Ako zmenu dopravného poriadku vybubnovávali v obciach vieme z archívu
Napísal(a) Ing. Eva Jergová
Áno. Presne tak znel predmet fonogramu, ktorý zaslal Štefan Sabo, okresný náčelník v Dobšinej, všetkým obecným a obvodným notárom 17. marca 1939.
„Nech je vo všetkých obciach ihneď uverejnená jak vyvesením, tak aj obvyklým (vybubnovať) spôsobom nasledujúca vyhláška,“ uviedol.
Ministerstvom vnútra Bratislava na základe nariadenia vlády Slovenského štátu s oprávnením Stáleho výboru národného zhromaždenia bývalej Československej republiky malo byť na území zavedené jazdenie po pravej strane od 1. mája 1939. Zmenené pomery si vyžiadali urýchlenie zavedenie dopravného poriadku. Ministerstvo vnútra v Bratislave nariadilo preto vykonanie opatrenia stáleho výboru týkajúceho sa jazdy vpravo dňom 18. marca 1939.
Premiestnenie dopravných značiek na pravú stranu bolo povinnosťou okresov.
Najdôležitejšie zmeny týkajúce sa cestovania boli:
Emília Ivanová, rod. Nemcová: RUSADLIE ZA MOJEJ MLADOSTI
Napísal(a) E. Ivanová
Ešte poriadne neuschla ani tlačiarenská čerň v knihe našej Gemerčanky pani Emílie Ivanovej z Gočova „Žila som s nimi“, z ktorej pochádza aj pripojený úryvok: Rusadlie za mojej mladosti, keď sa o nej prostredníctvom našej stránky Maj Gemer dozvedeli nielen jej rodáci z Vlachova, ale dokonca i krajania žijúci už niekoľko desaťročí v Spojených štátoch amerických. S láskou spomínali neformálne stretnutia s obyvateľmi Vlachova i Gočova i na autorku knihy, ktorá sa postarala, aby v jedno letné obdobie navštívili svoje rodisko, alebo rodisko svojich rodičov. Bol som z toho stretnutia prekvapený aj ja, lebo slová písané angličtinou mi veľa nehovorili, iba keď som si ich dal preložiť, tak som to mohol zhrnúť tak, že sa oplatilo jedno i druhé. O to s väčším záujmom som si riadky od hodnotiteľov spomínanej knihy prečítal. Pán Juraj Kováč o. i. napísal, že „Nevšedný rozprávačský talent opretý o nádherný dar videnia osobitostí každodenného života dedinského ľudu hornogemerskej obce Vlachovo, stvárnenie životných príbehov naoko obyčajných ľudí z jej najbližšieho i vzdialenejšieho okolia je charakteristickou črtou literárej tvorby autorky zbierky príbehov zo života Emílie Ivanovej, rodenej Nemcovej z Gočova." Nie raz sa autorka tejto knihy, z ktorej som vám vybral príbeh odohrávajúci sa v tomto regióne po Veľkej noci,
Keď som ešte v roku 2017 zachytil výzvu na ocenenie, ktorú uverejnili autori projektu Roma Spirit v médiách (projekt je zameraný na podporu aktívnej snahy všetkých, ktorí sa podieľajú na zlepšení situácie Rómov a na ocenenie aktivít organizácií a jednotlivcov, zameraných na podporu integrácie rómskej menšiny do spoločnosti a na zlepšenie jej životnej situácie), uvedomil som si, že ma oslovila a že budem na ňu reagovať a navrhnem na ocenenie troch bývalých rejdovských cigánskych muzikantov. Zároveň, ako som tieto riadky písal, ma napĺňal neuveriteľne dobrý a oslobudzujúci pocit – keď aj môj návrh neprejde, nič sa nedeje, ja ľuďom, ktorým osud Rómov nie je ľahostajný, tento príbeh rozpoviem. V rožňavskom archíve je uložený originál kroniky – pamätnej knihy – