Odboj (125)
Uctění smrti padlého velitele partyzánského oddílu Jana Žižky, Jána Ušiaka v Čeladné
Napísal(a) V. Hýža
V Čeladné (Čechy) proběhl 3. 11. 2021 pietní akt k uctění smrti padlého velitele partyzánského oddílu Jana Žižky, Jána Ušiaka a dalších partyzánů.
Členové Oblastního výboru ČSBS Opava se každoročně vydávají uctít smrt Jána Ušiaka, velitele partyzánského oddílu Jana Žižky k jeho hrobu v Čeladné. Nejdříve jsme položili kytici u památníku na místě, kde byli popraveni Oldřich Machander a Karel Winkler. Oba dojeli v noci pro Jána Ušiaka, který se po přepadení u Čertova mlýna 2. 11. 1944 ukrýval v hostinci na Martiňáku. V noci ho dovezli do domku stařenky Macurové a posléze do domu Oldřicha Machandra, kde se Ušiak v obklíčení 3. 11. 1944 zastřelil. Pak jsme položili kytici u hrobu Jána Ušiaka. (Ján Ušiak sa narodil 5. októbra 1914 v Budinej, okres Lučenec.) S ním je tam pohřben také Jefim Pugačev, který zemřel 2. 5. 1945 na následky zranění v Čeladné a dva neznámí partyzáni, kteří padli při obklíčení na Kněhyni 3. 11. 1944.
Plukovník vo výslužbe Ladislav Sládek si prevzal medailu Jozefa Gabčíka „Za zásluhy“
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Prezident Klubu vojenských výsadkárov SR pplk. Viktor Puchoň udelil medailu Jozefa Gabčíka „Za zásluhy“ plk. v. v. Ladislavovi Sládekovi 18. 10. 2021. Podľa želania mu medaila bola odovzdaná pri pomníku padlých hrdinov Červenej armády v Rimavskej Sobote. Na slávnosti boli, okrem manželky vyznamenaného, pani Ruženy Sládekovej, tiež prítomní: tajomník klubu plk. v. v. Ing. Jozef Pračko, Alexander Lilge, plk. Ing. Ivan Salaši, evanjelický farár PhDr. Marian Bodológ a predsedu ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku pplk. v. v. JUDr. Jozef Pupala.
Ladislav Sládek, ktorý sa tohto roku dožil krásnych 93 rokov, bojoval v 2. svetovej vojne v zostave 2. ukrajinského frontu pod velením maršála ZSSR Rodiona Jakovleviča Malinovského.
Zajtra (28. októbra) si pripomíname deň vzniku prvej Československej republiky (1918). O tento náš spoločný demokratický štát Čechov, Slovákov a ďalších národností v jeho rámci sa zaslúžili domáci odboj v Čechách, na Morave a na Slovensku, a popritom tiež náš zahraničný odboj, predstavovaný najmä našimi vojenskými jednotkami – légiami bojujúcimi po boku spojeneckých krajín Dohody na všetkých frontoch Veľkej vojny (1914 – 1918). Tie aj po vojne museli brániť mladú republiku proti zahraničným výbojom na Těšínsku a severnom Slovensku proti Poľsku či na juhu Slovenska proti maďarským revolučným gardám.
Legionári stáli pri kolíske slovenskej slobody a česko-slovenskej štátnosti, teda aj našej súčasnej slovenskej štátnosti. Boli to tisíce Slovákov, ktorí s Čechmi bok po boku riskovali svoje životy v prvom odboji (1914 – 1920) i v druhom odboji (1939 – 1945). Bojovali v Slovenskom národnom povstaní a po februári 1948 boli prenasledovaní. Riskovali všetko a priniesli aj „daň krvi“.
V rámci výročia SNP odhalili informačno-turistickú tabuľu o druhej svetovej vojne v Gemerskej Polome
Napísal(a) MG mž
„V piatok 27.8.2021 si pripomínali obyvatelia Gemerskej Polomy historické udalosti spred 77 rokov. Najprv o 12-tej hodine pietnou spomienkou a kladením vencov pri príležitosti 77. výročia Slovenského národného povstania. Vence položili k pomníku padlých hrdinov na Námestí SNP, na Krutákovej a na Flôse. Súčasťou pietnej spomienky bolo aj odhalenie informačno-turistickej tabule pred Obecným úradom Druhá svetová vojna v Gemerskej Polome.
V sobotu 28.8.2021 mladý študent obce Samuel Sebastián Očkaík predstavil svoju prezentáciu o živote v Polome počas druhej svetovej vojny. Obdivuhodný záujem mladého muža o históriu nielen svojej rodnej obce, ale aj o dianí na Slovensku prierezom storočí.“ Napísala nám o tom tajomníčka OblO SZPB v Rožňave pani Mária Žolnová, ktorá priložila k tejto informácii i niekoľko fotografií.
Štefan Kapec: Ďakujem všetkým, ktorí si spomenuli na moje 90. narodeniny
Napísal(a) J. Pupala
Štefan Kapec z obce Čierny Potok sa dožil 25. januára 2021 krásnych 90 rokov. Narodil sa v osade Hodoš ako prvé dieťa rodičom Štefanovi Kapcovi a Marte, rodenej Sabíňovej. Dnes spomínaná osada patrí do obce Čierny Potok v okrese Rimavská Sobota.
Aj nášmu jubilantovi sa v pamäti z času na čas pripomínajú zážitky z mladších čias, keď územie rodnej osady pripadlo horthyovskému Maďarsku. V škole sa vtedy nesmelo hovoriť po slovensky ani cez prestávky. Starších spolužiakov s potešením „úr tanitó“ Kovács zapriahal aj do pluhov, aby orali jeho záhradu a rodičov takto „zotročovaných“ chlapcov, ktorí sa pánovi učiteľovi núkali, že mu prídu zorať záhradu koňmo, taktiež fyzicky napádal a vyhnal ich preč, s poznámkou, ak sa vám nepáči, zapriahnem aj vás – „buta tótok“. Ťažko znášal malý Štefan aj iné príkoria, ktoré sa mu v tom čase nielen v škole dostávalo.
Bojovník s tvrdým koreňom - svobodovec Jozef Špitál oslávil 99 rokov
Napísal(a) J. Pupala
V roku obmedzovania slobody, napriek celosvetovej, a na Slovensku osobitne, hektickej psychóze sa udiali bez pozornosti médií nielen celoštátnych, ale aj regionálnych, pozoruhodné udalosti. Napriek obmedzeniam sa uskutočňovali oslavy konca druhej svetovej vojny, výročia SNP, výročia Karpatsko-duklianskej operácie, takmer za vylúčenia širokej verejnosti, si niektorí štátnici, organizácie uctili pamiatku bojovníkov proti fašizmu v rokoch 1938 – 1945. Žiaľ, čím ďalej od Bratislavy, či Banskej Bystrice sa „akosi“, možno z preventívnych opatrení, zabudlo na hrdinov z regiónov a osobitne z regiónu, ktorý bol okupovaný maďarským fašistom, admirálom „balatonskej flotily“ Horthym.
Inak si neviem vysvetliť, že na antifašistov a obete fašizmu odvlečených do koncentračných táborov, napr. z okresu Rimavská Sobota, si dokázal spomenúť pri príležitosti 75. výročia víťazstva nad fašizmom prezident Ruskej federácie a udelil siedmim ešte žijúcim obetiam – bojovníkom pamätné medaily, ale na Slovensku sa nenašla žiadna inštitúcia, ktorá by si ocenila týchto hrdinov, SZPB nevynímajúc.
