalosti nám poslal jej starosta Ing. Stanislav Levrinc. Ani tentoraz nechýbala od neho videonahrávka, na ktorej sú zachytené najdôležitejšie časti programu. Dni obce začali 25. augusta ráno turistickým výstupom spred budovy Obecného úradu k Ochtinskej aragonitovej jaskyni lesným chodníkom na Hrádok. Každý účastník, ktorý sa zúčastnil turistického výstupu dostal zadarmo vstup do jaskyne, malé občerstvenie s opekačkou pri jaskyni a šiltovku s vyšitým erbom obce. Hlavná časť týchto dní pokračovala 28.8.2019 slávnostným odovzdávaním plakiet
V sobotu 18.08.2018 sa už štvrté leto otvorili brány Coburgovského kaštieľa v Jelšave, aby sme si počas podujatia „Kaštieľny deň“ tradične pripomenuli jeho významné historické míľniky. Takým bola aj veľkolepá prestavba kaštieľa grófom Mikulášom Kohárym, ktorej 255. výročie pripadá na rok 2018. Práve toto okrúhle výročie sa stalo ústredným motívom tohtoročného Kaštieľneho dňa a prostredníctvom komentovaných prehliadok od historika sa mohli návštevníci kaštieľa počas podujatia o týchto udalostiach dozvedieť ešte omnoho viac. Nebolo to jediné okrúhle výročie týkajúce sa nášho mesta. V spolupráci s košickou detskou historickou železnicou sme pri príležitosti 125. výročia otvorenia železničnej trate Plešivec – Muráň ponúkli obyvateľom muránskej doliny nostalgickú jazdu
Kaštieľny deň v Jelšave priblížil históriu mesta z obdobia Koháryovcov
Napísal(a) MG od
Veľkou spoločenskou udalosťou minulého týždňa v Jelšave bol Kaštieľny deň. Organizátori ho pripravili na sobotu 18. augusta 2018. Ako svedčia ohlasy z Jelšavy, pripravili sa naň veľmi zodpovedne aj preto, že v tomto roku si pripomínajú aj 255 rokov od začiatku prestavby miestneho kaštieľa, o histórii ktorej sme v skratke priniesli informáciu s pozvaním na túto udalosť aj na našej stránke. Bohatý kultúrny program sa uskutočnil priamo na nádvorí kaštieľa, ktorý sa ale nachádza v dezolátnom stave už niekoľko rokov, napriek snahe Mesta Jelšava o jeho rekonštrukciu a spoločenské využitie.
Mnohí jelšavskí spoluobčania sa Kaštieľneho dňa osobne zúčastnili a keď pripomenieme, že do tohto diania prispela aj jazda vláčikom až z Košíc, Jelšavu navštívili aj milovníci histórie a jarmočných príležitostí z ďalekých Košíc i bližšieho Muráňa a Revúcej.
Obyvatelia Rákoša si slávnostne pripomenuli sedemsté výročie prvej písomnej zmienky
Napísal(a) MG pb
Z bývalej gemerskej baníckej obce Rákoš, ktorá sa nachádza v okrese Revúca 11 km od Jelšavy, sme sa dozvedeli, že v dňoch 17. a 18. augusta t. r. sa v tejto obci uskutočnilo slávnostné podujatie. V spomínaných dňoch si obyvatelia Rákoša pripomenuli 700. výročie prvej písomnej zmienky. Oslavy, ktoré zorganizovala Obec Rákoš, sa uskutočnili po dva dni, keď v piatok bolo oceňovanie významných občanom a rodákov Rákoša. Účastníkom osláv sa tiež predstavila hudobná skupina Jazz Duo, po vystúpení ktorej bola slávnostná recepcia. V sobotu popoludní sa konali oslavy na Obecnom úrade. Domácich i hostí, medzi ktorými bol aj primátor Jelšavy Milan Kolesár, potešila svojím vystúpením folklórna skupina Spod Kohúta z Revúčky a Genšenky z Honiec. Po nich nasledovalo
Sedemsto rokov Slavošoviec - malej, ale známej gemerskej obce
Napísal(a) M. Sajenko
Ani sa nezdá ako rýchlo plynú roky, postupne, rok za rokom. Tak tomu bolo v mesiaci jún 2018, keď v dňoch 16. – 17. júna sme si v Slavošovciach pripomenuli sedemstoročnicu. Je to skoro, alebo opozdene?
Čas je neúprosný a človek - činiteľ slabý. Tieto slová zazneli ešte v roku 1970 pri oslavách slavošovského rodáka Pavla Emanuela Dobšinského, kráľa slovenskej rozprávky, slovenského Homéra. To boli vtedy slová čestného občana Slavošoviec, boli vyslovené osobnosťou, akým bol zaslúžilý umelec, profesor a spisovateľ Ján Čajak, posledný nepriamy potomok Dobšinského.
