Ako zmenu dopravného poriadku vybubnovávali v obciach vieme z archívu
Napísal(a) Ing. Eva Jergová
Áno. Presne tak znel predmet fonogramu, ktorý zaslal Štefan Sabo, okresný náčelník v Dobšinej, všetkým obecným a obvodným notárom 17. marca 1939.
„Nech je vo všetkých obciach ihneď uverejnená jak vyvesením, tak aj obvyklým (vybubnovať) spôsobom nasledujúca vyhláška,“ uviedol.
Ministerstvom vnútra Bratislava na základe nariadenia vlády Slovenského štátu s oprávnením Stáleho výboru národného zhromaždenia bývalej Československej republiky malo byť na území zavedené jazdenie po pravej strane od 1. mája 1939. Zmenené pomery si vyžiadali urýchlenie zavedenie dopravného poriadku. Ministerstvo vnútra v Bratislave nariadilo preto vykonanie opatrenia stáleho výboru týkajúceho sa jazdy vpravo dňom 18. marca 1939.
Premiestnenie dopravných značiek na pravú stranu bolo povinnosťou okresov.
Najdôležitejšie zmeny týkajúce sa cestovania boli:
Emília Ivanová, rod. Nemcová: RUSADLIE ZA MOJEJ MLADOSTI
Napísal(a) E. Ivanová
Ešte poriadne neuschla ani tlačiarenská čerň v knihe našej Gemerčanky pani Emílie Ivanovej z Gočova „Žila som s nimi“, z ktorej pochádza aj pripojený úryvok: Rusadlie za mojej mladosti, keď sa o nej prostredníctvom našej stránky Maj Gemer dozvedeli nielen jej rodáci z Vlachova, ale dokonca i krajania žijúci už niekoľko desaťročí v Spojených štátoch amerických. S láskou spomínali neformálne stretnutia s obyvateľmi Vlachova i Gočova i na autorku knihy, ktorá sa postarala, aby v jedno letné obdobie navštívili svoje rodisko, alebo rodisko svojich rodičov. Bol som z toho stretnutia prekvapený aj ja, lebo slová písané angličtinou mi veľa nehovorili, iba keď som si ich dal preložiť, tak som to mohol zhrnúť tak, že sa oplatilo jedno i druhé. O to s väčším záujmom som si riadky od hodnotiteľov spomínanej knihy prečítal. Pán Juraj Kováč o. i. napísal, že „Nevšedný rozprávačský talent opretý o nádherný dar videnia osobitostí každodenného života dedinského ľudu hornogemerskej obce Vlachovo, stvárnenie životných príbehov naoko obyčajných ľudí z jej najbližšieho i vzdialenejšieho okolia je charakteristickou črtou literárej tvorby autorky zbierky príbehov zo života Emílie Ivanovej, rodenej Nemcovej z Gočova." Nie raz sa autorka tejto knihy, z ktorej som vám vybral príbeh odohrávajúci sa v tomto regióne po Veľkej noci,

Keď som ešte v roku 2017 zachytil výzvu na ocenenie, ktorú uverejnili autori projektu Roma Spirit v médiách (projekt je zameraný na podporu aktívnej snahy všetkých, ktorí sa podieľajú na zlepšení situácie Rómov a na ocenenie aktivít organizácií a jednotlivcov, zameraných na podporu integrácie rómskej menšiny do spoločnosti a na zlepšenie jej životnej situácie), uvedomil som si, že ma oslovila a že budem na ňu reagovať a navrhnem na ocenenie troch bývalých rejdovských cigánskych muzikantov. Zároveň, ako som tieto riadky písal, ma napĺňal neuveriteľne dobrý a oslobudzujúci pocit – keď aj môj návrh neprejde, nič sa nedeje, ja ľuďom, ktorým osud Rómov nie je ľahostajný, tento príbeh rozpoviem. V rožňavskom archíve je uložený originál kroniky – pamätnej knihy – Obce Rejdová. Pracoval som 20 rokov ako riaditeľ a ako vedúci pracoviska Archív Rožňava. Rukou mi prešli rôzne archívne dokumenty, ale tento o troch zamrznutých muzikantoch, ktorý som objavil v rejdovskej pamätnej knihe si zaslúži, aby ľudia o ňom minimálne vedeli.