Uctění tragické smrti Jána Ušiaka, velitele partyzánského oddílu Jana Žižky v Čeladné
Napísal(a) Václav Hýža
Členové Oblastního výboru Českého svazu bojovníků za svobodu (ČSBS) Opava se každoročně vydávají uctít smrt Jána Ušiaka, velitele partyzánského oddílu Jana Žižky k jeho hrobu v Čeladné.Tak tomu bylo i letos 3.11.2020. Museli jsme být maximálně po dvou a v odstupu 2 m. Nejdříve jsme položili kytici u památníku na místě, kde byli popraveni Oldřich Machander a Karel Winkler. Oba dojeli v noci pro Jána Ušiaka, který se po přepadení u Čertova mlýna 2. 11. 1944 ukrýval v hostinci na Martiňáku. V noci ho dovezli do domku stařenky Macurové a posléze do domu Oldřicha Machandra, kde se Ušiak v obklíčení 3. 11. 1944 zastřelil. Pak jsme položili kytici u hrobu Jána Ušiaka. S ním je tam pohřben také Jefim Pugačev, který zemřel 2. 5. 1945 na následky zranění v Čeladné a dva neznámí partyzáni, kteří padli při obklíčení na Kněhyni 3. 11. 1944.
Nakonec jsme předali starostovi Pavolu Lukšovi pamětní medaili II. stupně za záslužnou péči o odkaz bojovníků proti nacizmu. Místostarostce Věře Golové jsme předali medaili III. stupně, taktéž za záslužnou péči o odkaz bojovníků proti nacizmu.
Doufejme, že příští rok bude příznivější.
Vyznamenanie generála Viesta prevzal aj červenoarmejec Ladislav Sládek z Rimavskej Soboty
Napísal(a) J. Pupala
V Revúcej sa dňa 24.9.2020 konalo spomienkové zhromaždenie pri príležitosti nedožitých 130. narodenín hrdinu SNP armádneho generála Rudolfa Viesta. Na pozvanie primátora mesta Revúca bol na spomienkové oslavy pozvaný aj plk. v. v. Ladislav Sládek, teraz bytom v Rimavskej Sobote. K tomuto podujatiu sa vraciame príspevkom nášho spolupracovníka Jozefa Pupalu z Čierneho Potoka, aby sme pripomenuli v ňom osobnosť jediného červenoarmejca, ktorý z nášho regiónu prežil tragické časy druhej svetovej vojny a napriek pokročilému veku sa dožil i súčasného slobodného života.
Vo veku 92 rokov dotĺklo srdce statočného človeka Artúra Szobonyu
Napísal(a) J. Pupala
Po dlhej chorobe, vo veku 92 rokov a necelých päť mesiacov dňa 9.9.2020 popoludní v nemocnici v Hnúšti dotĺklo srdce statočného človeka, nášho hrdinu Artúra Szobonyu.
V neďalekej obci Šankovce (dnes súčasť Gemerskej Vsi) sa dňa 17. apríla 1928 chudobným manželom Júlii Szobonyovej, rod. Forgáčovej a Vincentovi Szobonyovi narodil syn, ktorého pomenovali neobvyklým menom ARTÚRKO.
Manželom Szobonyovcom na narodilo celkom 14 detí, z ktorých však prežilo len sedem. Súrodenci – traja chlapci a štyri dievčatá – od útleho veku boli vedení k práci na malom gazdovstve a tak prispievali k zabezpečeniu obživy rodiny.
Tvrdý život však dokázali deti prežívať plnými dúškami.
Viac...
