Aj leto zostáva vo svetlách slamienok.
Ty s nami dosnívaš sny svoje plné rosy
a v našich pochodoch zaduní i tvoj krok
za prebúdzanie dňa, za ubúdanie nocí.
Raz bolesť dotlie v nás. Hľa, už len pieseň je
a úsmev hojivý po krutej povíchrici.
I dúha spomienok prázdnotou preklenie.
Tvoj prápor ponesú zas noví bojovníci!
V stredu 6. februára 2013 vo veku 90 rokov nás navždy opustil pán Ondrej Palička zo Slavošoviec - partizán a frontový vojak – príslušník Československého armádneho zboru na Slovensku.
Pán Ondrej Palička narukoval v roku 1942 do Zvolena a ako 20-ročný branec sa stal vojakom armády tzv. Slovenského štátu. Toho roku však prekonal operáciu očí, po ktorej dostal ročnú dovolenku. Mobilizovaný bol v roku 1944 a bol nasadený na východnej hranici v okolí Bardejova a Becherova. Vojaci z bardejovskej posádky mali strážiť hranice v tyle Nemcov, pred ktorými už boli sovietske vojská. Vojaci bardejovskej posádky čakali iba na vhodný okamih, aby sa pripojili k SNP. Boli však zradení. Nemci začali bardejovskú posádku odzbrojovať. Niektorých vojakov zastrelili, iným sa podarilo utiecť. Medzi nimi bol aj pán Ondrej Palička. Ušiel na partizánske Kríže, kde pôsobili partizánske jednotky. Odtiaľ postupoval spolu s ostatnými na Hnilec, kde vtedy prebiehali boje – a pripojil sa k povstaleckej armáde Astra 3, ktorá mala štáb v Štítniku. Po potlačení Slovenského národného povstania sa uchýlil spolu s ostatnými do ilegality. V lesoch pri Slavošovciach potom zotrval spolu s ostatnými partizánmi až do oslobodenia Štítnickej doliny Červenou armádou.
Dňa 12. februára roku 1945 začína pán Ondrej Palička písať svoj denník, ktorý je pozoruhodným dokumentom dejov, ktoré sa odohrávali v posledných mesiacoch 2. svetovej vojny. 12. februára 1945 zastihla pána Ondreja Paličku mobilizácia, ktorá sa vzťahovala na jeho ročník. 15. februára potom odchádza z rodnej dediny Rochoviec do Dobšinej. Následne cez Vernár a Hranovnicu sa spolu s ostatnými dostáva v pondelok 26. februára do Popradu, kde išli na prezentáciu a obliekli vojenské uniformy. Vo štvrtok 1. marca bol pridelený k II. rote pešieho práporu, ale iba na jeden deň. Nasledujúci deň bol preložený k 5. rote mínometov spolu so svojim kamarátom J. Šofrankom. 17. marca sa 5. rota dostala do delostreleckej paľby, na ktorú odpovedala paľbou.
Na Veľký piatok (30. marca 1945) sa pri obci Závažná Porúbka, kde sa vojaci nachádzali, spustil hustý dážď a bol vydaný rozkaz k prechodu do útoku. Najprv delostrelecká príprava a potom pechota. Bojovalo sa ťažko a tvrdo. Po útoku začali odvážať ranených. Boli aj mŕtvi. Vojaci Československého armádneho zboru zajali 20 maďarských vojakov a 20 príslušníkov Hlinkovej gardy. 3. apríl potom priniesol prvé obete aj z radov 5. roty mínometov. Vojaci ležali pripravení okolo okopov, keď zasvišťala zblúdilá mína, ktorá explodovala tesne vedľa nich. Dvaja – desiatnik Chmára a vojak Mackál zostali na mieste mŕtvi, piati boli ťažko zranení. Nasledoval postup smer Liptovský Mikuláš, Ružomberok. 10. apríla sa nepriateľ presunul v noci až k Vrútkam. Pán Ondrej Palička spolu so svojimi druhmi strávili noc v lese, o hlade a zime. O to radostnejší bol okamih, keď v stredu 11. apríla dorazili do Turčianskeho Svätého Martina – vítaní civilným obyvateľstvom, oslobodeným od Nemcov a kolaborantského Tisovho režimu. V nasledujúcich dňoch ich však čakal ďalší postup terénom. 27. apríla sa rota opäť dostala do priamej streľby. V noci z 2. na 3. mája potom prekročili moravsko-slovenskú hranicu. Na Nemcov narazili 4. mája vo Vsetíne. Mesto však zakrátko padlo a Vsetín bol slobodný.
Pán Ondrej Palička si v denníku poznamenal: „Vsetín bol slobodný. Nedá sa ani opísať radosť obyvateľov ktorí nás vítali. Keby mal človek žalúdok ako kotol, toľko si doň mohol naklásť. Plno. Zišiel som sa tu s kamarátom Janíkom, nezdržali sme sa však dlhšie. Balíme a ešte dnes vyrážame za nepriateľom.“
6. mája 1945 vchádza pán Ondrej Palička s kamarátmi – vojakmi do Bystřice pod Hostýnem. Tam došlo ešte k posledným prestrelkám. Oslobodenie Československa zastihlo potom pána Ondreja Paličku a jeho druhov v Kroměříži.
28. augusta 2012 bolo pri príležitosti oblastných osláv 68. výročia Slovenského národného povstania v Slavošovciach pánovi Ondrejovi Paličkovi odovzdané vysoké štátne vyznamenanie Za vernosť. Vyznamenanie prevzal osobne, v sprievode svojej dcéry, z rúk predsedu Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave Ing. Norberta Lacka.
V zosnulom pánovi Ondrejovi Paličkovi stráca naša spoločnosť vzácneho človeka, ktorého celý život bol vzácne vyrovnaný, naplnený účasťou v boji za spravodlivosť a ľudskú slušnosť. Nebál sa preto riskovať svoj život a rodinný pokoj ani v rokoch fašistického temna – a keď nadišiel čas, stál v radoch partizánskych oddielov Slovenského národného povstania. A potom, keď konečne vietor slobody odvial ťaživý mrak klérofašizmu, bol v prvých radoch medzi tými, čo organizovali našu spoločnosť. Rovnako, ako bol svedomitým občanom a pracovníkom, bol aj starostlivým manželom a láskavým otcom.
Česť jeho statočnému boji – česť jeho večnej svetlej pamiatke!
Bc. Petr Mikulecký
{jcomments on}































Dych tela došumel jak v tichu listy briez.
Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-