Massriot vydal druhý singel a v ňom Stovky Kilometrov Ciest

Skupina Massriot v týchto dňoch vydáva druhý singel z plánovaného albumu „Bude To Fajn“. Názov skladby je Stovky Kilometrov Ciest a vychádza spolu aj s videoklipom, s pomerne výrazným environmentálnym podtextom.
Ako uviedol Ján Borčík, bubeník skupiny Massriot: „Náš piaty štúdiový album nie je len o skladbách, ktoré sa budú alebo nebudú páčiť. Každá bude odkazom. Tak, ako singel Bude To Fajn, ktorý mal silné posolstvo, aj v skladbe Stovky Kilometrov Ciest prichádzame s odkazom, ktorý jasne vraví – chráňme si prírodu, starajme sa o ňu, je to obrovský dar.“
Vo videoklipe k najnovšiemu počinu sú použité unikátne dronové zábery populárnych, ale aj menej známych turistických destinácií. Kapela v najnovšom klipe použila aj autentické zábery z ciest svojich členov. Okrem Slovenska sa v ňom objavia aj zábery z iných krajín, ako napríklad Maďarsko, Kosovo alebo São Tomé and Príncipe.

Zo starších dejín školstva v Dobšinej (7)

VII.

Ú č t o v n á   u z á v i e r k a

Gemerská Poloma a jej vzácna Pamätná kniha Veľkopolomčanov

S rešpektom, zodpovedne, úhľadným písmom ju začal písať v roku 1933 miestny evanjelický farár Ľudovít Linczényi. Ako správny kronikár, pod podtitulom „Kronikár sám o sebe“ nám najprv priblížil svoju osobu. Vo veľmi pútavom čítaní, na niekoľkých stranách, vyrozprával svoj neľahký životný osud syna, študenta teológie, kaplána. Narodil sa 3. mája 1884 v Kráľovej Lehote na Liptove, ako prvý zo 6 detí, rodičom Ľudovítovi Linczényimu, tamojšiemu evanjelickému farárovi a Izabele Guothovej.
Jeho pôsobenie na Gemeri začalo vo večerných hodinách 7. júla 1908, keď vystúpil z vlaku na perón stanice vo Veľkej Polome. Do neznáma, váhavými krokmi, zahliadnuc kostolnú vežu sa pobral smerom k farnosti. Jeho budúci principál Gustáv Titus Kellner o jeho príchode nič nevedel, a tak, keď kaplán dorazil na farský úrad, prekvapený ho privítal slovami: „Čo tu chcete? Kto vás poslal? Ja chvála buď Bohu kaplána ešte nepotrebujem.“

Zo starších dejín školstva v Dobšinej (6)

V.

Rozvrh hodín

Dobšinská obecná škola, za podpory školského priemyselného výboru, umožnila nám používať dobre zariadenú kresliareň baníckej školy v novej školskej budove, ktorá bola na vyučovanie vo večerných hodinách vybavená vhodnými svietidlami. Okrem toho, s láskavým súhlasom tejto školy, sme pre prvú triedu kresličskej školy využívali učebňu IV. dievčenskej triedy. Z hľadiska šetrenia výdavkov, večerné teoretické vyučovanie sa vykonávalo v tej istej učebni, podľa nasledujúceho rozvrhu hodín:

Takýto bol začiatok turistickej útulne na Volovci

História chaty na Volovci sa začala písať v roku 1933, kedy Klub Československých turistov, odbor Rožňava podal v máji 1933 Obecnému zastupiteľstvu v Čučme prostredníctvom Obvodného notára v Betliari žiadosť o povolenie k výstavbe ochrannej turistickej útulne a pridelenie potrebného pozemku. Odbor klubu hodlal ešte v tom istom roku vybudovať na Volovci v blízkosti prameňa drevenú ochrannú útulňu, ktorá by slúžila len k prenocovaniu a útulku turistov pred nepohodou. Keďže miesto, ktoré si vyhliadli, bolo na pozemku obce Čučma, žiadali obecné zastupiteľstvo o povolenie k stavbe spomenutej útulne a bezplatného pridelenia potrebného miesta o výmere 100m2 na dobu, kým bude klub čsl. turistov toto miesto potrebovať.
Na najbližšom zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa 2. júna 1933 obvodný notár Géza Takáč prečítal podanú žiadosť Klubom čsl. turistov, odbočka Rožňava o povolenie postavenia útulne a navrhol, aby bolo žiadosti vyhovené, keďže podporovanie turistiky bolo povinnosťou každého občana. V záujme povznesenia kraja propagačným prostriedkom, ako bola turistika, obecné zastupiteľstvo jednohlasným uznesením súhlasilo, aby sa na obecnom pozemku na Volovci útulňa postavila. Ako uznávací poplatok určili ročný obnos 5 Kč.

Mestské kino v Jelšave začalo premietať v mestskom hoteli

Mestské kino v Jelšave fungovalo na základe kinematografickej licencie v priestoroch mestského hotela. Majiteľom licencie bola od 1. júla 1923 Telocvičná jednota Sokol v Jelšave a prevádzku kina zabezpečovali členovia spolku. Pre potreby kina bol zakúpený premietací stroj od Biedermana. V uvedenom roku bolo uskutočnených 8 predstavení pre vojsko a 6 predstavení pre školskú mládež. V roku 1927 sa majiteľom kina stalo mesto Jelšava, ktoré ho prevádzkovalo vo vlastnej réžii. Kino malo 150 sedadiel na sedenie a do prevádzky bolo dané 17. júla 1927. V roku 1930 pán Karol Lehocký odporučil zavedenie gramofónovej hudby do mestského kina, čo bolo aj predmetom uznesenia mestskej rady č. 73/1930 a následne schválenie kúpy rádioprijímača. Neskôr, v roku 1933, bolo zriadené zvukové kino zakúpením nového zvukového aparátu značky Philips.
Na základe uznesenia obecného zastupiteľstva mesta Jelšava z februára 1933 bola uzavretá a v máji 1933 schválená zmluva medzi mestom Jelšava a Karolom Kirschmayerom, majiteľom kinematografickej licencie. Štátnym vedúcim notárom, ako aj námestníkom starostu v zastúpení mesta, bol poverený spravovaním a vedením mestského kina, namiesto doterajšieho vedúceho kina Alfonza Šafčáka. Žiadosť o zmenu vo vedení mestského kina sa predkladala na posúdenie a schválenie aj Krajinskému úradu v Bratislave.

Ako to bolo, keď musel Okresný úrad z Rožňavy evakuovať do Dobšinej

V dôsledku udalostí na jeseň v roku 1938 musel Okresný úrad z Rožňavy evakuovať do Dobšinej. Skoro polovica okresu pripadla Maďarsku. Územie, ktoré zostalo na Slovensku, bolo premenované na okres Dobšiná.
Okresný úrad v Dobšinej dňa 15. marca 1939 podal hlásenie Prezídiu krajinského úradu v Bratislave, že „Okresný úrad je umiestnený v miestnostiach, ktoré pre tento cieľ prenajala obec Dobšiná. Toto umiestnenie úradu však je len dočasné, lebo definitívne bude okresný úrad na prvom poschodí obecného domu v Dobšinej.“
Koncom marca Obecné notárstvo v Dobšinej oznámilo okresnému úradu, že Mesto Dobšiná od pôvodného stanoviska ohľadom umiestnenia okresného úradu v budove tzv. „Coburgovskej“ odstúpilo a miestnosti potrebné pre okresný úrad určilo v mestskej radnici na poschodí, pozostávajúce z 9 miestností. Služobný byt pre okresného náčelníka bol v mestskej budove číslo 440, ktorý pozostával z 5 izieb a ostatných miestností, ktoré čakala ešte potrebná adaptácia.

Strana 18 z 122