Ničivý požiar z roku 1829 si pripomenuli Kajúcimi službami Božími v Evanjelickom kostole a. v. v Jelšave

Prvýkrát sme si pripomenuli ničivý požiar, ktorý vznikol 26. 07. 1829 v roku 2018 Kajúcimi službami Božími v Evanjelickom kostole a. v. v Jelšave, kde námestný farár Mgr. Ivan Bojna popísal podrobnosti ničivej udalosti v našom meste. Vychádzal zo záznamov Zápisnice kanonickej vizitácie, v ktorej sa píše: „26 júla roku 1829 veľké nešťastie postretlo spolu s mestom aj evanjelickú cirkev v tomto hroznom a neslýchanom požiari, ktorý po poludní o štvrť na jednu vypukol a celé mesto, menovite 441 domov a s nimi aj kostol, fara a škola v popol sa obrátili. V tomto nešťastí aj tri ľudské životy v obeť padli. Celá škoda bola za 2 milióny ocenená. Na pamiatku toho hrozného nešťastia ustanovil Ferjenčík tak večný „kajíci deň“, ktorý sa zasvätil každoročne v nedeľu k 26. júlu najbližšiu.“

Na stretnutie po 35-tich rokoch spomíname s radosťou...

Rok 2020 mal byť rokom stretnutia po 45-tich rokoch žiakov ročníka 1974/1975 ZDŠ v Muráni.

Na stretnutie po 35-tich rokoch spomíname s radosťou, mali sme o 10 rokov menej, veľa plánov do života, plné zdravie, mysleli sme si, že nás nič nemôže zastaviť, obmedziť. A predsa je všetko inak. Oslavujeme šesťdesiate narodeniny len v úzkom kruhu rodiny, alebo ani neoslavujeme, lebo blízki sú za hranicami, lebo epidemiologická situácia im nedovolí sa stretnúť s rodinou, priateľmi. Niekedy bol s týmto číslom narodenín spojený odchod do dôchodku.
Priznajme si, koľkí si nevedia predstaviť, že by mali ísť do dôchodku a koľkí by si želali, aby už na dôchodku mohli byť. Všetko záleží od uhla pohľadu na život a životnú situáciu a aj od nášho zdravia, fyzickej kondície.
Preto som sa rozhodla si pripomenúť naše okrúhle narodeniny.

Deti Rimavskej Soboty chválili šikovné ruky a veselá myseľ

IV. Detské letné tvorivé dielne v Gemersko-malohontskom osvetovom stredisku
Prvá polovica júla 2021 bola venovaná deťom – v priestoroch Gemersko-malohontského osvetového strediska v Rimavskej Sobote sme už po štvrtý krát privítali účastníkov letných detských tvorivých dielní Šikovné ruky a veselá myseľ.
Vzhľadom na veľký záujem a obmedzený počet účastníkov sme zrealizovali tohto roku hneď dva turnusy denných letných tvorivých aktivít – v termínoch 6. – 9. júla a 12. – 16. júla 2021.

Oknom archívu do minulosti: Komunistická strana a jej formovanie na Štítnickej doline

V roku 2021 si pripomíname 100. výročie organizovaného komunistického hnutia na Slovensku. Jej základy položil  ľubochniansky zjazd v januári 1921. Boj za prácu, za slobodu prejavu, volebné právo, právo združovať sa, boj za krajší, spravodlivejší zajtrajšok bol ľuďom nášho okresu vlastný v dávnejšej i nedávnej minulosti.
Po ústupe v roku 1918 zanechali revolučné vojská zárodky ruskej revolúcie i v mysliach obyvateľov Štítnickej doliny. Hneď po vojne sa začala organizovať a zakladať strana sociálnej demokracie v závodoch, neskôr na dedinách. Vedúce osobnosti boli väčšinou kvalifikovaní robotníci, na dedinách učitelia, ktorí túto stranu organizovali a zakladali.
Koncom roka 1919 a začiatkom roku 1920 Sociálnodemokratická strana rôznymi intrigami obchádzala plnenie sľubov a požiadaviek robotníkov – uzákonenie 8-hodinovej pracovnej doby, znárodnenie priemyslu, bánk, vyrovnanie regulácie platov a pod., tak sa strana rozčlenila na ľavicu a pravicu. Na zjazde ľavicových sociálnych demokratov v Ľubochni 16. a 17. januára 1921 vznikla komunistická strana. Na zjazde sa zúčastnili Ján Levrinc, Ján Červenák a Arpád Kúth, ktorí boli delegovaní prípravnými výbormi v Slavošovskej papierni.

V RODNEJ ZEMI – na výročie úmrtia revúckeho povstaleckého básnika

„Skoro odišiel som,
ešte ako dieťa
a nevzal som si na rozlúčku
ani malé kvieťa.
A kraj ma čakal,
mal rozvité púčky.
Ja odišiel som chytro,
ticho,
bez rozlúčky...“

Ján Brocko: Mám sa tu dobre. Hodne som sa zotavil, nabral niečo síl

Tvoj list bol pre mňa nevyspytateľným prekvapením. Mnoho som premýšľal, či napísať, či nenapísať Ti. No, pri spomienkach stáva sa človek mäkším, prístupnejším – a ja teraz veľa spomínam i rozmýšľam.

