Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (8)
Napísal(a) O a M Rozložníkovci
Dvojica našich spoluautorov RNDr. Ondrej a Ing. Mikuláš Rozložník v ôsmej časti uverejňovanej publikácie Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh sa opierajú o vedecké výskumy prvých autorov, ktorí podrobnejšie sprístupňovali objekty tejto podzemnej krásy svetového významu už krátko po objavení pred 150 rokmi. Dnešným návštevníkom pripomínajú predovšetkým to, že vedecký výskum sa datuje od roka 1873, keď z poverenia Maďarskej kráľovskej prírodovedeckej spoločnosti kustód Národného múzea v Budapešti dr. Jozef Krenner Dobšinskú ľadovú jaskyňu od 3. do 11. apríla preskúmal, opísal a priniesol nové poznatky o vzniku ľadu a jaskyne samej. Uvádza sa to aj v publikáciách, ktoré zverejnila Správa slovenských jaskýň pri stom výročí od sprístupnenia jaskyne.
Predstavujeme talentovanú speváčku i skladateľku Miriam Gallovú z Rakovnice
Napísal(a) RON
Radi vám predstavujeme občianku z Rakovnice, študentku, ktorá nás zaujala svojím „koníčkom“. Mladá generácia ju dobre pozná, môžete sa o nej veľa dozvedieť na Facebooku, YouTube, Instagrame. Je to mladá dáma Miriam Gallová, ktorá tento rok zmaturovala na Gymnáziu Pavla Jozefa Šafárika v Rožňave. Popri štúdiu sa venovala a naďalej venuje spevu, tvorbe textov a hudbe. Je nadanou, talentovanou speváčkou i skladateľkou zároveň. RON (Rakovnické obecné noviny) ju požiadali o rozhovor. Bola ústretová a rada nám odpovedala na naše otázky. S jej súhlasom vám predkladáme dané otázky i jej odpovede.
Ako ste sa dopracovali k súčasným úspechom?
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (7)
Napísal(a) O. a M. Rozložníkovci
Siedme pokračovanie príbehu o Dobšinskej ľadovej jaskyni, ktorý pri príležitosti jej stopäťdesiateho výročia od sprístupnenia pripravili dobšinskí rodáci Ondrej a Mikuláš Rozložníkovci. Obsahuje väčšinou fotografie pochádzajúce z rôznych starších prameňov tak, ako ich spomínaní autori poukladali vo svojej publikácii Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh v roku 2019. Ide predovšetkým o obrazovú dokumentáciu jaskynných priestorov z roku 1925, ktorá približuje zábery z Cintorína, Veľkej siene, Gotického oltáru, Slonej hlavy, drevenej útulne pred vtedajším vchodom do jaskyne a mnohé iné, ktoré poskytujú nevšedné pohľady i dnešným návštevníkom tejto svetoznámej rozprávkovej jaskyne. Už sa tešíme, kedy bude tohto roku sprístupnená, aby jej podzemnú krásu mohli obdivovať aj súčasní turisti nielen zo Slovenska.
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (6)
Napísal(a) O a M Rozložníkovci
Teraz zostúpime spoločne do tajomných útrob ľadovej ríše. Od vchodu schádzame po 38 drevených schodíkoch, mierne sa točíme doľava a sme v rozšírenom vstupnom hrdle jaskyne. Klenby a bočné steny tejto haly sú skalnaté, ale podlažie tvorí čistá, citeľne chladiacim až mrazivým dojmom pôsobiaca hrubá ľadová vrstva. Ešte zopár krokov a sme v priestorovo najrozsiahlejšej „Veľkej sieni“. Jej výška je 10-11 m, dĺžka 120 m, šírka 35-60 m, vnútorný objem 4644 m³.
Stojíme v priestrannej dvorane so zrkadlovo hladkou a klzkou ľadovou plochou. Nevdojak sa chytáme za ruky, za ramená, bojíme sa urobiť čo len krôčik, že sa v nežiaducej polohe ocitneme na podlaží toho prírodného klziska. Pri osvetlení petrolejovými lampami sa svetlo odráža od hladkej ľadovej plochy a v tom pološere vzniká kombinácia premietaného obrazu so skutočnosťou,
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (5)
Napísal(a) O a M Rozložníkovci
Naše piate putovanie venované 150. výročiu od objavenia Dobšinskej ľadovej jaskyne, ktoré napísali na pokračovanie spoluautori Ondrej a Mikuláš Rozložníkovci, spestrujeme krátkym rozprávaním neznámeho autora, ktorým opisuje ako to vlastne bolo v čase, keď táto svetoznáma jaskyňa ešte nebola objavená. Použili sme ho z príspevku Dr. Juraja Pacla, ktorý napísal pre časopis Krásy prírody v č. 5/1970. Prečítajte si z neho krátky úryvok:
„Podľa ľudovej tradície pod vrchom Hanisková bol kedysi dávno obrovský podzemný priestor, cez ktorý pod južným viedol z dobšinskej strany krížom tunel až do údolia rieky Hnilec. Tento priestor sa však raz, z neznámych príčin, s hrozným hrmotom zavalil a pochoval súčasne aj južný vchod (asi dávnu štôlňu).