Prečo tie slová pripomínam? Lebo boli ony tou duševnou a kultúrnou injekciou, dávajúcou zmysel týmto slávnostným dňom, ktoré prišli, aby v nás zakotvili úctu voči histórii, ktorá nám bola daná v 700-ročnom
Kaštieľny deň v Jelšave nás vráti do obdobia Koháryovcov a koháryovských prestavieb spred 255 rokov
Napísal(a) T. Strelková
Koháryovci patrili medzi významné šľachtické rody v Uhorsku. Zastávali dôležité vojenské a politické funkcie. Ich majetky sa nachádzali na území Slovenska, Maďarska a Rakúska. Zemepanské mesto Jelšava ako súčasť a centrum panstva Muráň patrilo tiež do ich vlastníctva. V staviteľskej činnosti nadviazali na renesančnú stavbu kaštieľa už značne zničenú a postupne od 18. storočia sa pustili do prestavby. Vlastníctvo panstva Muráň bolo Štefanovi Kohárymu panovníkom potvrdené donačnou listinou v roku 1701 hlavne za vojenské činy. Hontiansky hlavný župan gróf Mikuláš Koháry sa rozhodol pre nákladnú prestavbu kaštieľa na moderné barokové sídlo. Prestavbu nikdy nedokončil a nebola ani dostatočne stabilná. Po jeho predčasnej smrti majetky prevzali jeho bratia a ďalší potomkovia až do vymretia rodu po meči v roku 1826. Slúžil ako sídlo správy majetkov a obydlie koháryovských úradníkov a zamestnancov.
Kultúrno – športovo – spoločenský deň obce Rochovce 2017 s vlastným spevokolom
Napísal(a) MG od
Na portáli Rochovce.sk uverejnili inforomáciu, že táto obec v Štítnickej doline zorganizovala dňa 29.08.2017 kultúrno – športovo – spoločenský deň obce Rochovce 2017. Tento deň charakterizovali rôzne súťaže detí od 3 do 13 rokov, vystúpenie sokoliarky, jazda na koníkoch a jazda na štvorkolke. Obyvateľov tejto hornogemerskej obce zaujalo najmä vystúpenie folklórneho súboru DUBINA z Rožňavy a obecného spevokolu z Rochoviec.
V Slavošovciach si pripomínajú 200 rokov od spustenia papierenskej výroby
Napísal(a) vtedy.sk
História výroby papiera v Slavošovciach sa datuje od roku 1817, keď bol miestny chátrajúci hámor prestavaný na papierenský mlyn. Johanna Gyürkyová, ako prvá na Slovensku a bývalom Rakúsko-Uhorsku, zaviedla do prevádzky v Slavošovciach v r. 1865 strojovú výrobu papiera. Vývoj papierenskej výroby v tomto regióne však nebol jednoduchý. V čase existencie Československej republiky v roku 1923 sa papierne dostali do finančnej krízy a bol navrhnutý ich rozpredaj.
Ako dve drobné dievčatá z osady Rúbanka „dobyli“ Bratislavu...
Napísal(a) Monika Podolinská
...a získali si srdce nielen pána prezidenta. Miška a Ivanka sú dve druháčky z osady Rúbanka v Muránskej Dlhej Lúke. Dve múdre a mimoriadne vnímavé dievčatá, ktoré sa ešte v januári tohto roku zapojili do literárnej súťaže Práva detí očami detí. Vyhlasovateľom súťaže je Rada pre práva dieťaťa – Slovenská republika a tento ročník sa konal pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky.
Viac...
Zuzana Dobošová, Jovice: "Tŕpli sme hrôzou, lebo ak by hladina vody stúpla ešte o centimeter, zase by sme mali celé prízemie pod vodou"
Napísal(a) Zuzana Dobošová
Keď sa nad územím východnej časti Rožňavskej kotliny v nedeľu 7. mája 2017 popoludní "vyliali" mračná, voda z nich poriadne zaskočila obyvateľov obcí nachádzajúcich sa v blízkom okolí. Vďaka rýchlej reakcii a zásahu občanov sa hneď začal boj s dôsledkami tohto prírodného živlu. Najviac povodeň poznačila obec Jovice. Ľudia robili, čo mohli, aby si zachránili okrem príbytkov aj to najcennejšie čo majú. Na známej sociálnej sieti sa objavili prvé fotografie dokumentujúce udalosť, ktorú zapríčinila veľká voda.
Členovia Dobrovoľného hasičského zboru mesta Jelšava skrášľovali okolie
Napísal(a) Gabriela Jakubecová
Jar patrí snáď k najkraším ročným obdobiam. Prebúdza sa príroda - rozkvitajú stromy, kvety, ožívajú vtáčiky... Mesto Jelšava zorganizovalo v piatok 7. 4. 2017 brigádu na výsadbu ihličnanov na Hradovisko, aby sa zlepšilo životné prostredie. Tejto brigády sa zúčastnili aj členovia Dobrovoľného hasičského zboru mesta Jelšava, ktorí zakropovali zasadené sadenice. Brigáda tým však pre dobrovoľných hasičov neskončila. Pokračovala skrášľovaním okolia zbrojnice a samozrejme aj tu sa vysadili sadenice - jedličky
Pamätná kniha obce Rochovce obohacuje jej internetovú stránku
Napísal(a) MG - od
"S troch strán stisnutej kotline popretínanej prameňmi, potôčikmi a močiarmi bujnelo rastlinstvo. Svoj mohutný vzrast vo vodnom zrkadle obdivovalo, v ňom bystré rybky na slniečku sa vyhrievaly. Chrobáci, motýli a včelky zdolaní únavou pristávali na pestrých kvietkoch. V pralesoch pod mohutnými stromami ukrývala sa zverina k nej spev vtáctva, sťa slnečný papršlek ťažko prenikal. Do tohto prostredia dostal sa zavalitý človek. V jeho mocnej ruke menily sa kamenné bronzové a železné nástroje.
„Dokážeme povýšiť povinnosť na samozrejmosť,
čím pozdvihneme svoje duchovné hodnoty i osobnosť
a ľahšie ochránime dedovizeň pre tých,
ktorí po nás prídu,
a tí ju určite potrebovať budú!“
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.