Banícke múzeum v Rožňave oživuje príbeh kameninovej krásy: Školákov čakajú interaktívne prehliadky aj tvorivé dielne
Napísal(a) R. Šimko
Banícke múzeum v Rožňave, kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja, pripravilo k svojej najnovšej exkluzívnej výstave Príbeh kameninovej krásy sériu pútavých sprievodných podujatí. V období od 15. do 25. júna 2026 sa priestory Galérie Baníckeho múzea zaplnia žiakmi a študentmi, pre ktorých sú pripravené tematické komentované prehliadky spojené s tvorivými dielňami a múzejno-pedagogickými aktivitami.
Cieľom tohto špeciálneho programu je priblížiť mladšej generácii slávnu tradíciu rožňavskej kameninovej manufaktúry, ktorá v meste úspešne pôsobila v rokoch 1810 až 1905 a po celé generácie zásadne formovala kultúrnu identitu regiónu Gemer. Deti a mládež tak majú jedinečnú šancu spoznať, ako sa pod rukami starých majstrov menila obyčajná hlina na maľovanú nádheru.
Futbalový klub Lipovník v minulosti patril medzi lepšie kluby v okrese Rožňava. Najväčším úspechom bolo 1. miesto v ročníku 2010/2011 a polročné účinkovanie v 5. lige (po jeseni odstúpil). Po obnove pôsobí v najvyššej súťaži ObFZ Rožňava a aktuálne je na 9. mieste. V článku o jeho účinkovaní v ročníku 2025/2026 sú k dispozícii káder, doterajšie výsledky, aktuálna tabuľka, meno najlepšieho strelca a meno hráča, ktorý najviac odohral.
Káder: Mikuláš Štefánik, Štefan Dányi – Adrián Vozár, Alexander Szücs, Attila Görgei, Attila Herczeg, Dominik Kardos, Dávid Jánosdeák, Ladislav Emödi, Florián Emödi, Michal Horváth, Norbert Vozár, Radovan Farkaš, Roland Szücs, Patrik Luspaj, Ondrej Kiss, Norbert Zupko, Ľudovít Gyenes, Tomáš Kuchta, Róbert Lipták, Zoltán Lipták, Roman Priam.
Hlavné oslavy Medzinárodného dňa detí (MDD) v roku 2026 na hornom Gemeri prebehli na viacerých miestach, predovšetkým v mestách a spádových obciach rožňavského okresu. Poskytujeme vám prehľad kľúčových lokalít, kde sa deti v regióne zabávali:
Mestské a hromadné oslavy
- Rožňava: Oficiálny mestský Deň detí sa konal v piatok 29. mája 2026 v čase od 9:00 do 12:00 priamo na Futbalovom štadióne Rožňava. Pre deti bol pripravený bohatý program so záchrannými zložkami, ukážkami vojenskej, hasičskej a policajnej techniky, vystúpením Sranda Banda, skákacími hradmi a súťažami.
Dobrovoľní hasiči z okresu Revúca si zmerali sily v Lubeníku
Napísal(a) G. Jakubecová
Územná organizácia Dobrovoľnej požiarnej ochrany (ÚzO DPO) SR v Revúcej, v spolupráci s Obcou Lubeník a Dobrovoľným hasičským zborom (DHZ) Lubeník, zorganizovala v sobotu 7. júna 2026 previerky pripravenosti dobrovoľných hasičov okresu Revúca.
Slávnostný nástup a ocenenia
Hasičské tímy sa v Lubeníku schádzali už od skorého rána. Podujatie oficiálne odštartovalo slávnostným nástupom. Prítomných hasičov a hasičky privítal Ing. Pavol Zapletal, MBA (generálny inšpektor, člen Prezídia DPO SR, predseda KO DPO SR v Banskej Bystrici a tajomník ÚzO DPO v Revúcej) spolu so starostom obce Lubeník Milanom Pavkom.
Májové stretnutie v obecnej knižnici: Spájanie generácií, knižné novinky aj tajomstvá bylín
Napísal(a) dč
Je len málo životných oblastí, o ktorých sa vyslovilo toľko múdrych a príťažlivých myšlienok, ako práve o knihách a vzťahu človeka k nim. Milovníci literatúry toto tvrdenie jednoznačne potvrdzujú. Výnimkou nie sú ani čitatelia našej Obecnej knižnice v Gemerskej Polome.
Tradične v máji sa tu každoročne stretávajú všetky generácie – žiaci, študenti, rodičia, starí rodičia i dôchodcovia. Spája ich spoločný cieľ: podeliť sa o zážitky a dojmy z prečítaných kníh.
Nové knihy v regáloch vďaka podpore FPU
Miestna knihovníčka počas podujatia s radosťou predstavila najnovšie knižné prírastky, ktoré pribudli do regálov.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.