CINEAMA 2024 – Sviatok amatérskeho filmu Košického kraja
Napísal(a) A. Kleinová
Gemerské osvetové stredisko, kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja, organizuje v piatok 14. júna 2024 v Rožňave krajskú súťaž a prehliadku amatérskej filmovej tvorby Cineama 2024. Uskutoční sa od 9:00 do 17:00 hod. v Dome tradičnej kultúry Gemera (Betliarska 8) a ponúkne 34 filmov rôznych žánrov.
„Súťažou vytvárame priestor na vyhľadávanie, rozvoj a prezentáciu talentovaných jedincov a kolektívov, v rámci programu Košickej župy Talenty kraja, zameraného na podporu neprofesionálnych tvorcov vo všetkých oblastiach umenia,“ uviedla riaditeľka GOS Helena Novotná.
V Rožňave sa krajské kolo súťaže Cineama uskutoční už 28. raz. Odborná porota súťaže zložená z filmových profesionálov rozhodne o udelení ocenení a postupe na celoslovenské kolo. Víťazi v jednotlivých kategóriách už tradične získajú sošku Goskara – gemerský variant prestížneho hollywoodskeho Oscara. Vyhlasovateľom, odborným garantom súťaže a hlavným finančným partnerom je Národné osvetové centrum (NOC).
Jelšavskí hasiči uspeli v medzinárodnom programe INTERREG
Napísal(a) G. Jakubecová
Banskobystrickému samosprávnemu kraju spoločne s maďarskou Novohradskou župou, sa podarilo získať viac ako 1 milión eur z programu INTERREG na materiálno-technické vybavenie dobrovoľných hasičov. Tí tak budú lepšie pripravení zasahovať pri katastrofách, ktoré súvisia aj so zmenami klímy, ako veterné smršte, záplavy či požiare.
Dobrovoľní hasiči v Banskobystrickom samosprávnom kraji (BBSK) dostanú špecializované prívesné vozíky s vybavením pre núdzové prekrývanie striech po požiaroch či veterných smrštiach a tiež so súpravami materiálu, ktorý je potrebný na krátkodobé núdzové ubytovanie osôb po mimoriadnych udalostiach.
Banskobystrická župa s maďarskou Novohradskou župou uspela v programe INTERREG a na projekt s názvom „Zvýšenie pripravenosti maďarských a slovenských regiónov na riadenie rizík súvisiacich s katastrofami“ získala viac ako milión eur. Za tie obstará materiálno-technické vybavenie, ktoré rozdelí medzi vybrané dobrovoľné hasičské zbory v jednotlivých okresoch oboch krajov.
Úspešní seniori z Revúckej Lehoty na XI. Okresných olympijských športových hrách seniorov v Revúcej
Napísal(a) M. Mladšia
Jedenáste Okresné olympijské športové hry seniorov sa uskutočnili 24. mája 2024 v Revúcej. Medzi 140 súťažiacimi bolo aj 9 športovcov zo ZO JDS Revúcka Lehota, ktorí boli veľmi úspešní, keď sa vrátili so 6 medailami. Určite by ich bolo ešte viac, keby sa bola uskutočnila aj ďalšia športová disciplína – stolný tenis.
Výsledky:
zlatá medaila: A. Nemogová – hod granátom na cieľ
O. Belica – hod granátom na cieľ
Unikátna výstava Na dvoch kolesách v Rožňave
Napísal(a) E. Hermélyi Gecelovská
Banícke múzeum v Rožňave, kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja, prináša do Rožňavy výstavu unikátnych modelov bicyklov. Pôvodne bola výstava určená pre dobročinné účely, no jej popularita v očiach verejnosti postupom času rástla, a tak sa stala putovnou výstavou žiadanou až v zahraničí. Zbierka modelov bicyklov sa zaradila do Knihy slovenských rekordov.
Majiteľ zbierky Ján Trulík zozbieral viac ako 100 kusov, vrátane umeleckého spracovania mini modelov. Bicykle sú vyrobené z jednoduchých materiálov až po náročné vyhotovenia. „Na výstave bude možné vidieť modely bicyklov z kovu, dreva, porcelánu, či dokonca zo skla,“ uviedol autor výstavy. Výnimočné sú modely od sochára Davida Whipa a kováča Hansa zo Salzburgu. Každý model je z iného mesta, od iného výrobcu. Autor výstavy prostredníctvom nej rovnako poukazuje i na fakt, že spojenie umeleckého dizajnu, techniky a pragmatickosti vytvára z bicykla nadčasový ekologický dopravný prostriedok.
Vedeli ste, že Rožňava mala už v polovici 16. storočia vodovod?
Napísal(a) S. Holečková
Drevené vodovodné potrubie patrí k najstarším, ojedinelým zbierkam v historickom fonde Baníckeho múzea v Rožňave. Je súčasťou prvého rožňavského mestského vodovodu, ktorý už v 16. storočí privádzal vodu do mesta z Rákoša. Vystavené je v Historickej expozícii – prezentačnom múzejnom depozitári.
Drevené vodovodné potrubia sa vyrábali z kmeňov stromov, väčšinou z borovice. Prevŕtaním kmeňov vznikli drevené rúry, ktoré sa spájali železnými obručami, resp. spojkami uprostred s prstencom, ktorý bránil ich posunutiu. Do zeme sa potrubie ukladalo spolu s kôrou. Vďaka tomu ľahšie odolávalo vlhkosti a vydržalo aj niekoľko desaťročí.
Rožňava mala vodovod už v roku 1555. Vodu do mesta privádzali drevenými rúrami z už spomínaného Rákoša. O pomerne bohato rozvetvenú vodovodnú sieť sa staral zvláštny tesár – potrubár (csöves). Náklady súvisiace s výrobou potrubia – zaobstaranie dreva, prevŕtanie kmeňov, výmena rúr, ako aj pravidelná údržba a starostlivosť o kašne (nádrže) tvorili stálu položku mestských výdavkov.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-