Regrutovať vyjadrovalo odvody brancov. Význam obidvoch slov vyjadruje povinné posúdenie zdravotnej schopnosti (spôsobilosti) mládencov po dovŕšení veku 18-tich rokov na absolvovanie základnej vojenskej služby. Túto posudzovala odborná komisia pod vedením povereného odborného lekára. V komickej podobe nám to môže priblížiť scénka z filmu Dobrý vojak Švejk.
Regrutovačky brancov mali v rôznom časovom období rôznu podobu, znaky a tradície takmer v každej dedine. V starších filmoch môžeme vidieť plné vozy (rebriňáky) s odvedenými brancami, ktoré ťahali ozdobené kone. V rukách brancov boli drevené kufre špeciálne zhotovené na tento účel s uvedeným menom branca. Boli aj vozy obsadené s cigánskou muzikou. Mládencov odprevádzala takmer celá dedina.
Aj v neskoršom časovom období bola rukovačka (nástup na vojenčinu) celoobecnou záležitosťou. V obecnom rozhlase boli oznamované mená brancov, ktorých na odvod do okresného mesta viedol predseda miestneho národného výboru. Branci, ktorí boli odvedení sa vracali domov s ozdobnou trikolórou pripnutou sa saku alebo košeli.
Deň pred narukovaním na základe obdržaného Povolávacieho rozkazu, kde bolo uvedené číslo a miesto vojenskej posádky, sa musel branec prihlásiť do 24 hodín. Účastníkmi odprevádzačky boli okrem rodičov branca, jeho blízki a najmä kamaráti. Väčšina z nich ho potom odprevádzala k vlaku do najbližšej železničnej stanice.
Tým, že v roku 2005 bol zrušený zákon o základnej vojenskej službe a tiež bolo postupne likvidované baníctvo na Slovensku, prevzaté slová používané v armáde i v baníckej činnosti stratili svoje opodstatnenie a význam aj v hovorovej reči. V tejto súvislosti chcem poznamenať, že študentom vysokých škôl, ktorí počas štúdia na fakulte absolvovali predpísaný program na Katedre vojenskej prípravy, základná vojenská služba trvala len jeden a nie dva roky.
Odlúčenie mladého chlapca na dva roky vojenčiny nebolo jednoduché a ľahké, tak zo strany rodičov ako aj jeho blízkych. Svoje city zaľúbené dievčence (frajerky brancov) prejavovali najmä plačom a tiež sľubom, že budú počas vojenčiny verné svojim frajerom. Aj keď si počas tohto obdobia sľubovali dodržanie sľubu vzájomnej vernosti, nestalo sa tak v každom prípade. Treba priznať, že to bolo viackrát zo strany dievčiny.
V nasledujúcich riadkoch si môžete prečítať niekoľko spomienok na moju vojenčinu.
Počas štúdia na Pedagogickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove som absolvoval aj vojenskú prípravu, čo mi umožnilo realizovať vojenčinu v trvaní jedného roka. Aká bola moja regrútovačka a samotná vojenčina? Aj dnes môžem konštatovať, že tieto boli poznačené celým radom zvláštnych okolností a náhod. Tou prvou, a nie najmilšou skutočnosťou bolo, že na základnú vojenskú službu som nastúpil mesiac po uzavretí manželstva s terajšou manželkou. Samozrejme, že to nebolo pre nás nič očarujúce a príjemné. To nám na začiatok manželstva priniesol sám náš život. Prekonali sme to!
Moja odprevádzačka bola poznamenaná veselou náladou mojich príbuzných, priateľov, no samozrejme najmenej manželkou. Cigánska muzika vyhrávala od večera až do rána môjho odchodu k vlaku v Rožňave.
Za najväčšiu “čerešničku“ považujem nasledujúcu skutočnosť. Po príchode do posádky vojenského útvaru v Ružomberku nasledovalo “fasovanie vojenského mundúru“. Po jeho úprave a prispôsobení na vlastné postavy, nasledujúce ráno všetkých nováčikov čakala cesta do Michaloviec, do tzv. vojenského prijímača. Čo bolo zvláštne na tejto ceste a pre mnohých občanov našej obce, ale najmä pre moju manželku takmer neuveriteľné?
Keď som sa objavil doma vo dverách svojich rodičov. Najťažšie to predýchala manželka, zrejme z radostného prekvapenia.
