Slávny slovenský huslista, hudobný skladateľ a dirigent Juraj Kazamek sa narodil v Betliari
Napísal(a) E. Jergová
Juraj Kazamek, slávny slovenský huslista, hudobný skladateľ, dirigent, sa narodil 28. 2. 1882 v Betliari. Odišiel s rodičmi do Pittsburgu ako 10-ročný, aby pomáhal otcovi s prácou v bani. Už ako 14-ročný sa stal členom baníckej kapely. Jeho prvým učiteľom bol Albert Tietzel. On zbadal jeho nadanie a pomohol rodičom, aby ho poslali na ďalšie štúdium do New Yorku, kde študoval na konzervatóriu hru na husliach u Leopolda Lichtenberga. Husľové štúdium ukončil u profesora Otakara Ševčíka v Písku.
Po úspešnom ukončení konzervatória nasledovalo turné po celej Amerike. Počas I. svetovej vojny bol huslistom v 30-člennom vojenskom orchestri americkej armády, neskôr jeho dirigentom. Po prvej svetovej vojne sa už nevrátil do USA. Usadil sa v meste Koblenz (Nemecko) a odtiaľ chodil po celom svete a hral na koncertných pódiách. Husliam ostal verný až do smrti.
Počas svojho turné Juraj Kazamek vystúpil aj na tradičných matičných slávnostiach 26. augusta 1926 v Martine. Svoje dojmy zo stretnutia s Kazamekom opísal Ernest Kandera, nádejný adept husľového umenia takto: „vysoký, štíhly, dosť plešivý, elegantný a sympatický štyridsiatnik“.
Dobrovoľný hasičský spolok v Revúcej a roky jeho vzniku
Napísal(a) Ing. E. Jergová
Organizovaný boj proti požiarom vyústil do vzniku a rozvoja dobrovoľných hasičských spolkov. V Revúcej tiež panoval nepokoj a neistota z prípadných požiarov. Richtár v roku 1823 vydal prísne policajné nariadenia, ktoré boli zamerané na organizáciu likvidovania požiaru, na udržiavanie poriadku a disciplíny. V roku 1856 mesto dalo postaviť prístrešok pred rímskokatolíckym kostolom, aby striekačky a protipožiarny materiál bol chránený pred poveternostnými vplyvmi. Striekačky boli primitívne, voda sa do nich nosila vo vedrách, preto mesto v roku 1857 zakúpilo dva veľké sudy na štyroch kolesách.
Dobrovoľný hasičský spolok v Revúcej mohol vzniknúť už v roku 1868. Najväčšiu iniciatívu pri jeho založení vyvíjali PhDr. Ivan Branislav Zoch a Samuel Ormis. Samuel Ormis s ďalšími nadšencami už 15. marca 1868 v správe nabádal predstaviteľov mesta, aby prijali stanovy remeselníckeho spolku a pre jeho členov vytvorili podmienky pre vzdelávanie. V jej závere sa zmieňuje aj o potrebe založenia hasičského spolku. V tom istom roku PhDr. Ivan Branislav Zoch v Pešťbudínskych vedomostiach informoval, že požiadal mesto, aby pre hasičský výcvik študentov vyšších tried gymnázia prepožičalo hasičskú striekačku a vedrá.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (4)
Napísal(a) M. a O. Rozložníkovci
4. Obdobie voľného priemyslu
Tento zákon o priemysle nariadil, že všetky existujúce cechy musia zaniknúť. Keďže tento dovoľoval, aby sa členovia cechov mohli združovať do priemyselných spolkov, sa u nás v podstate nič nestalo. Určitú dobu tunajšie cechy sa ešte pridržiavali predchádzajúcich stanov, až kým chatrné zvyšky minulého obdobia, cechové truhlice a písomnosti, si úradná vrchnosť vyžiadala a deponovala ich do mestského archívu, kde sú odvtedy uložené. Majetok nebol, a tak sa v tejto veci nebolo ani potrebné na niekoho obrátiť, alebo niečo vybaviť.
Miestni priemyselníci so skutočnosťami tohto obdobia neboli veľmi spokojní, a tak ochotne privítali zavedenie XVII. článku zákona z roku 1884 a na jeho základe organizovali svoju činnosť.
5. Najnovšie obdobie vývoja priemyslu,
z ktorého máme iba štatistické údaje, a tak objasnenie pomerov v priemysle Dobšinej ďalej predkladám na ich základe.
