Ing. Marian Slavkay (49)
Ing. Marian Slavkay: Príbehy baníkov z Gemera a Spiša - Jalta 1989
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Rezort baníctva v Československu dostal od veľkého brata „Sovietskovo sajúza“ ponuku na liečebno-rekreačný pobyt pre baníkov v lukratívnom meste Jalta na Kryme. To asi ako náhradu, že sme ich vojská živili v našej republike už cez dvadsať rokov. Ja som mal v tom čase necelý rok do dôchodku, preto mi ROH láskavo pridelilo poukaz na túto rekreáciu. Bolo to asi preto, že naši vysokí funkcionári zvaní „veľkopanstvo“ na správe závodu v Rožňave nejavili záujem ísť k moru vo februári a k tomu ešte bolo potrebné doplácať na rekreáciu asi 400 korún.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Mariančok, ja rodilsja v Bystrici
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Ako pracovník ministerstva na Kube som dostal veľmi lukratívny byt v najväčšej budove v Havane vo Foxe. Bol to bývalý americký hotel, postavený v modernej architektúre so zaujímavým vzhľadom. Budova bola postavená v tvare otvorenej knihy. Bola 30 poschodová, vybavená osobnými a nákladnými výťahmi. V Havane sme v tom čase mali českú a slovenskú školu pre 1. až 5. ročník. Staršie deti chodili do ruského gymnázia, ktoré zriadilo Sovietske veľvyslanectvo v Havane. Syn Igor chodil do tretieho ročníka v našej škole. Dcéra Soňa však nastúpila do prvého ročníka ruského gymnázia.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Len sa tráp, tak sa skôr naučíš španielčinu
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Len krátko potom, čo som sa usalašil v kancelárii na ministerstve v Havane, došiel z jednej porady u viceministra náš šéf Claudio. Zavolal mňa a Miša Lukáča, geológa zo Slovenska k sebe. Vyskytol sa závažný problém v magnezitovom lome Redención, ktorý sa nachádzal v blízkosti mesta Camaguey. Sedimentárne ložisko magnezitu sa dobývalo autobágrom, ktorý ho nakladal do nákladných áut. Magnezit nebol úplne rozsypný, ale bol dobývateľný. Oceľové zuby bagrovej lyžice museli byť ostré. Vrezali sa do rudy a nakladali ju na korbu nákladného auta.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Môj odchod na Kubu
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
V roku 1974 podnikový riaditeľ navrhol našemu Generálnemu riaditeľstvu v Prahe, aby som bol zaradený do kádrových rezerv pre prácu v zahraničí. Následne asi v marci som bol upovedomený, že mám absolvovať štvorsemestrálne školenie s názvom „Komplexné štúdium pre prípravu vedúcich pracovníkov čs. banských afilácií“, ktoré sa bude konať v Telčiciach blízko Chvaletíc. Zo všetkých podnikov republiky sme sa tam zišli asi tridsiati. Polovica z nás sme nevedeli, čo sa v tom nám nezrozumiteľnom názve skrýva, tak sme „múdro čušali“, aby sme neboli na posmech.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Borsučia masť
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
V čase, keď som pracoval v Smolníku, na PR ŽB v Spišskej Novej Vsi na útvare „Výroba“ sa zišla partia dobrých odborníkov. Boli to ľudia, ktorí rozumeli baníctvu, ale zhodou okolností boli to aj vyložení „pekelníci“, ktorí si medzi sebou vystrájali také kúsky, že každý kto ich poznal, sa musel na tom zasmiať. Vedel som všetko, čo sa na tom útvare odohralo, lebo môj kamarát Ing. Fero Šmelko bol zo Smolníka preložený na podnik. Zadelený bol na útvar výroby a pri stretnutiach mi tie príbehy porozprával. Ako vedúci výroby na závode som bol v neustálom styku s výrobou na PR, takže sme sa veľmi často stretávali.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Bandy báči a jeho pekná Eržika
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Bandy báči pochádzal z dolného Gemera, asi z južnej prihraničnej oblasti, ktorú v roku 1939 zabrali Maďari od Slovenska. V roku 1944 mal práve po maturite a začal študovať banské inžinierstvo v Budapešti. Ako študent sa zaľúbil do veľmi peknej Maďarky Eržiky. Bola vyučená módna dámska krajčírka, ktorá šila šaty a kostýmy v exkluzívnom módnom salóne v Budapešti. V tom čase bola Budapešť považovaná za centrum stredoeurópskej módy, ktorá bola rovnocenná s presláveným módnym mestom Parížom. Veľkú lásku Eržiky a Bandyho prerušil koniec svetovej vojny v roku 1945.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Nakladač JOY
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
S celosvetovým vývojom banskej mechanizácie v sedemdesiatych rokoch Rudný projekt v Košiciach vypracoval projekt na nový spôsob otvárky a dobývania smolníckeho ložiska. Ložisko malo byť otvorené úpadnicou-rampou razenou z povrchu, špirálovite okolo ložiska až do hĺbky úrovne piateho obzoru jamy Péch. Výstuž úpadnice bola navrhnutá oceľovou TH výstužou, profilu Z 3. K otvárke a k dobývaniu ložiska bola navrhnutá bezkoľajová mechanizácia nakladačmi francúzskej výroby, značky JOY. Nakladač sa pohyboval na obrovských drapákových pneumatikách a obsah jeho lyžice bol asi 1,4 m3.
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Cilko, pridaj!
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Cilko, pridaj! Rudo býval v jednom z domkov, ktoré boli vystavené oproti smolníckemu závodu. Tieto domky vystaval podnik ŽB pre stálych zamestnancov. Viedla k nim okružná cesta, po oboch stranách pripojená na hlavnú cestu zo Smolníka do Mníška nad Hnilcom. Druhý Rudov sused bol starý baník, ktorý nedávno ukončil prácu v bani a stal sa dôchodcom. Bol naučený veľa pracovať, lebo po šichte v bani nasledovala práca okolo domu v záhrade a tiež príprava dreva na zimu. Odrazu mal veľa času, tak si urobil plán, že pred vchodom si zhotoví z dreva malú verandu, na ktorej môže odpočívať. Z hranolov urobil kostru verandy,
Ing. Marian Slavkay: Príhody baníkov z Gemera a Spiša - Hlavný mechanik ŽB Smolník
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Prvého januára 1971 som nastúpil na závod v Smolníku. Stretol som tam bývalého spolužiaka z Baníckej fakulty, veľmi dobrého priateľa, Ing. Františka Šmelka a aj niekoľkých kamarátov zo spišskej priemyslovky. Bol to hlavný mechanik Rudo, revírnik na bani Pyrit Jano Juhár a Janko Koch z Huty, ktorý pracoval na plánovacom oddelení. Vošiel som do hlavnej budovy správy závodu a pred dverami útvaru „Výroba“ ma čakal Ing. Stano Petráš.

































Skúška chlievika pre ošípanú Na Malom Vrchu som mal jedného haviara Joža Tóta, ktorý bol taký chlap, že mal sily za dvoch. Robil na porube. Bol dobrosrdečný, ale v práci si nie celkom uvedomoval, že čo on
Na Malom Vrchu som mal piatich bratov Krapkovcov, ktorí patrili medzi dobrých baníkov. Boli to dobrí haviari a osvedčili sa na hocijakom pracovisku, či v rúbaní alebo v
Urazená duša banského strojníka
Smrteľný úraz pri dobývaní limonitu
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-