Odboj (125)
Pred vernisážou výstavy „Malenkij robot“ (1945 - 1949)
Napísal(a) Mgr. Anita Tóthová
Vernisáž výstavy „Malenkij robot“ (1945 - 1949) sa uskutoční 29. júna 2017 o 15.00 hodine sa v priestoroch Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. V zajatí sovietskych lágrov. Výstava vznikla v spolupráci s Vladimírom Lehotaim z Uzovskej Panice, ktorý desaťročia zhromažďoval informácie o lágroch od bývalých väzňov. O tému mal od detstva veľký záujem, pretože aj jeho príbuzní boli odvlečení.
Členovia MO SZPB partizána Tótha v Rožňave v sedle Zbojská a na Dieliku
Napísal(a) Ing. Milan Kupčo
V sobotu 3.6.2017 pripravil MO SZPB partizána Tótha v Rožňave výlet do sedla Zbojská s možnosťou vyviezť sa do tohto sedla medzi Tisovcom a Pohronskou Polhorou ozubnicovou železnicou s návštevou pamätníka padlých v II. svetovej vojne v sedle Dielik medzi Tisovcom a Muráňom. Po príchode na železničnú stanicu v Tisovci už nás čakal parný ozubnicový rušeň s niekoľkými vozňami, ktorý nás vyviezol do sedla Zbojská. Po príchode na Zbojskú nás toto nádherné prostredie v lone prírody ihneď „dostalo“,
Pár udalostí a spomienok na oslavy 72. výročia ukončenia II. svetovej vojny
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
Celý pokrokový svet si 9. mája 2017 spomenul na koniec najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva. Hoci od jej konca uplynulo 72 rokov, novodobí historici sa stále snažia prekrúcať historické fakty. Najmä po rozpade ZSSR začalo dokonalé "vymývanie mozgov“ v zámernom zahmlievaní, alebo v zámernom glorifikovaní podielu Západu na porážke hitlerovského Nemecka. Termíny ako „rozhodujúca bitka 2. svetovej vojny v Ardenách znamenala porážku Nemecka“, obete holokaustu 6 miliónov Židov...
Prsť zeme z koncentračného tábora Flossenbürg, miesta popravy gen. Rudolfa Viesta, uložili počas osláv Dňa víťazstva v Revúcej
Napísal(a) KGSR
Dňa 10. mája 2017 sa konala spomienková slávnosť venovaná 72. výročiu Dňa víťazstva nad fašizmom v meste Revúca. Po prijatí delegácie Klubu generálov Slovenskej republiky primátorkou mesta MVDr. Evou Cireňovou a predsedom ZO SZPB JUDr. Jánom Kochanom, sa delegácie presunuli k pamätníku oslobodenia na Námestí slobody, kde počas slávnosti k ukončeniu 2. svetovej vojny genpor.v.v. Peter Vojtek odovzdal primátorke mesta prsť zeme z koncentračného tábora Flossenbürg, miesta popravy revúckeho rodáka gen. Rudolfa Viesta.
Pri skromnom pomníku na Dukle v roku 2007 počas pietnych osláv Karpatsko-duklianskej operácie sa mnohí účastníci nechtiac stali svedkami neobyčajne emotívnej udalosti, ktorú môže privodiť vari len krutá vojna.
Pohrúžený do dávnych spomienok pri pomníku stál zošúverený starší človek. Zrejme si chcel spomenúť, vybaviť v pamäti, ako vyzeral jeho syn,
Dňa 22.12.2016 sa dožil krásneho jubilea 95 rokov Jozef Špitál z Veľkých Teriakoviec, okres Rimavská Sobota.
Narodil sa 22.12.1921 v Zákamennom, okres Námestovo. Rodičia maloroľníci ťažko zadovažovali poživeň. Tak aj mladý Jožko ako školák slúžil u bohatých gazdov. Po skončení základnej školy odišiel slúžiť do Sučian pri Martine k majiteľovi parnej píly. Zažil ešte dopravu dreva po riekach pltníkmi.