Bolože to slávy, keď sa Malá Poloma s Veľkou Polomou zlúčili do Gemerskej Polomy
Napísal(a) Archív Rožňava
Čo možno každý občan obce o Gemerskej Polome vie, sú fakty, že jej počiatky existencie siahajú do polovice 13. storočia, že prvá písomná zmienka o obci je z roku 1282, že najprv tu existovala jedna dedina s názvom Poloma, ktorá sa ku koncu 14. storočia rozdelila na dve samostatné obce Veľká Poloma a Malá Poloma (ich názvy predpokladáme vychádzajú z počtov obyvateľstva a množstva obydlí). Faktom je, že Gemerská Poloma vznikla v 20. storočí zlúčením týchto dvoch pôvodných samostatných obcí.
Čo ste, milí čitatelia, možno o tomto zlúčení/sobáši nevedeli, sú skutočnosti zachytené v archívnych dokumentoch, ktoré sa nachádzajú v úschove rožňavského pracoviska Štátneho archívu v Košiciach. V krátkosti Vám priblížime tento úradný proces, ktorý ani zďaleka nebol takou jednoznačnou záležitosťou, nakoľko záujmy jednotlivých obcí v priebehu rokov neboli vždy súhlasné.
Jeden z prvých dokumentov k danej téme nájdených v archíve, je písomná komunikácia medzi Okresným úradom v Rožňave a Prezídiom krajinského úradu v Bratislave z roku 1933.
Július Botto, zakladateľ Československého štátneho reálneho gymnázia a profesor I. slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej
Napísal(a) Archív Rožňava
Július Botto, slovenský pedagóg, advokát, historik, cirkevný historik, publicista, prekladateľ a kultúrny činiteľ sa narodil 24. júla 1848 v slovenskej dedine Rozložná. Jeho otec Ladislav Botto bol evanjelický farár a Július podľa rodinnej tradície mal byť tiež teológom. Keď skončil elementárne školy v Jelšave, tak pokračoval na gymnáziách v Rimavskej Sobote, Levoči a v Spišskej Novej Vsi. Teológiu študoval na kolégiu v Prešove, kde pri teologických a neskôr právnických štúdiách zažil nezabudnuteľné chvíle v skupine slovenských junákov združených do krúžku okolo Pavla Országha Hviezdoslava.
V školskom roku 1869/70 bol povolaný za suplujúceho profesora do Veľkej Revúcej, a to rozhodlo o celom ďalšom jeho živote. Ešte sa síce vrátil k právnickým štúdiám do Prešova, ale v školskom roku 1871/72 bol opäť v Revúcej, aby bol svedkom radostných chvíľ otvorenia gymnaziálnej budovy. Len dva roky bolo slovenské gymnázium v novej vlastnej budove. Generálny konvent evanjelickej a. v. cirkvi v Uhorsku, ktorý bol zvolaný na 2. septembra 1874, mal už len formálnu úlohu a vyhlásil gymnázium za zrušené.
Čerešnícky spolok v Jelšave je najstarším ovocinárskym spolkom na Slovensku
Napísal(a) Archív Rožňava
Čerešnícky spolok v Jelšave patrí medzi najstarší ovocinársky spolok na Slovensku. Spoločnú ovocnú záhradu založili 1. septembra 1796 dvaja nadšenci a milovníci ovocinárstva v Jelšave, Samuel Glósz st. a evanjelický farár Pavel Wallaszky. Rada mesta Jelšavy im svojím rozhodnutím z 26. septembra 1796 dala do trvalého užívania dva pozemky. Jeden dostal meno „Dolný čerešník" a druhý „Horný čerešník". Tak boli založené základy Čerešníckeho spolku v Jelšave.
Členský podiel činil 5 zlatých a 30 krajciarov. Ustanovilo sa, že (citujem): „Každý člen spolku vysadí ovocné stromy do radov, záhradu bude udržiavať a viackrát v roku prekopávať.“ V roku 1801 sa k spolku pripojil zakladajúci sa vinohradnícky spolok so záhradami, označovanými ako „Darmo Hrba“ a neskôr v roku 1804 záhrada pod menom „Na Jarkoch“. Spojený čerešnícky spolok tak bol vytvorený zo štyroch častí.
Činnosť mestskej polície v meste Rožňava siaha až do dávnej minulosti. Už v roku 1723 sa stretávame prvýkrát s funkciou mestského kapitána, ktorého volili z troch kandidátov. Neskôr, v roku 1886, mestského policajného kapitána menoval hlavný župan. Policajný kapitán mal vlastný úrad a dozeral na čistotu ulíc a trhu, na denné a nočné stráže, vydával cestovné pasy, dobytčie pasy, zaistil trestancov, či pátral po ukradnutých veciach. Do roku 1900 verejný poriadok v meste udržiavala mestská polícia, ktorá pozostávala z dvoch policajtov a kapitána. O rok neskôr verejný poriadok udržiavalo maďarské žandárstvo za pomoci dvoch mestských policajtov.