Spomienky Ladislava Tomka z Rožňavského Bystrého na vojnu a SNP
Napísal(a) L. Tomko
Celá naša pokroková spoločnosť si v týchto dňoch pripomína 76. výročie Slovenského národného povstania. Spomienky najmä živých účastníkov sú nezabudnuteľné a najlepšie charakterizujú udalosť, ktorej sa chopil malý slovenský národ. Jeden z tých, ktorý napísal aj o tejto udalosti bol v tých časoch iba 16-ročný Ladislav Tomko, ktorý pochádza z malej baníckej obce na hornom Gemeri – z Rožňavského Bystrého. V tom čase dedinky, ktorá bola na pomedzí Slovenska s Maďarskom. Svoj život opísal v malej knižôčke, ktorú nazval Neostať stáť. Využívam z nej iba tú časť, v ktorej ako študent prežíval práve v tomto období v baťovskej fabrike vo Svite. Dnes má pán Ladislav Tomko 92 rokov. Ale teraz už nechám rozprávať autora spomienok na minulé roky. Snáď aj tie nám súčasníkom pomôžu vypovedať viac ako len skromný pomník hrdinom SNP, ktorý hrdo stojí na cintoríne v Rožňavskom Bystrom.
Taký bol Ďuro Báči od Kurtinie
Napísal(a) Juraj Kušnier mladší s rodinou
Som rodákom z Gemerskej Polomy a ako správny lokálpatriot sa pravidelne zaujímam a situáciu v mojom rodisku, k čomu využívam hlavne osobný styk a v neposlednom rade Polomské noviny, ktoré mi pravidelne doručí moja sestra.
Z týchto novín som zistil, že sú uverejnené rôzne príspevky o účastníkoch v SNP, predovšetkým o obyvateľoch Gemerskej Polomy.
Jedným z nich bol aj môj otec – jednoducho ho volali Ďuri báči od Kurtinie. Všetci obyvatelia Gemerskej Polomy mi určite dáte za pravdu, že to bol človek, ktorý sa nikdy nechválil tým, čo vykonal, kde pôsobil, napríklad v SNP a podobne.
Môj otec tieto skutočnosti nosil v sebe a nerozoberal ich ani v najbližšom rodinnom kruhu.
Na základe môjho rozhovoru v Reflexe TV Markíza zo dňa 7. mája 2020 a publikovaniu mojej cesty po „Studenom Potoku“ v médiach ozval sa pán Ján Iždinský, predseda ZO SZPB v Poltári a oslovil ma, že by sa so mnou stretol pán Ján Kružliak, bytom Kalinovo okr. Lučenec, aby ma podrobnejšie oboznámil s „Partizánskou republikou“ v oblasti ZIMNÉHO POTOKA – HRNČIARKY. Zo zaujímavosti som ponuku prijal, a tak sme sa 9. 7. 2020 stretli a odobrali sa z „koravírusu“ do hôr po partizánskych chodníčkoch na trase Cinobaňa – Katarínska Huta – Zimný Potok – Hrnčiarky – Krtiny – Priekaz – Bučníky – Dudorovo. Vodičom auta bol Janko Brezina, pokladník ZO SZPB Poltár a okrem mňa nás sprevádzal aj predseda uvedenej organizácie Ján Iždinský.
Pán Ján Kružliak sa narodil po vojne v roku 1953 v Lučenci, ale jeho rodičia bývali do roku 1968 na Dudorove.
ODKAZ BRATOM POLIAKOM K 76. VÝROČIU OSLOBODENIA MAJDANKU
Napísal(a) J. Pupala
Komu čas nevymazal z hlavy pamäť, tak je všeobecne známe, že 15. januára 1945 začala Červená armáda tzv. Jaselsko-oderskú ofenzívu, ktorú Hlavný stan naplánoval aj na žiadosť „stonajúcich“ západných spojencov, ktorí si nevedeli rady s budúcim priateľmi Nemcami (len podľa oficiálnych priznaní USA zamestnali viac ako 40.000 príslušníkov Wermachtu!)
Dňa 28 júla 1944 dosiahli vojská Červenej armády (1. bieloruského frontu) rieku Vislu. Nemecký Wermacht v týchto dňoch od Baltického mora až po hrebene Karpát obdržal drvivé údery vojsk Červenej armády. V tomto období Červená armáda po zdrvujúcich úderoch všetkých druhov vojsk dobyla Lublin a koncentračný tábor Majdanek!

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-