Umenie (35)
Stredoveké fresky na Gemeri ožívajú vďaka študentom umenia
Napísal(a) P. Palgut
Kostoly so značkou Európske dedičstvo sa stávajú miestom inšpirácie mladej generácie umelcov. V rámci projektu združenia Gotická cesta a Akadémie umení v Banskej Bystrici sa pod hlavičkou Prepni na Revúcu – Mesto kultúry 2022 uskutočnil týždňový workshop určený študentom výtvarného umenia. Jedinečné výsledky prác si môže verejnosť pozrieť v priestoroch Mestského kultúrneho strediska v Revúcej od 12.12.2022 do 31.1.2023 počas prebiehajúcej výstavy Gotická freska ožíva.
Fresková výzdoba v stredovekých kostoloch, stará v niektorých prípadoch až 7 storočí, môže aj v dnešnej dobe poskytovať inšpiráciu súčasnému umeleckému svetu. Myšlienka terénneho workshopu pre študentov Akadémie umení v Banskej Bystrici vznikla pri tvorbe dlhodobého plánu pre 12 lokalít Gotickej cesty, ktorým bola v roku 2022 udelená značka Európske dedičstvo.
Verše zo zbierky básní Martiny Meriačovej "Nechávam tu seba" preniesli na plátna
Napísal(a) Martina Saganová
Štvrtok podvečer 30. mája 2019 v Revúcej sa niesol v znamení umenia a hudby. Tento úžasný koktail, ktorí nám umelci namiešali, bol pohladením oka a duše. Čarovnú atmosféru dotváralo podkrovie Múzea Prvého slovenského gymnázia, kde sa toto vydarené podujatie konalo. Mladá talentovaná spisovateľka, Martina Meriačová, inšpirovala svojou poéziou maliarky Evu Wilson, Katku Molnárovú a Evu Grendelovú, ktoré verše z jej zbierky básní, Nechávam tu seba, preniesli na svoje plátna. Podkrovím sa niesol prednes poézie, sprevádzaný hudobným doprovodom JAZZ TRIO a oku lahodiacim výtvarným umením. Táto magická kombinácia všetkým doslova učarovala a nezabudnuteľný zážitok bude ešte dlho rezonovať v našich srdciach.
Gemerské historické organy si zaslúžia našu pozornosť - hlasujme za ne
Napísal(a) Marta Mikitová
Nadácia VÚB opäť vyhlasuje hlasovaciu súťaž Poklady Slovenska. Prostredníctvom nej každoročne poukazuje na alarmujúci stav vzácnych kultúrnych pamiatok v našej krajine. Tentokrát sa zameriava na majestátne historické hudobné nástroje – organy.
Kráľ hudobných nástrojov
Organ má prívlastok aj „kráľ hudobných nástrojov“. Snúbia sa v ňom prvky umelecké s tými technickými a každý je jedinečný po zvukovej, výtvarnej aj konštrukčnej stránke. V našej krajine sa do dnešnej doby zachovalo veľké množstvo historických organov, čo nie je v Európe až také bežné.
Slávik z Jelšavy - operná speváčka Mária Basilidesová (11.11.1886 Jelšava – 26.09.1946 Budapešť)
Napísal(a) Mestske muzeum Jelsava
Meno Basilides má historický pôvod. Na území dnešného Slovenska bol tento rod známy už koncom 17. storočia. Na území Gemera a Malohontu – v okolí Jelšavy, Muránskej Dlhej Lúky, Muráňa, Ratkovej a Tisovca. 11. novembra 1886 sa v rodine kráľovského radcu a advokáta Gustáva Basilidesa v Jelšave narodila ako siedme dieťa z deviatich súrodencov Mária Viola Matilda Basilides. V rodnej Jelšave navštevovala ľudovú, neskôr vyššiu dievčenskú školu. Už v ranom veku vystupovala na školských slávnostiach, kde sa prejavil jej jedinečný hudobný talent.
V novembri vás potešia filmy, divadlá aj koncerty
Napísal(a) Mirka Vargová
V novembri 2016 sa môžete tešiť na zimný filmový festival v Hnúšti, kurzy ovocinárstva v Babinci, divadelné predstavenie v Rimavskej Sobote, galaprogram FS Vepor v Klenovci, koncert v Kokave nad Rimavicou či na muzikál v Revúcej.
V hlavnej úlohe film
Umenie paličkovania predstavia v Rožňave nadšenci z rôznych miest Maďarska, Poľska a Slovenska
Napísal(a) Bc. Valéria Munková
Stalo sa už v našom regióne tradíciou, že jeden jesenný víkend je venovaný krásnej ručnej práci - paličkovanej čipke. Nebude to inak ani v tomto roku, kedy Gemerské osvetové stredisko v Rožňave organizuje IX. ročník medzinárodného workshopu paličkovanej čipky pod názvom „Paličkovanie, csipkeverés, koronki“, ktorý sa uskutoční
Výtvarný tábor prispel k zmysluplnému využitiu umeleckého potenciálu u nadaných detí
Napísal(a) Gabriella Badin
Základná umelecká škola v Rožňave, pod vedením Mgr. Barbory Krajčiovej, a Súkromná základná umelecká škola Rosnička Červený Kláštor, pod vedením Mgr. Lenky Orolínovej, zorganizovali v uplynulých dňoch v spolupráci s Baníckym múzeom v Rožňave Výtvarný tábor pre mladé talenty - „budúcich umelcov“. Tábor prebiehal v duchu
Fresky z kostolov Ochtinej i Rákoša v optike Nadácie VÚB
Napísal(a) od
Fresky na Slovensku patria svojím výtvarným prejavom, bohatosťou námetov i rôznorodosťou použitých techník k špičkovým hodnotám stredoeurópskeho kultúrneho dedičstva. Z dnešného pohľadu sa dá povedať, že sú to stredoveké
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.