Mestská rada Rožňavy v roku 1907 uzavrela s uhorskou vládou zmluvu o službách verejnej istoty. Tieto služby tvorilo desať mužov vtedajšieho četníctva. Mesto malo v tom období troch policajtov – četníkov, ktorí väčšinou zastávali práce vnútornej organizácie mesta, teda kancelárske a doručovacie služby. Za tieto služby četníctva mesto zo vzniknutých nákladov platilo 30% do pokladnice monarchie. Tento zmluvný pomer a poskytovanie služby verejnej istoty trval do obsadenia mesta československým vojskom.
Odišiel navždy od nás rodák z Rožňavského Bystrého pán Ladislav Tomko
Napísal(a) MG od
Portál roznavskebystre.sk uverejnil 4. februára 2021 stručnú správu: "Vážení občania, s hlbokým zármutkom oznamujeme, že dňa 3.2.2021 vo veku 92 rokov zomrel náš rodák pán Ladislav Tomko. Posledná rozlúčka bude v kruhu rodiny.
Česť jeho svetlej pamiatke!"
Za touto správou sa skrýva ale veľmi veľa. Z radov Bystranov, ktorí robili aj pre svoju rodnú obec veľa pozitívneho, bol aj pán Ladislav Tomko. Svedčí o tom jeho cesta, ktorou prešiel z tejto malej, bývalej baníckej obce, do sveta. A to veľakrát veru aj peši, najmä ako študent z domu U zahradoch za vzdelaním krížom cez rozsiahle kopce a prašné cesty. Najprv do podtatranského Svitu, aby získal vzdelanie v bývalej Baťovej škole práce, potom aj za prácou a vyšším vzdelaním. Vždy sa však rád vracal k svojej rodine i spoluobčanom a kamarátom do Rožňavského Bystrého, kdekoľvek bol. Bol pre svojich rodákov príkladom snaživého pracovitého človeka, túžiaceho za lepším životom i vzdelaním. Dožil sa veľmi pekného veku, a to i napriek tomu, že život mu kládol do cesty ťažké prekážky, keď prežil to najťažšie, čo človeka v rodine môže stretnúť.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (3)
Napísal(a) M. a O. Rozložníkovci
Prejdime po uvedenom na vývoj ručného umeleckého priemyslu v užšom slova zmysle, kde možno vymedziť nasledujúce obdobia:
1. Obdobie domáceho priemyslu alebo ľudového priemyslu
Obyvatelia si zo začiatku potrebné práce vykonávali sami, a to počnúc stavaním obydlia, až po nástroje a náradie potrebné k remeslu, odievaniu, prípravu potravín, k pohodliu a ochrane. Každý jednotlivec si ich vyrábal sám, pričom si zručnosť a šikovnosť osvojovali synovia po otcovi a dcéry po matke. Ešte aj v súčasnosti sa, medzi baníkmi, najmä pri práci s banským drevom, vyrábajú nástroje po domácky. Príslušníčky ženskej časti rodín, predovšetkým v minulom storočí, dosiahli v pestovaní ľanu a výrobe plátna také pokročilé výsledky, že ich hotové plátno predstavovalo až vývozný artikel. Dnes ale táto činnosť skoro úplne zanikla.
Celoplošné skríningové testovanie „ZACHRÁŇME SPOLOČNE ŽIVOTY“ v okres Revúca aj za pomoci dobrovoľných hasičov
Napísal(a) Gabriela Jakubecová
Na Slovensku od 18. do 26. januára 2021 pod názvom „Zachráňme spoločne životy” prebiehalo celoplošné (skríningové) testovanie na ochorenie COVID 19. Mestá a obce v okrese Revúca zriadili Mobilné odberné miesta (MOM), v ktorých testovali svojich obyvateľov.
Aj pri tomto testovaní boli vo svojich obciach nápomocní aj dobrovoľní hasiči, či už dezinfekciou priestorov pred a po testovaní, alebo boli aktívni priamo v odberných tímoch. Počas spomínaného testovania bolo nápomocných v rámci okresu Revúca 20 dobrovoľných hasičských zborov a spolu 57 členov. Nakoľko okres mal v prvom kole vyššiu pozitivitu testovaných, testovanie sa opakovalo od 30. 01. do 02. 02. 2021. Niektoré obce a mestá znova otvorili MOM, a samozrejme boli nápomocní aj dobrovoľní hasiči.
Mesto Jelšava zriadilo v dňoch 22. – 26. 01. 2021 MOM v Mestskom dome kultúry, kde pracovali 2 odberné tímy. V odberných tímoch sa vystriedalo 5 dobrovoľných hasičov počas celých dní. Boli nápomocní pri kontrole registrovaných na odber, pri evidencii, pri vstupnej dezinfekcii a pri dezinfekcii počas odberu a na konci dňa.
Viac...
Začiatky výstavby železničnej trate Turňa nad Bodvou – Rožňava
Napísal(a) Archív Rožňava
Obchodná a priemyselná komora v Banskej Bystrici spolu so sesterskou komorou v Košiciach uskutočnili dňa 6. januára 1948 manifestačnú schôdzu v zasadacej sieni Miestneho národného výboru v Rožňave. Predmetom tejto schôdze bola výstavba železničnej trate medzi Turňou nad Bodvou a Rožňavou. Uvedenej schôdze sa zúčastnili zainteresovaní politickí predstavitelia, zástupcovia priemyselných podnikov východného a južného Slovenska i zástupcovia dotknutých obcí. Mesto Rožňava zastupoval predseda Správnej komisie mesta p. Ján Miklošík.
Účastníci manifestačnej schôdze schválili a predostreli memorandum, v ktorom priblížili potreby výstavby železnice. Požiadavky tejto výstavby sa datujú od vzniku Československej republiky v rokoch 1918 – 1919, kedy východné Slovensko nemalo žiadne železničné spojenie s južným Slovenskom. Zo strategických dôvodov bola neskôr uprednostnená železničná trať Margecany – Červená Skala, výstavbou ktorej sa ale neprehĺbilo hospodárstvo medzi východom a juhom Slovenska, tak ako sa to očakávalo od výstavby trate Turňa nad Bodvou a Rožňava.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (2)
Napísal(a) M. Rozložník, O. Rozložník
Ľudová hospodárska škola pre chlapcov a dievčatá v Slavošovciach
Napísal(a) Archív Rožňava
Zriaďovanie ľudových škôl hospodárskych určil už pred 100 rokmi zákon číslo 75/1920. Takéto školy boli povinné pre mládež vo veku 14 – 16 rokov. Vyučovalo sa v budovách škôl ľudových a meštianskych v dobe, kedy tieto boli voľné. Výučba sa delila na teoretickú a praktickú. Od novembra do marca bolo teoretické vyučovanie, v ostatných mesiacoch praktické. Podmienkou otvorenia školy bolo najmenej 21 žiakov. Obec mala povinnosť prispievať na vecné náklady školy (kurivom, svetlom a čistením školských miestností).
Správa obecnej ľudovej školy v Slavošovciach na základe výzvy Školského inšpektorátu v Rožňave z roku 1937 sa obrátila na zastupiteľský zbor obce, aby zabezpečil možnosť zdravého národného, kultúrneho, hospodárskeho a sociálneho rozvoja občanov, zvlášť pre školu tzv. „odrastlej mládeže“ obce zriadením Hospodárskej školy ľudovej.
Úlohou obce bolo zaslať počet žiakov, ktorí rokom 1936/1937 skončili školskú dochádzku na ľudovej škole, alebo meštianskej a mali začať študovať I. ročník ľudovej školy hospodárskej.
Zastupiteľský zbor obce na svojom zasadnutí 7. apríla 1937 prijal návrh na zriadenie takej školy. Záujem o hospodársku školu prejavili učitelia Ladislav Moťovský a Alexander Koska.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej
Napísal(a) M. Rozložník + O. Rozložník
ÚVODOM - Školy v historickom Gemeri sa stali na svoju dobu jedným z dôležitých činiteľov v rozvoji kultúry, čo sa v plnej miere vzťahuje aj na vzdelávacie inštitúcie v meste Dobšiná. V písomných prameňoch sa zmienky o nich začínajú objavovať už od začiatku 13. storočia. Prvá písomná správa z domácich regionálnych prameňov, potvrdzujúca existenciu vyššej strednej škole v meste, pochádza z roku 1595. Vplyv rozvoja novej, dokonalejšej techniky, predovšetkým v dobývaní železnej rudy, sa prejavil aj v školstve. Škola, ktorá doteraz v podstate slúžila potrebám cirkvi a kostola, bola nútená rozširovať obsah aj rozsah, a to v zhode so spoločenským vývojom, čomu sa museli prispôsobiť aj učitelia.
Z pomerne početnej skupiny učiteľov dobšinských škôl vynikal predovšetkým Samuel Klein, ktorý sa okrem pedagogickej práce zaoberal aj štúdiom nárečia pôvodného obyvateľstva tzv. buleenerčinou. V tomto smere sa zaslúžil o jeho zachovanie, a to najmä knižným spracovaním piesní, básní a poviedok v pôvodnom nárečí.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.