Jeden deň v kalendári Slovenského národného povstania je nezabudnuteľný pre Slavošovce, Gemer, aj pre celé Slovensko. Písal sa rok 1944, rok významných udalostí, rok obrody a vzrastu národného povedomia a jednotného postupu proti spoločnému nepriateľovi ľudstva, proti fašizmu. Slovensko prežívalo kritické obdobie vo svojich dejinách, bol to rok, ktorý ukázal správnu cestu v boji proti nezdravým a terorizujúcim silám fašizmu. Povstal národ. Tí, ktorí boli dovtedy v ilegalite a aj ďalší uvedomelí príslušníci nášho národa. Vystúpili v otvorenom boji, v ktorom išlo o všetko. Išlo o bytie či nebytie, o boj proti bezpráviu, za oslobodenie tisícov vlastencov trpiacich v žalároch, mučiarňach a koncentračných táboroch zriadených fašistami, gardistami a ÚŠB. bojových a diverzných akcií. Boli odhodlaní, plní elánu a mladíckej odvahy. V deň 23. októbra 1944 odišli partizáni do spoločnej bojovej akcie v okolí Henckoviec. Chystali sa zastaviť pod Macovým vŕškom nemeckú kolónu, postupujúcu z Rožňavy do Dobšinej. Prepad bol úspešný, nepriateľ utrpel značné straty a musel ustúpiť. Časť partizánov sa po krátkom oddychu v Roštári vrátila do Slavošoviec, kde bol spomínaný štáb. Miesto, ktoré malo byť bezpečným útočiskom, sa ale zmenilo na smrtiacu pascu. Došlo tu k tragickému výbuchu, ktorý nikto neočakával. Štáb partizánov skupiny Sláva sa otriasol výbuchom, po ktorom z neho ostali ruiny, trčali len komíny, na zemi ležali kusy brvien, muriva, zdemolovaná výzbroj, ranení, mŕtvi a kusy roztrhaných tiel. Pred vrátnicou, nazývanou Brána, ležal na boku prevrhnutý autobus, na ktorom sa sem partizáni priviezli. Stromy v blízkosti boli dolámané výbuchom, ozývali sa stony ranených a umierajúcich, pálili slzy v očiach svedkov a ľudí, ktorí prišli na pomoc.
Príčina výbuchu? Dodnes neznáma.
Vtedy sa usudzovalo, že výbuch mohol byť dôsledkom nešťastnej náhody pri manipulácii s muníciou, ale aj možnej sabotáže zo strany záškodníkov. Z kroniky, dobových prameňov a spomienok žijúcich účastníkov sa dozvedáme počty a mená obetí. Po výbuchu v Slavošovciach sa časť partizánov stiahla do hôr, kde preniesli aj svojich ranených. Pri výbuchu 23.10.1944 zahynuli: Dr. P. Belák a jeho brat J. Belák z Rožňavského Bystrého, J. Kožuch z Rozložnej, F. Kušnier, J. Barna zo Štítnika, O. Bartoš z Hankovej, J. Sirkovský z Rochoviec, L. Caha z Radošoviec, J. Bero zo Slavošoviec, J. Peták od Prešova, J. Bušniak z Hornej Lehoty, Jakub Chlopko, por. Sameljuk Martvejev zo ZSSR, M. Rosenbluth od Bardejova, J. Hrabál, L. Hric zo Slavošoviec, E. Žigmund od Prievidze, Ľ. Czarny z Kamienky a z civilných osôb L. Kender z Betliara. Bolo tu aj množstvo neidentifikovateľných obetí. Mŕtvych z okolia odviezli a pochovali ich príbuzní, telá a pozostatky ostatných obetí boli v úcte pochované na cintoríne v Slavošovciach na dôstojnom občianskom pohrebe, ešte pred príchodom fašistov do obce.
Po dočasnom potlačení SNP
bolo v okolí Slavošoviec množstvo utečencov, rasovo prenasledovaných, ale aj účastníkov povstania z celého okresu. Tým sa stupňovali aj požiadavky na ich zásobovanie či budovanie úkrytov. Zemľanky sa budovali v okolitých horách nad Čiernou Lehotou. Zároveň došlo k vytvoreniu dobrovoľníckej jednotky ASTRA so sídlom v Štítniku v budove bývalej Meštianskej školy. Tu sa nachádza v súčasnosti pamätná tabuľa a na námestí je pamätník SNP. Na čele vojenskej jednotky bol dôstojník v zálohe, učiteľ por. Emil Duda. Jednotka mala zabezpečovať štátnu hranicu v priestore Gočaltovo - Štítnik - Rožňavské Bystré. Operovala v Štítnickej doline, neskôr sa začlenila do činnosti partizánskeho zoskupenia až po čiernolehotské vrchy. V horách sa partizáni pripravovali na ďalšie bojové výpady aj do okolia horthyovského Maďarska. V Rožňave bol zajatý a obesený partizán Tóth. Po vojne mu tam rodáci postavili pamätník. Počas protipartizánskych ťažení fašisti vypálili poľnú partizánsku nemocnicu za Čiernou Lehotou. Zaživa tu upálili ranených partizánov. Túto krutú udalosť pripomína umelecký pamätník s menami obetí. Zoznam obetí nie je úplný, nakoľko ani tu sa nepodarilo zistiť mená všetkých.
Na obete v horách nezabudli
ani občania v súčasnosti. Pán Juraj Ondrejčík postavil spomienkovú mohylu padlým v bojoch s fašistami a vlasovcami.
