Odboj (125)
Tragický príbeh Daniela Kaššaia z Muránskej Zdychavy
Napísal(a) Emil Matejka
Tento tragický príbeh so smutným koncom sa odohral 5. decembra 1944. V tento deň nemeckí esesáci zastrelili za Skalicou (pohorie v okrese Revúca) 21 ročného Daniela Kaššaia. Príbeh vyrozprával brat zastreleného Daniela Jozef Kaššai, dnes čulý osemdesiatnik. Vtedy mal 7 rokov a bol mladší od brata Daniela o 14 rokov.
Slovenské národné povstanie bolo krvavo potlačené do hôr. Vojaci slovenskej armády, ktorí sa postavili proti nemeckým okupantom, spolu so všetkými účastníkmi odboja, partizánmi i sovietskymi poradcami – veliteľmi, museli prejsť na partizánsky spôsob boja. 35 000 nemeckých vojakov a vlasovcov sa všemožne snažilo zlikvidovať SNP.
Členovia MO SZPB partizána Tótha v Rožňave sa stretli na svojej hodnotiacej členskej schôdzi
Napísal(a) M. Kupčo
Ako už zvykom býva, začiatočné dni nového roku v mnohých spoločenských organizáciách sú dňami, kedy spoločne členovia hodnotia svoju uplynulú prácu. Tak to bolo aj v MO SZPB partizána Tótha v Rožňave, ktorí sa stretli na svojej hodnotiacej členskej schôdzi v priestoroch zasadacej sály Mestského úradu. Schôdzu viedol predseda MO SZPB pán Milan Malčok, ktorý privítal všetkých členov, ako aj zástupcov mestského úradu, zástupcov iných spoločenských organizácií a prizvaných hostí. Zároveň pán predseda predniesol správu o činnosti MO v uplynulom roku. V priebehu ďalšieho rokovania boli prednesené správy o hospodárení organizácie a pláne práce na rok 2018.
Tradične dňa 25.01. sa schádzajú občania Revúcej na Námestí slobody, aby si pripomenuli oslobodenie mesta spod fašistickej okupácie. Aj toho roku sme sa stretli, aby sme si zároveň zhodnotili výsledky práce našej ZO SZPB gen. Viesta. Pri pamätníku osloboditeľov sa v tento deň zhromaždilo asi 200 občanov mesta, v hojnom zastúpení mládež z miestnych škôl, aby si pripomenuli januárový deň, kedy do nášho mesta priniesli vojská Červenej a Rumunskej armády dlho očakávanú vytúženú slobodu.
Po úvodnej básni a hymne si prítomní vypočuli príhovor primátorky mesta pani Evy Cireňovej, ktorým pripomenula historické udalosti, keď do mesta vstupovali osloboditeľské vojská.
Dôstojné oslavy 73. výročia oslobodenia Rimavskej Soboty
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Po takmer šiestich rokoch okupácie dočkala sa slobody dňa 21.12.1944 aj Rimavská Sobota, centrum Gemera. Za obdobie okupácie z mesta odvliekli do koncetračných táborov 670 „židobolševikov“ z Rimavskej Soboty. Obyčajní obyvatelia mesta bez rozdielu národnosti boli proti fašistickému režimu a naviac okupantom. Svedčia o tom aj udalosti, kedy mladí muži radšej opustili „hortyovskú vlasť“ a ušli do zahraničia. Mnohí mladí muži, ktorí boli nasadení na východný front k maďarskej armáde, pri prvej príležitosti prebehli k Červenej armáde.
Devätnásty december je dňom, kedy si Tornaľčania každoročne pripomínajú oslobodenie spod fašizmu
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
Devätnásty december 1944 bol dňom, kedy vojská 2. ukrajinského frontu, a v jeho rámci aj 4. armádny zbor rumunskej armády, v ranných hodinách ich prieskum prenikol do mesta Tornaľa a do večerných hodín bolo mesto oslobodené. Už na druhý deň 20.12.1944 do mesta presunul svoj štáb veliteľ 2. UF maršál ZSSR Rodion Jakovlevič Malinovský.
Pri príležitosti 73. výročia zavlečenia 14 obyvateľov terajšej obce Čierny Potok a príľahlých osád nyilassiovskými fašistami do koncentračného tábora v Dachau usporiadala ZO SZPB arm. gen. L. Svobodu v Čiernom Potoku v spolupráci s Obecným úradom pietne spomienkové zhromaždenie občanov a hostí a položením vencov k pamätníku týchto obetí, ktorý je pred Obecným úradom v obci.
Z dôvodu konania volieb do VÚC dňa 4.11.2017 bol termín presunutý na skorší termín.