Obyvatelia Utekáča si slávnostne pripomenuli 72. výročie oslobodenia obce
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Dňa 27. januára 2017 ZO SZPB v Utekáči v spolupráci so starostom obce Miroslavom Barutiakom zvolali na 15.00 hodinu pietnu spomienku pri pamätníku obetí 2. svetovej vojny, ktorý je umiestnený v miestnom parku. Pri pamätníku sa zišla takmer stovka obyvateľov Utekáča, vrátane hostí. Po odznení slovenskej hymny privítala účastníkov pietneho zhromaždenia predsedníčka ZO SZPB v Utekáči Gabriela Hunczmanová – Šusteková.
Členovia SZPB v Čiernom Potoku na svojich jubilantov nezabúdajú
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Čiernom Potoku, okres Rimavská Sobota, mala k 31.12.2017 49 členov. Na obec, ktorá má 143 obyvateľov je to pomerne pekné číslo. No členmi sú väčšiou obyvatelia mimo obce. Medzi najstarších patrí aj Štefan Kapec z Kalinova, okres Lučenec. Detstvo prežil v Čiernom Potoku a osobne ako maloletý chlapec zažil odvlečenie svojho otecka nyillassiovcami do koncentračného tábora dňa 4.11.1944.
Príbeh osemnásťročného Juraja Hrica z Vyšnej Slanej skončil v koncentračnom tábore Dachau
Napísal(a) Ivan Pajtaš
Juraj bol najstarším zo siedmich deti mlynára Juraja Hrica a jeho manželky Žofie, rod. Tomašikovej. Bol chlapec ako každý iný, zaujímali ho bežné veci chlapca, ktorý žije na dedine. Rodičia, hoci boli mlynári, mali dosť starostí, aby sa postarali o živobytie. O ťažkej sociálnej situácii v tejto obci písal aj Fraňo Kráľ v románe Cesta zarúbaná, v ktorom opisuje život v dedinke Radzimka, kde pôsobil ako učiteľ.
Dekrét čestného člena In memoriam Klubu generálov SR patrí aj armádnemu generálovi Ludvikovi Svobodovi
Napísal(a) J. Pupala
V našej pamäti skôr narodených, keď sa vysloví generál Svoboda, tak sa vynorí obraz hrdinu protifašistických bojovníkov na východnom fronte. Keď sa povie svobodovci, vynoria sa nám v mysli stovky našich rodákov z Gemera, ktorí sa zapojili do protifašistického odboja už počas vojny proti ZSSR, kde ich vyslal prezident tzv. Slovenského štátu Dr. Jozef Tiso už v roku 1941.
Viac...
Spomienka na partizánov spred 72 rokov v Studenom Potoku
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
Dňa 25.11.2016 ZO SZPB a obec Cinobaňa pripravili pri príležitosti 72. výročia bojov partizánov proti fašistom v tomto regióne slávnostné odhalenie pamätnej tabule, osadenej v prírodnom kameni v osade Hrnčiarky-Studený Potok. Sú to miesta, kde od potlačenia SNP fašistami pôsobilo niekoľko partizánskych skupín a oddielov povstaleckej armády.
Karolovi Adlerovi našli fašisti smrť na konári lipy pred budovou pošty v Dobšinej
Napísal(a) PaedDr. M. Sajenko
Je mnoho dôkazov o širokom internacionálnom charaktere Slovenského národného povstania. Patrí k nim aj bojové vystúpenie ľudu Gemera. V gemerských horách sa rodilo a utužovalo priateľstvo medzi národmi na nových, skutočne úprimných priateľských vzťahoch, na internacionálnych princípoch.
V Čiernom Potoku spomínali na vyčíňanie fašistov v obci pred 72 rokmi
Napísal(a) Ondrej Doboš
Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v malej obci Čierny Potok v spolupráci s Obecným úradom v obci si 4. novembra tradične spomínajú na tragické udalosti z roku 1944. V tom čase mala obec viac ako 300 obyvateľov. Dnes má 147 duší, zväčša dôchodcov. Takmer všetci sa živili poľnohospodárstvom
V Utekáči je Slovenské národné povstanie výsostne aktuálne aj dnes
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
Priznám sa, že v dňoch 72. výročia SNP som mal v programe zúčastniť sa viacerých akcií. No zaujalo ma pozvanie na spomienkové oslavy SNP zo ZO SZPB v obci Utekáč, ktoré sa konalo 30.8.2016 od 15.00 hodiny. Ako malý chlapec som mal len k názvu „UTEKÁČ“ vzrušujúci rešpekt. Obec (vtedy časť Kokavy nad Rimavicou) bola známa
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.