GOSKA ZA ZATVORENÝMI DVERAMI (že sa nevídame, neznamená, že tu pre vás nie sme)
Napísal(a) Anežka Kleinová
Gemerské osvetové stredisko (GOS), kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja, pomáha spríjemniť dlhé chvíle všetkým, najmä škôlkarom, školákom, ich rodičom a starým rodičom, ktorí rešpektujúc opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR týkajúce sa zabránenia šíreniu nového koronavírusu ostávajú v pohodlí svojich domovov. „Uvedomujem si náročnosť súčasného obdobia, najmä psychickú záťaž, tak na dospelých ako aj na deti. Taktiež si uvedomujem, že čoraz viac nám chýbajú sociálne kontakty a zmysluplné tvorivé činnosti, ktoré prinášajú radosť a uspokojenie. Naša inštitúcia promptne na túto novú situáciu zareagovala. „GOS-ka online“ je leitmotívom našej aktuálnej kultúrnej ponuky, ktorú prostredníctvom nášho webového portálu a sociálnych sietí ponúkame širokej verejnosti. Ako úplnú samozrejmosť vnímam šitie ochranných rúšok na tvár, keďže textilná dielňa Domu tradičnej kultúry Gemera je na to priam stvorená. Tak po stránke technického a materiálneho vybavenia, ako aj personálneho obsadenia,“ uvádza riaditeľka GOS Helena Novotná.
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (4)
Napísal(a) O a M Rozložníkovci
V príspevkoch k 150. výročiu od objavenia Dobšinskej ľadovej jaskyne, ktoré napísali Ondrej a Mikuláš Rozložníkovci, pokračujeme už štvrtým pokračovaním. Tentoraz sa naši návštevníci budú môcť oboznámiť najmä s fotografiami, ktoré vznikali v prvých rokoch po objavení. Na úvod ich preto doplníme textom, ktorý sme čerpali z časopisu Krásy Slovenska č. 5 z roku 1970, kde nás inšpiroval článok Dr. Jozefa Jakála pod názvom Vznik a geomorfológia Dobšinskej ľadovej jaskyne, napísaný k stému výročiu objavenia jaskyne. Výstižne dopĺňa fotografie, ktoré obsahuje prvá časť nášho prípevku, ktorý našim návštevníkom poskytli jeho vyššie spomínaní autori. Zo spomínaného príspevku Jozefa Jakála sme vybrali niekoľko častí, ktoré vám predkladáme.
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (3)
Napísal(a) O a M Rozložníkovci
Hneď po objave prevzalo jaskyňu do starostlivosti mesto Dobšiná. Ochranu jaskyne zabezpečoval jeho lesný úrad. Pre sprístupnenie jaskyne a bezpečnosť jej návštevníkov, ju od roku 1871 vybavili drevenými schodmi a chodníkmi. Následne zabezpečili osvetlenie jaskyne a sprievodcu, ako aj vydanie tlačeného sprievodcu pre záujemcov, ktorý obsahoval prevádzkové údaje, cenu vstupného, náklady na osvetlenie, možnosti ubytovania v okolí, dopravné možnosti a v neposlednom rade pokyny a zákazy v záujme ochrany jaskyne. V roku 1877 na skalnej stene nad vchodom do jaskyne osadili pamätnú tabuľu s menami objaviteľov. V roku 1878 vybudovali od hotela ku vchodu do jaskyne chodník, pričom dbali na ochranu rastlinstva v okolí, zveľadili územie, a tak vznikol horský park. V roku 1881 začali práce na osvetlení jaskyne elektrickou energiou. Prvý raz sa tak stalo 24. júna 1881, ale iba pokusne. Od roku 1882 používali na osvetľovanie Bunsenove lampy. Na
Celý rok 2020 sa nesie v znamení 75. výročia víťazstva nad fašizmom. K dátumu 27. január 1945, keď bola na našom Gemeri oslobodená obec Muráň, to mal najbližšie Ing. ĽUBOMÍR ĎURČÍK, ktorý sa narodil 6. februára. Po ňom pred 75 rokmi o 5 dní neskôr (11. februára) v Muráni prišiel na svet pán JÁN LAURENČÍK a z terajších Muránčanov ešte ďalší piati: v máji MÁRIA TKÁČIKOVÁ (v Muráni) a MILAN LABOŠ (v Muránskej Lehote), v októbri MONIKA LAURENČÍKOVÁ (v Sirku), v novembri FRANTIŠKA PARAČKOVÁ (v Liptovskej Tepličke) a JÁN HAŠŠO (v Čičmanoch). Ing. Ľubomír Ďurčík sa do povedomia najmä staršej generácie zapísal azda najvýraznejšie. Ako poľnohospodársky inžinier mal ,,pod palcom“ živočíšnu výrobu na hospodárskom dvore v Muráni 43 rokov. Kolektív pracovníkov si odborne zdatného šéfa s ľudským prístupom veľmi rýchlo obľúbil a kvôli bohatým praktickým skúsenostiam sa tešil ich úcte a rešpektu.