Pripomenuli si hrdinstvo mladých bojovníkov proti fašizmu v SNP
Napísal(a) Ondrej Doboš
Slovenské národné povstanie 1944. Pojem, na ktorý sa nezabúda ani na Gemeri. Najmä nie v malej hornogemerskej obci Rožňavské Bystré. Keď vyslovíte tieto slová, každý z pôvodných dedinčanov vie, že sú spojené s menami Štefan Kalický, bratia Pavol i Ján Belákovci a Ondrej Gallo Krajný. Všetci padli v boji za slobodu a nezávislosť Slovenska krátko po vypuknutí Povstania. Táto ľudská tragédia zasiahla tri rodiny, ktoré takmer v rovnakom čase stratili svojich najbližších. Dvaja z nich hrdinsky padli pri výbuchu muničného skladu v neďalekých Slavošovciach, ďalší na Pustom poli
Členovia MO SZPB partizána Tótha v Rožňave sa zúčastnili centrálnych osláv 73. výročia SNP
Napísal(a) Ing. M. Kupčo
Členovia MO SZPB partizána Tótha v Rožňave sa zúčastnili aj centrálnych osláv 73. výročia SNP v Banskej Bystrici. Odchod autobusu bol už v skorých ranných hodinách smerom na Dobšinú, kde sme pribrali aj ostatných našich členov a cez Pusté pole, Telgárt a Brezno sme sa dostavili do Banskej Bystrice. Pred vstupom do múzea pri pamätníku SNP sme sa však trochu zdržali, nakoľko sme sa museli podrobiť osobnej prehliadke. Pred tribúnou už sedelo množstvo ľudí a my sme prakticky prišli na poslednú chvíľu, kedy sa začínal pietny akt kladenia vencov k súsošiu akademického
Za účasti predstaviteľov mesta Rožňava, MO SZPB partizána Tótha, spoločenských organizácií, zástupcov samosprávy, ako aj ostatných obyvateľov konali sa 28.8.2017 oslavy 73. výročia SNP. Po kladení vencov, zaznení štátnej hymny SR a básni sa prítomným prihovoril primátor mesta Pavol Burdiga, v maďarskej reči poslanec MZ Arpád Laco. Prítomným sa taktiež prihovoril aj
V Slovenskom národnom povstaní bojovala celá rodina
Napísal(a) Magdaléna Lavrincová
Ján Repáš ml., študent Obchodnej akadémie v Prešove, veľkonočné sviatky 1943 strávil v Klenovci, kde jeho otec Ján Repáš st. a mama mali obchod. Okrem rodičov v Klenovci bývali aj jeho starí rodičia so synom Milanom a dcérami Ľudmilou a Zuzanou, povolaním učiteľkou. V prírode prudko sa prebúdzala jar a počas sviatkov 17-ročný Janko Repáš trochu pozabudol na školské starosti a na vojnové udalosti. Počasie sviatkom prialo a veľkonočná šibačka sa vydarila. Bola veselá, aj dievčat v dedine bolo veľa a každej sa ušlo aj niekoľko vedier vody. Nechýbalo ani ich radostné výskanie a smiech.
Viac...
Čo napísal partizánsky veliteľ Karol Adler tesne pred jeho objavením fašistami v pivnici domu vo Vyšnej Slanej
Napísal(a) MG od
Blíži sa ďalšie, už 73. výročie Slovenského národného povstania. Do jeho histórie sa zlatými písmenami zapísali aj hrdinovia z Gemera. A nie je ich málo. O mnohých sme písali, ďalších mená sú napísané na pomníkoch, ktoré im náš národ postavil na ich večnú pamiatku. Dnes si pripomenieme jedného z tých, ktorých fašisti surovo trápili, aby na výstrahu iných obesili na námestí v Dobšinej 20. decembra 1944. Aj keď históriu jeho pôsobenia poznáme, chcem vám pripomenúť málo známy obsah listu, ktorý napísal tesne pred jeho objavením fašistami v pivnici domu vo Vyšnej Slanej.
PREČO V ČIERNOM POTOKU SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE OSLAVUJÚ UŽ ZAČIATKOM AUGUSTA?
Napísal(a) Ing. Veronika Rízová
V malebnej obci na juhozápade Gemera a na pokraji Cerovej vrchoviny je malá, ale dlhá obec Čierny Potok. Rozprestiera sa v údolí potôčika rovnakého mena a je dlhá 3,5 km. Má 77 domov a žije v nej 147 obyvateľov. Po Viedenskej arbitráži pripadla k horthyovskému Maďarsku. Po vypuknutí II. svetovej vojny slovenskí mládenci, ktorých rodičia aj s detvákmi prišli na Dolnú Zem po roku 1922, nechceli narukovať do Horthyho armády, aby bojovali proti bratom Rusom. Nuž, prebehli hranicu medzi Ožďanmi a Dolnými Honmi a prichýlili sa pri starých rodičoch a strýkoch na Podpoľaní.
Magdaléna Lavrincová: Florián Čatloš a gemerskí odbojári
Napísal(a) Mgr. Magdaléna Lavrincová
Do partizánskych bojov proti fašistom sa v roku 1944 zapojila veľká časť robotníctva a baníctva v Železníku, Sirku, Rákoši a Rákošskej Bani. Florián Čatloš už v júli 1944 zbehol od slovenskej armády k partizánom Alexejeva S. Jegorova. Partizánov, ktorí sa zoskupili pod jeho vedením, zaradili v Brezne 28. augusta 1944 do 8. oddielu. Oddiel bol v meštianskej škole v Brezne, kde sa nachádzal aj štáb Jegorovovej partizánskej brigády. Mal 6 rôt. Piatej rote velil 24 ročný Florián Čatloš.
Magdaléna Lavrincová: Mladý pomocník partizánov
Napísal(a) Magdaléna Lavrincová
Pavel Hruška z Klenovca kráčal s otcom dolu svahom kosiť lúku za domom v obci. Blížil sa koniec školských prázdnin. Ráno sľubovalo nádherný deň popretkávaný láskavým slnkom. Cestou stretli obľúbeného učiteľa meštianky Jána Kačániho a Jána Štefánika. Boli to ilegálni pracovníci, ktorí sa zapojili do príprav Povstania. Povedali im, že v Banskej Bystrici vypuklo povstanie proti nemeckým okupantom a že je vyhlásená mobilizácia.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.