Po niekoľkých dňoch nás to vzrušenie začalo opúšťať a uvedomili sme si, že pomaly sa treba chystať na odchod do učilišťa. Do odchodu z domu nám ostávalo niečo cez mesiac času. Využívali sme to na potulky v prírode spojené so zberom húb, malín a na Olšavu sme chodili chytať rukami pstruhy, ktorých tam bolo neúrekom.

Živo si spomínam na posledný rok, keď sme bývali v Tuhrine. Prichádzal koniec školského roku 1950. Ja som končil strednú školu chlapčenskú v Prešove a bolo potrebné uvažovať čo ďalej. Bol som veľmi nerozhodný. Prvé čo mi napadlo bolo, že pôjdem študovať na strojnícku priemyslovku. Keď mi starší študenti povedali,

Brezovica nad Torysou patrí k najvýznamnejším obciam Šariša. Leží na hornom toku Torysy, stekajúcej po východnom okraji Levočských vrchov. Patrí do okresu Sabinov v Prešovskom kraji. V čase keď sa tento dej odohrával, mala obec okolo 1470 obyvateľov. Všetko čo chcem v tom príbehu napísať, sa začalo v

Na smolníckom závode šachta Péch obvykle slúžila na ťažbu. Na fáranie mužstva a dopravu materiálu sa používala prevažne slepá šachta Baptista. Z povrchu bola sprístupnená úvodnou štôlňou Karitas. V jeden deň som išiel fárať na dobývky, lebo kvalita ťaženej rudy sa veľmi zhoršila. Často sa stávalo, že na dobývke prestrelili do stariny, z ktorej sa presypávala podsádzka na pracovisko a nesvedomití baníci to nakladali nakladačom do vozíkov.