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (2)
Napísal(a) O a M Rozložníkovcí
Príbeh jaskyne sa začal, keď...
Pravda o dátume objavenia svetoznámej Dobšinskej ľadovej jaskyne
Jaskyňa s ľadovou výzdobou preslávila mesto Dobšiná na celom svete. Objavili ju Ing. Eugen Ruffiny, Gustáv Lang, Andrej Mega a Ferdinand Fehér za pomoci baníkov Jozefa Packa, Jána a Jakuba Gálla, spolu s ich predákom Jánom Liptákom.
Viac...
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Dobšinská ľadová jaskyňa a jej príbeh (1)
Napísal(a) Ondrej a Mikuláš Rozložník
Uplynie 150 rokov od objavenia Dobšinskej ľadovej jaskyne
Jaskyňa s ľadovou výzdobou preslávila mesto Dobšiná na celom svete. Objavili ju Ing. Eugen Ruffiny, Gustáv Lang, Andrej Mega a Ferdinand Fehér za pomoci baníkov Jozefa Packa, Jána a Jakuba Gálla spolu s ich predákom Jánom Liptákom dňa 15. júna roku 1870. V tomto roku si tak pripomenieme 150. výročie od udalosti, keď do týchto podzemných priestorov vstúpil prvý človek.
Hneď po objave prevzalo jaskyňu do starostlivosti mesto Dobšiná. Ochranu jaskyne zabezpečoval jeho lesný úrad. Pre sprístupnenie jaskyne a bezpečnosť jej návštevníkov ju od roku 1871 vybavili drevenými schodmi a chodníkmi. Následne zabezpečili osvetlenie jaskyne a sprievodcu, ako aj vydanie tlačeného sprievodcu pre záujemcov, ktorý obsahoval prevádzkové údaje, cenu vstupného, náklady na osvetlenie, možnosti ubytovania v okolí, dopravné možnosti a v neposlednom rade pokyny a zákazy v záujme ochrany jaskyne.
Takýto názov nesie literárna a výtvarná súťaž pre školákov Banskobystrického samosprávneho kraja, ktorú vyhlásili školské a kultúrne inštitúcie v okresnom meste Revúca. Cieľom je pripomenúť si 160. výročie narodenia najvýznamnejšieho slovenského realistického spisovateľa, ktorý v tomto meste študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v rokoch 1871 – 1874.
Výročie narodenia Martina Kukučína (vlastným menom Matej Bencúr) pripadá na 17. mája a v Revúcej si tohto významného dejateľa spojeného s mestom pripomenieme celým radom podujatí v nasledujúcom májovom týždni. O detailnom programe budeme verejnosť včas informovať,
Keďže bude reč najmä o jedle, resp. O obľúbenom pečive a chlebe, dajme najprv slovo výstižnému citátu: “Keď sa objaví nové jedlo, je to pre šťastie ľudí väčší osoh ako objav nového súhvezdia” (Brillat-Savarin). Nuž veru aj muránske buchty sú denne spájané s pocitom šťastia, ale máme radi aj rožky alebo žemličky. Všetko, s čím sa v živote stretávame, má nejaký ten príbeh, svoju históriu, a teda aj nám dobre známe pečivo.
V tlači sa objavilo (časopis Návraty hviezd), že vo Viedni sa istý pekár náhodou dozvedel, že Turci kopú podzemnú chodbu do mesta (1683) a včas to oznámili cisárovi. Ten mu z vďaky za víťazstvo nad Turkami povolil piecť pečivo v tvare polmesiaca – teda už takmer 340 rokov obľúbené rožky.
„Umenie zmýva z duší prach každodennosti“ (Pablo Picasso)
Napísal(a) V. K.
Daniela R. Laboš, rodáčka z Revúcej, je slovenská výtvarníčka, v súčasnosti pôsobiaca vo Veľkej Británii.
V Bratislave študovala na Katedre maľby a iných médií Vysokej školy výtvarných umení u profesora Daniela Fischera. Na Newcastle University vo Veľkej Británii absolvovala štúdium maľby na katedre Fine Arts Department pod vedením Katie Cuddon. Po absolvovaní, ale už aj počas štúdií, pôsobila ako pedagogička v Súkromnej umeleckej škole Artiana v Revúcej. Taktiež spolupracovala s tímom reštaurátorov v Košiciach na reštaurovaní Dómu sv. Alžbety v Košiciach. Ako reštaurátor sa podieľala na zachovaní a obnove freskových malieb zo 14. storočia v románskom Kostole najsvätejšej trojice v gemerskej obci Rákoš.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.