Mestský hostinec, národná kultúrna pamiatka, patrí medzi dominanty revúckeho námestia. O jeho potrebe pre mesto sa začalo uvažovať 7. septembra 1871 na zasadnutí mestského výboru, kde sa rozhodlo o nevyhnutnosti postaviť v Revúcej „kávéház“. Definitívne sa o jeho postavení rozhodlo až 2. marca 1875 na zasadnutí mestského výboru. Mešťanosta Ondrej Bartóffy oznámil, že v konkurze pre vyhotovenie plánov nového mestského hostinca vybrali dvoch, a to Adolfa Holescha a Antona Müllera. Neskôr sa rozhodlo, že sa bude stavať podľa plánov Adolfa Holescha. S jeho budovaním sa začalo v roku 1875. Postavili ho ako neoklasicistickú dvojpodlažnú budovu s obdĺžnikovým pôdorysom. Má atikovú nadstavbu s erbom Revúcej, ktorý mesto používalo od roku 1792 až do 50-tych rokov 20. storočia. Mestský hostinec sa vtedy stal po kostoloch treťou najväčšou stavbou v meste, keďže bol väčší ako mestský dom. Revúčania s budovaním hostinca mali veľké finančné problémy. Hoci mestský hostinec dali do užívania 13. januára 1877, práce na jeho dokončovaní, ale i opravovaní pokračovali ešte aj v roku 1880.
Oslobodenie mesta Rožňava v roku 1945 zapísané v archíve
Napísal(a) PhDr. Mária Tureková
V druhej polovici januára 1945 celý jeden týždeň trvali boje sovietskych a rumunských vojsk na prístupových smeroch k Rožňave. Rožňava tvorila uzlový bod druhého pásma hitlerovskej obrany a mala chrániť prístupy smerom k strednému Slovensku. Veliteľ 40. armády generál F. F. Zmačenko preto naliehal na zvýšenie tempa útoku. Boli urobené opatrenia na sústredenie väčšiny vojsk 4. rumunskej armády k úderu na Rožňavu. Podľa rozkazu generála F. F. Zmačenka z 18. januára 1945 bol rumunský úder na Rožňavu podporovaný súčasne útokom 54. pevnostnej brigády generála Karnačeva, ktorého prápory dostali za úlohu prebiť sa horským masívom od Turne nad Bodvou, severovýchodne od Rožňavy po Uhornú. Vo večerných hodinách 22. januára 1945 zvierali už oslobodzujúce jednotky Nemcov v Rožňave zo všetkých strán. V nepretržitom nočnom boji s nepriateľskými jednotkami z 22. na 23. januára 1945 prenikali do Rožňavy od východu rumunské útvary 21. pešej divízie, z juhu útvary 18. a 16. divízie a z juhozápadu 11. pešej a 8. mechanizovanej jazdeckej divízie. Dopoludnia 23. januára 1945 bola Rožňava definitívne oslobodená.

V našom archíve sa uchovávajú dokumenty staré 129 rokov, ktoré zaznamenali vznik a počiatky existencie štítnického spevokolu. Jedným z nich je zápisničná kniha obsahujúca informácie o založení spevokolu, jeho stanovy, zápisnice, pozvánky na tanečné zábavy, koncerty organizované štítnickým spevokolom, menný zoznam členov spevokolu, atď...
Ako vznikol spevokol?
Dňa 25. septembra 1892 Csipkay János, evanjelický učiteľ a Krausz János, učiteľ, zaslali 12 mužom pozvánku na stretnutie, naplánované v dome Csipkay Jánosa, o piatej hodine daného dňa z príležitosti založenia spevokolu.
Pozvanie s účasťou prijalo 10 mužov. Založenie spevokolu bolo jednohlasne schválené, a tak id. Nagy Lajos, Schvirján Pál, Porubszky Károly, Krausz János a Csipkay János boli vyzvaní na vyhotovenie stanov.