Tak ako už vieš, dostal som sa do nepríjemného položenia. Premohla ma tbc. Začalo to vlani v jeseň za povstania, do ktorého som sa aktívne zapojil. Vydával som cyklostylovaný miestny časopis, v ktorom som nešetril nadávkami proti Nemcom. Preto, keď k nám zavítali Nemci, musel som veru utekať sa skryť. Dve noci som spal v hore, potom som sa usídlil vo filierskych stodolách, poriadne som prechladol, dostal žalúdočný katar, čo znamenalo, že som tri týždne žil na čiernej káve. Z toho som úžasne oslabol a prišli neblahé následky v podobe tbc. Cez zimu dúfal som, že sa musím ísť liečiť. V máji dostal som sa do Košíc. Bolo to práve 8. mája, košické ulice boli plné davmi, sirény hučali, zvony zvolili – hlásili koniec vojny, nový život – a mne počínal sa nový život v nemocnici. Bolo to pre mňa nevýslovne strašné.

Remeslá v Jelšave – kožiari, garbiari a ševci

Jelšava bola popredným remeselným strediskom gemerskej remeselnej výroby. Garbiarstvo znamenalo pre remeselnú tradíciu tohto mestečka oporu nielen v minulosti, ale až do polovice 20. storočia.
Medzi jelšavskými a gemerskými remeselníkmi vyrábajúcimi kožu bolo potrebné rozlišovať kožiarov a ševcov. Tieto dve remeslá spolu úzko súviseli. Kožiari vyrábali zo surovej kože materiál na ďalšie spracovanie. Remeselníci, ktorí využívali takto spracovanú kožu boli aj ševci. Od polovice 16. storočia sa ševcovstvo začalo spájať s výrobou kože. Ševci sa postupne natoľko odklonili od pôvodného obsahu svojho odvetvia – šitia obuvi, že sa začali zaoberať len výrobou koží. Tak sa stali vlastne garbiarmi. V Jelšave odlišovali výrobcov koží názvami „ševc“, „švec“, „kvaškár“, „koželuch“ – výrobcovia ovčej kože a „kožár“ – výrobcovia hovädzích koží. Zaužívané boli aj maďarské názvy „timár“ pre kožiarov a „saťánoš“ pre ševcov. V Jelšave mali početnú prevahu ševci.

Pavol Jozef Šafárik v našich srdciach i v spomienkach

Pavol Jozef Šafárik patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenských dejín. Počas svojho života sa verejne veľmi neangažoval, preto ho veľká časť slovenskej verejnosti nepoznala. Dnes sú po ňom pomenované školy, univerzity, ulice aj námestia.
Tento víkend sme si pripomenuli 160. výročie jeho úmrtia. Vďaka skvelej spolupráci Domu Matice slovenskej v Rožňave, obce Kobeliarovo, mesta Rožňavy, Gymnázia Pavla Jozefa Šafárika v  Rožňave a ECAV sa nám podarilo pripraviť majestátne trojdňové spomienkové podujatie. Oslavy sa začali 25. júna 2021 na Gymnáziu Pavla Jozefa Šafárika v Rožňave, kde predsedu Matice slovenskej Mariána Gešpera privítala riaditeľka školy Katarína Adamková a Lýdia Kalinová. Na pôde strednej školy sa stretol predseda Matice slovenskej aj so študentmi, ktorým predstavil osobnosť Pavla Jozefa Šafárika.

Letná ulica a mestský hostinec v Dobšinej.

Názvy ulíc, námestí, miest a obcí sa pri niektorých dôležitejších udalostiach zvykli zmeniť. Tak to bolo aj v Dobšinej s názvom promenád. A pri akej príležitosti to bolo?
Zo zápisnice z 3. novembra 1933 napísanej na zasadnutí obecnej rady v Dobšinej sa dozvedáme, že člen obecnej rady Ing. Jozef Šincl prečítal návrh, aby na pamiatku 15 ročného jestvovania Československej republiky bola premenovaná Letná ulica na „Ulicu Slobody“, alebo na „Ulicu 28. októbra“. Niektorí členovia obecnej rady boli toho názoru, aby lokálne historické názvy ulíc boli ponechané. Navrhli však, aby sa premenovali promenády na „Rudý park“ a „Park Slobody“, alebo „Masarykov park“.
Po dlhšej debate a prevedenom hlasovaní bolo za pomenovanie promenád 7 hlasov. Keďže proti nehlasoval nikto, obecná rada sa uzniesla na premenovaní nižnej promenády na „Park Slobody“ a vyšnej promenády na „Masarykov park“.
Na decembrovom zasadnutí sa obecné zastupiteľstvo rozhodlo inak.

Zo Sirka po stopách lanovky Železník – Tisovec

V jedno májové dopoludnie tohto roku sme sa s ujom Ľubom, inak rodákom z neďalekých Kamenian, vydali po stopách lanovky Železník – Tisovec. Menšiu túru sme začali pri futbalom ihrisku v Sirku a kráčali sme popri miestnom potoku k „Snežnej jame“. Tam sme zabočili doľava a hľadali sme zvyšky železných pilierov. Našli sme len rozobraté betónové základy pilierov a zvyšky tornaľských tehál, ktoré ohraničovali pôvodnú trasu lanovky.
Pomalým krokom sme po viac ako jednom kilometri došli až na Okrúhly vrch, podľa iných zdrojov na Paseku (511 m n. m.).  Tam sme našli zvyšky zárezu v teréne, obloženého kameňmi, ktorým prechádzala lanovka. Odtiaľ sme sa vrátili späť k ihrisku a prezreli sme si zvyšky pilierov v časti Šrobárka.
Podľa dostupných informácií o lanovke, najmä z článku Lukáša Pateru: Nákladné lanovky v spišsko-gemerskej banskej oblasti, zverejnený v Montánnej histórii 8 -9, 2015/2016, ako aj

Strana 16 z 122