Do boja s fašistami, či už ako partizáni, alebo vojaci povstaleckej armády sa zapojili mnohí naši občania. Dňa 2.9.1944 po výzve nastúpili do dobrovoľníckej jednotky ASTRA 3 zo Slavošoviec títo občania: rotný V. Belík, čatár V. Červenák, des. D. Fuchs, slob. J. Svitaj, slob. P. Ondrej, voj. O. Hric, voj. J. Kuklica, por. K. Cejpek, des. J. Kočerjagin, voj. O. Bartók, voj. P. Spišák, voj. O. Kliment, voj. L. Tóth, voj. O. Sekerka, voj. P. Kliment, čat. K. Hutťan, voj. J. Adámi, voj. O. Šándor, voj. J. Skokan, voj. O. Doro, voj. P. Hronec, voj. J. Hronec, voj. J. Vojtko, voj. A. Mann, voj. J. Pakan, voj. J. Černý, des. J. Šubert, voj. J. Sedlák, voj. D. Lehocký, voj. M. Petrovič, voj. O. Organ, voj. O. Kubaský, voj. J. Piaterík, voj. O. Hlaváč, voj. O. Mikloda, voj. J. Štrbka, voj. A. Fandák. Ako bojovali naši občania, bolo možné sa dočítať z povojnových príspevkov autora tohto príspevku. Ján P. vynikol ako odvážny bojovník vo Vlachove, kde spolu s partizánmi oddielu Sláva vyhodil do vzduchu most, zničil fašistickú hliadku 
na motorke. V bojoch zneškodnil okolo 26 nepriateľov, ukoristil 2 guľomety, 5 pušiek a ďalšiu muníciu. František K. sa zúčastnil podmínovania mostu pri Turanoch. V prestrelke zlikvidoval hniezdo nemeckého guľometu a granátom zlikvidoval a zranil viac fašistických vojakov, sám bol ranený mínou. Následne bol zajatý, zo zajatia ušiel a podarilo sa mu dostať k armáde osloboditeľov. Dezider L. sa zúčastnil bojov pri Spišských Mlynkoch, Spišskej Hute v Šumiaci. Dňa 23. dec. 1944 v tyle Nemcov vyhodil do vzduchu vojenský transport pri stanici Východná. Karol P. vyradil z boja nepriateľský tank a ukoristil guľomet. Pomohol evakuovať z boja troch ranených spolubojovníkov, jeho jednotka bola v boji zničená. Margita S. bola v SNP ošetrovateľkou, osvedčila sa ako odvážna partizánka. Bola vždy v prvej línii. Pri Sv. Ondreji sa dostala do zajatia, z ktorého ju vyslobodil príchod Červenej armády. Ako ošetrovateľky medzi partizánov v SNP nastúpili sestry Jankovičové spolu so svojím otcom. Pôsobili v partizánskej brigáde Jegorova. V Čsl. povstaleckej armáde bojovali aj J. Krivulka a V. Liptáčik, ktorí sprevádzali svojich veliteľov v terénnych vozidlách. Do SNP sa okrem uvedených zapojili ešte mnohí známi a neznámi, ktorí žili medzi nami, ale nevieme o nich pre ich skromnosť. Napr. O. Kišaj, O. Palička, F. Čaplický, R. Červenák, O. Slíža a ďalší. S odstupom sedemdesiatich rokov sa vraciame k spomienkam, aby sme priblížili súčasnej generácii to, čo by nemalo zapadnúť prachom.
Po tragickom výbuchu v Slavošovciach
v papierňach pokračoval odboj aj vo forme ukrývania dôležitého strojového vybavenia pred Nemcami. Odpratávali sa aj trosky zničenej budovy štábu partizánskej skupiny Sláva, patriacej k plk. Makarovovi. Veliteľom bol npor. S. Sečanský, zástupcom A. Švehlík. Títo výbuch prežili so zraneniami. 26. decembra 1944 prišli Nemci po prvýkrát do Slavošoviec a postupovali na Čiernu Lehotu. V obci zriadili veliteľstvo a ubytovali sa tu ženijné a zásobovacie útvary. V okolitých horách začali prenasledovať utečencov, ktorých potom transportovali do koncentrákov. Uskutočňovali aj protipartizánske razie. 
Delostrelectvom od Muráňa ostreľovali hory nad Čiernou Lehotou okolo Kohúta, kde sa pohybovali partizáni. V obci robili domové prehliadky a brali práceschopných mužov na kopanie obranných zákopov za Kunovou Teplicou až po Rožňavské Bystré, pracovná povinnosť bola od 18 do 60 rokov. V obci sa pripravoval na vystúpenie z ilegality RNV, ktorého predsedom bol J. Potočný-Polák. Dňa 18. januára 1945 ešte obcou prechádzali posledné ustupujúce jednotky fašistov v smere na Jelšavu. Po prenocovaní sa časť presúvala na Čiernu Lehotu a Rejdovú. Ženijná jednotka uskutočnila deštrukciu trate vo smere Slavošovce-Štítnik. Nezničený ostal len jeden železničný mostík pri mlyne. Aj Nemci boli podplatiteľní a mlynár mohol pokračovať bez úhony. Bola to posledná cesta ustupujúcich jednotiek tesne pred oslobodením obce. Front sa rýchlo blížil. Po bojoch boli dňa 24. januára 1945 Slavošovce oslobodené Sovietskou armádou, vojskami 2. ukrajinského frontu a v jej zväzku bojujúcimi rumunskými jednotkami. Boli to udalosti spečatené krvou partizánov, vojakov a bojovníkov, ktorí položili životy za našu slobodu. Kvety a vence na hroboch padlých, pamätníkoch SNP a pomníkoch 2. svetovej vojny sú svedectvom našej vďaky.
PaedDr. Milan Sajenko,
predseda HDK OV SZPB Rožňava
(Poďakovnie patrí OcÚ Slavošovce a Ing. Štefanovi Baštákovi za ústretovosť pri spracovaní materiálov.)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.