V michalovskej posádke som absolvoval dve prekvapenia. Prvé, príjemné tým, že vojenským lekárom bol môj spolužiak z jedenásťročenky, Miro Malina z Dobšinej. To druhé bolo horšie ako nepríjemné! Jednu noc nás prekvapil hukot tankov v areáli posádky kde boli “naši brancovia“, sovietski vojaci s automatmi. Nejeden z vojakov v posádke mal zimomriavky na tele z toho, ako to celé dopadne. Naším veľkým šťastím bolo, že naši vojaci sa “pokorili“ pred neohlásenou návštevou bez akéhokoľvek odporu. Mojím šťastím aj v tomto prípade bolo, že vedľa posádky býval môj spolužiak z fakulty Laco Bidovský, odkiaľ som mal možnosť telefonicky komunikovať s manželkou. K nemu som sa dostával cez dieru v plote posádky.
Návrat do ružomberskej posádky nebol na pôvodnom mieste. Ten obsadili sovietski vojaci a útvar sa presťahoval do areálu vojenskej nemocnice. Tu boli na jednom poschodí veliteľskej budovy umiestnení okrem niekoľkých “mazákov“ aj nováčikovia, za účelom ich zdravotníckej prípravy pre jednotlivé vojenské útvary na Slovensku. Veliteľom útvaru bol mjr. Sovadina a odbornú prípravu mal kpt. Smetana. Ako veliteľ čaty som mal na starosti prípravu budúcich ochrancov hraníc na vode i na suchu. Boli to naozaj vynikajúci chlapci, zodpovední v príprave aj v správaní, bez žiadnych problémov. Boli medzi nimi aj muzikanti, ktorých som mal na starosti. Chodili sme po súťažiach, ale najmä hrávať na zábavách po okolitých dedinách.
Tento “kšeft“ nám vybavoval sám veliteľ, ktorý nám dal k dispozícii veľkú vojenskú sanitku tzv. UAZ. Odmeňovaní bol za túto ochotu fľaškou tvrdého alkoholu, ktorý mal rád. (Foto – skupina hudobníkov, v ktorej som sám hrával na harmonike/akordeóne).
Náhodou bolo aj to, že medzi nováčikmi bol aj môj najlepší kamarát a spolužiak z fakulty Arpi Bado, s ktorým som býval spolu tri roky na internáte. Preto, že neabsolvoval vojenskú prípravu počas štúdia, vojenčinu si “predĺžil“ na dva roky. Z nich som mu bol 6 mesiacov veliteľom čaty. Nemal sa zle!
Po ukončení zdravotníckeho kurzu nováčikmi, do útvaru nastúpili vojaci – záložáci. Ich úlohou bolo zo svojich rôznych vojenských odborností byť preškolení na zdravotníkov v zálohe pre jednotlivé vojenské útvary. Celú odbornú „zdravoťácku“ prípravu mali na starosti ukončení medici, mladí lekári, ako bol Ivan Rusnák z Ružomberka, Jano Hraško z Námestova či Jano Demčák z Trebišova. Nastúpení záložáci boli z celého Slovenska, medzi nimi aj z nášho Gemera, Jano Konček z Jelšavy, Vlado Hajduk z Vlachova, Jano Kováč z Betliara a ďalší. Ako ich veliteľ čaty som aj dnes presvedčený, že na udelené “opuštáky“ by si nemali sťažovať. Tie som v neprítomnosti velenia útvaru mal právo podpisovať a udeľovať ja, ako veliteľ prvej čaty.
Počas ročnej vojenčiny, som bol na tzv. “opušťáku“ pri manželke celé tri mesiace, čo nebolo tiež na zahodenie, no nie? Aj napriek “neočakávaným“ udalostiam v roku môjho nástupu na vojenčinu, môžem aj dnes konštatovať, že bolo počas nej pomerne fajn.
Nesplnený sľub
| Cez to Bystré potok tečie, moja milá doma plače. Plače, vzlyká a narieka, že ma vzali za vojaka. |
Čo si milá vykonala, že si na mňa nepočkala. Z lásky sme sa milovali, vernosť navždy sľubovali. |
|
| Neplač, milá, nenariekaj, za dva roky na mňa počkaj. A keď sa rôčky pominú, tak si Ťa vezmem za ženu. |
Ty si milý vinovatý, nepísal mi z vojny listy. Každý deň som ich čakala, ani jeden nedostala. |
|
|
Milá na mňa nepočkala, |
Listy nie sú pravou vinou, no ty si sa však stala inou. Ja som Ťa mal rovnako rád, teba si získal môj kamarát. |
|
Odpusť, milý, čo sa stalo,
srdce z toho ma zbolelo.
Teraz je v ňom smútok a bôľ,
v spomienkach si navždy len môj.
Mgr. Ján Dávid
Foto: rodinné archívy

































__________________________________________________
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-