Rožňavu daroval Ondrej III. ako kráľovský majetok ostrihomskému arcibiskupovi Ladomérovi v roku 1291. Mesto bolo pomenované podľa názvu bane Rosnoubana (Rozsnyóbánya, Rosenau). Prvé mestské výsady udelil mestu kráľ Ľudovít Veľký v roku 1382.
Činnosť mestskej správy zachytávali mestské protokoly od roku 1520 a od roku 1566 aj účtovné knihy. Svoju samosprávu vykonávala prostredníctvom svojich volených orgánov. Ako zemepanské mesto s rozvinutým baníctvom počas XIV. a XV. storočia získalo privilégiá a výsady, ktoré v Uhorsku užívali slobodné kráľovské banské mestá. Administratívnu a súdnu moc na území mesta vykonával richtár s prísažnými. Kolégium prísažných sa označovalo názvom rada. Mešťania si svojich predstavených volili každý rok na valnom zhromaždení, kedy sa schvaľoval aj mestský štatút. Od polovice XVI. storočia privilégiá mesta stratili postupne platnosť, neuznal ich ani arcibiskup, ani župa. V roku 1714 boli Karolom VI. potvrdené výsady mesta Rožňava, udelené Leopoldom I. v roku 1681.

Zo záznamov z cirkevných zápisníc (Protocolon Rimanovianum) vieme, že Revúca mala už pred rokom 1596 richtára a radu. Chod Revúcej ovplyvnil Tomáš Séči, pán hradu Muráň, keď jej v roku 1612 udelil povolenie na slobodný predaj piva a vína. O štyri roky neskôr potvrdil staré výsady jeho syn Juraj, ktorý dal Revúcej ďalšiu výsadu – právo jarmokov. V tejto listine sa Revúca po prvýkrát uvádza ako mesto. V 16. a 17. storočí sa Revúca rozvíjala hlavne zásluhou železiarstva a remesiel. V roku 1871 sa Revúca stala mestom so zriadeným magistrátom. Mestská správa sa riadila zákonným článkom č. XXII z roku 1886. Mesto malo vybudovanú administratívu na úrovni okresu a mešťanosta bol podriadený priamo hlavnému županovi. Od 1. januára 1920 mesto zmenilo svoj názov z Veľkej Revúcej na Revúcu. Zákonom č. 210 z 22. marca 1920 boli mestá so zriadeným magistrátom vyhlásené za veľké obce.
Historické názvy mesta: Rowche, Rewcze, Welka-Rewucza, Nagyrőcze.

Prvá písomná zmienka z roku 1243 dokazuje existenciu hradu Jelšavy. Jelšava zastávala významné miesto na Gemeri. Bola strediskom gemerského baníctva aj centrom správy panstva. Mestské výsady získala v prvej polovici 14. storočia. Obyvatelia mesta pracovali v baniach, hutách a hámroch. Jelšavská mestská kniha z rokov 1566 – 1710 je písaná prevažne v slovenskom jazyku, len s niekoľkými latinskými, nemeckými a maďarskými zápismi. Mestskú správu tvorila šesťčlenná mestská rada na čele s richtárom. V roku 1648 popri richtárovi sa ustanovila funkcia staršieho richtára alebo podrichtára a popri šesťčlennej mestskej rade sa vytvoril samosprávny orgán – rada starších. V 18. a 19. storočí správu mestečka viedol richtár a 12 prísažných. Zákonom č. 210 z 22. marca 1920 boli mestá so zriadeným magistrátom vyhlásené za veľké obce.
Historické názvy mesta: Illswa, Elswa, Josuach, Jelssawa.

Prvú písomnú zmienku o Dobšinej nájdeme v darovacej listine kráľa Bela IV. z roku 1243, v ktorej daroval časť územia Gemera Filipovi a Ditrichovi, synom Mateja, ktorý bol zakladateľom rodu Bebekovcov. Územie Dobšinej pripadlo do majetku štítnickej vetvy Bebekovcov a pod právomoc štítnického hradu. Už v roku 1327 uhorský kráľ povolil zemepánom a majiteľom banských polí kutaciu a banskú činnosť. Vďaka prosperujúcemu baníctvu sa osada postupne vyvinula na mesto. Po schválení Maximiliánovho banského poriadku v roku 1723 bolo mesto oslobodené od zemepanského poplatku z baníctva a fakticky užívalo práva slobodného kráľovského mesta. V roku 1756 potvrdila Mária Terézia Dobšinej právo na 4 výročné trhy. Až v 18. storočí sa Dobšiná vyvinula na úplne slobodné banské mesto. Historické názvy mesta: Dobschina, Topschau, Dobschau, Dobsina.
Viac...
Massriot vydal druhý singel a v ňom Stovky Kilometrov Ciest
Napísal(a) Betty Benőová
Skupina Massriot v týchto dňoch vydáva druhý singel z plánovaného albumu „Bude To Fajn“. Názov skladby je Stovky Kilometrov Ciest a vychádza spolu aj s videoklipom, s pomerne výrazným environmentálnym podtextom.
Ako uviedol Ján Borčík, bubeník skupiny Massriot: „Náš piaty štúdiový album nie je len o skladbách, ktoré sa budú alebo nebudú páčiť. Každá bude odkazom. Tak, ako singel Bude To Fajn, ktorý mal silné posolstvo, aj v skladbe Stovky Kilometrov Ciest prichádzame s odkazom, ktorý jasne vraví – chráňme si prírodu, starajme sa o ňu, je to obrovský dar.“
Vo videoklipe k najnovšiemu počinu sú použité unikátne dronové zábery populárnych, ale aj menej známych turistických destinácií. Kapela v najnovšom klipe použila aj autentické zábery z ciest svojich členov. Okrem Slovenska sa v ňom objavia aj zábery z iných krajín, ako napríklad Maďarsko, Kosovo alebo São Tomé and Príncipe.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (7)
Napísal(a) M.Rozložník, O. RozložníkGemerská Poloma a jej vzácna Pamätná kniha Veľkopolomčanov
Napísal(a) Bc. Adriana Ďuričeková
S rešpektom, zodpovedne, úhľadným písmom ju začal písať v roku 1933 miestny evanjelický farár Ľudovít Linczényi. Ako správny kronikár, pod podtitulom „Kronikár sám o sebe“ nám najprv priblížil svoju osobu. Vo veľmi pútavom čítaní, na niekoľkých stranách, vyrozprával svoj neľahký životný osud syna, študenta teológie, kaplána. Narodil sa 3. mája 1884 v Kráľovej Lehote na Liptove, ako prvý zo 6 detí, rodičom Ľudovítovi Linczényimu, tamojšiemu evanjelickému farárovi a Izabele Guothovej.
Jeho pôsobenie na Gemeri začalo vo večerných hodinách 7. júla 1908, keď vystúpil z vlaku na perón stanice vo Veľkej Polome. Do neznáma, váhavými krokmi, zahliadnuc kostolnú vežu sa pobral smerom k farnosti. Jeho budúci principál Gustáv Titus Kellner o jeho príchode nič nevedel, a tak, keď kaplán dorazil na farský úrad, prekvapený ho privítal slovami: „Čo tu chcete? Kto vás poslal? Ja chvála buď Bohu kaplána ešte nepotrebujem.“
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (6)
Napísal(a) M. Rozložník, O. Rozložník
V.
Rozvrh hodín
Dobšinská obecná škola, za podpory školského priemyselného výboru, umožnila nám používať dobre zariadenú kresliareň baníckej školy v novej školskej budove, ktorá bola na vyučovanie vo večerných hodinách vybavená vhodnými svietidlami. Okrem toho, s láskavým súhlasom tejto školy, sme pre prvú triedu kresličskej školy využívali učebňu IV. dievčenskej triedy. Z hľadiska šetrenia výdavkov, večerné teoretické vyučovanie sa vykonávalo v tej istej učebni, podľa nasledujúceho rozvrhu hodín: