Prednosta okresného súdu mal zahájiť s mestom Rožňava vyjednávanie, ktorého výsledkom malo byť postavenie budovy z vlastných prostriedkov. Mesto finančné prostriedky nemalo a mestská rada sa v máji 1928 uzniesla, že o stavbe nebude ďalej pojednávať. Myšlienka postavenia novej budovy pre okresný súd však zostala naďalej živá.
Po dvoch rokoch sa začalo opäť s vyberaním vhodného pozemku. Stavebná komisia sa zhodla, že daný pozemok s ohľadom na vytvorenie námestia, ako aj situovanie budovy, bolo nevyhnutné posunúť do osi novozriadenej ulice a zároveň plošne zväčšiť. Ako kompenzáciu za mestský pozemok okresný súd prepustil bez vecného bremena pozemok na Šafárikovej ulici. Dňa 28. januára 1932 bola pripravená zmluva o výmene pozemkov medzi mestom a okresným súdom, v ktorej Čsl. štát (justičný oddiel) dal zámenou mestu Rožňava nehnuteľnosti bez bremena a mesto Rožňava prepustilo pozemok Čsl. štátu (justičnému oddielu). Podmienkou mesta bolo, že uvedený pozemok bude poskytnutý výlučne len na výstavbu okresného súdu a finančných úradov.
Začiatkom roka 1936 sa hlavný notár a starosta mesta listom obrátili na ministerstvo spravodlivosti, ministerstvo financií a ministerstvo sociálnej starostlivosti s požiadavkou, aby stavba budovy okresného súdu a finančných úradov bola v rámci investičného programu ešte v ten rok uskutočnená. Mesto súrne potrebovalo budovu dovtedajšieho sídla okresného súdu pre svoje inštitúcie, ktoré boli v nájomných budovách. Ministerstvo financií dalo súhlas k novostavbe a zahájeniu príslušných prípravných prác. Na medziministerskom zasadnutí koncom novembra 1936 boli schválené náčrty pre stavbu budovy, ktoré vypracoval Ing. arch. Josef Hlaváček.
Písal sa už rok 1937 a budova okresného súdu sa stavať nezačala. Mesto žiadalo ministerstvá školstva, spravodlivosti a financií o uvedenie termínu, kedy sa so stavbou začne. V prípade, ak by sa upustilo od stavby, mesto žiadalo o vrátenie pozemku. Ešte v tom istom roku bola vykonaná obhliadka stavebného pozemku a následne ministerstvo verejných prác za súhlasu ministerstva spravodlivosti a ministerstva financií schválilo plány budovy. Okresný úrad v Rožňave 29. júla 1937 na návrh miestnej stavebnej komisie povolil podľa schválených plánov a technického popisu prevedenie stavby. Podmienkou bolo vybudovanie chodníkov, najmenej dvoch protileteckých úkrytov v budove a súpis všetkých živnostníkov pracujúcich na stavbe. Mesto žiadalo Krajinský úrad v Bratislave, aby remeselnícke práce na stavbu boli zadané rožňavským uchádzačom, z dôvodu vysokého počtu nezamestnaných samostatných remeselníkov.
Slovenský nezávislý týždenník „Šafárikov kraj“ 28. októbra 1937 uverejnil príspevok s názvom „Okresný súd a berný úrad sa už stavá“. Okrem iného sme sa z neho dozvedeli, že pracujúci na stavbe si štrajkom vymohli vyššie platy. Práce na stavbe napredovali a v marci 1939 bola hrubá stavba dokončená, o čom svedčí v týždenníku „Sajó Vidék“ uverejnený inzerát o rozpredaji zvyšného stavebného materiálu. Po udalostiach viedenskej arbitráže a následnom „znovupripojení“ mesta k Maďarsku sa Ministerstvo priemyslu Maďarského kráľovstva so sídlom v Budapešti rozhodlo stavbu budovy upraviť a úplne dokončiť. Všetky návrhy a plány na dokončenie stavby vypracoval stavebný inžinier Klein Sándor z Košíc, ktorý uviedol, že stavba budovy začala v českom štýle so slovanskými znakmi. Z tohto dôvodu bola požiadavka o prestavbu budovy podľa požiadaviek maďarských úradov. Špirála a kupola hlavného vchodu bola upravená, keďže ich umiestnenie v potrebnom priestore medzi oknami nebolo vyhovujúce. Úprava sa týkala aj zmien, ako vytvorenie bytov pre predsedu súdu, pre strážcu väznice, poprípade v priestoroch pivnice vytvorenie bytu s dvoma izbami a kuchyňou pre úradníkov. Ďalej sa rekonštrukcia mala týkať búrania priečok, otvárania okien, prekladanie dverí, vytvorenie bočného východu, úprava dvora... a ďalej parkety, nábytok ...
Po dokončení všetkých prác okresný súd požiadal vedenie mesta o vydanie súpisného čísla budovy a zároveň o doklad vo forme oficiálneho potvrdenia o tom, že na pozemkoch uvedených v katastri nehnuteľností bola postavená novostavba. Bolo mu pridelené č. 3 z hlavného vchodu na Horthyho námestí (v súčasnosti Námestie 1. mája) a na západnej strane č. 4 na Aleji Kiss Antala.
V novembri 1941 sa sen stal skutočnosťou a do nových priestorov najmodernejšej budovy v okrese sa sťahovali okresný súd a daňový úrad. Týždenník Sajó Vidék informoval širokú verejnosť o presťahovaní okresného súdu z Csucsomskej ulice na Horthyho námestie (dnes Čučomská ulica a Námestie 1. mája). Zástupcovia týždenníka sa zúčastnili na obhliadke priestorov novej modernej budovy, ktoré na prízemí a prvom poschodí zaplnil okresný súd a na druhom poschodí daňový úrad. V závere sa poďakovali za priazeň, ktorú im prejavili okresný sudca Kovalcsik László a Hermély István. Prechádzka v novej budove ich naplnila hrdosťou a potešením, že kultúra v ich malom meste pokročila.
Napísala: Mária Tureková, Eva Jergová































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-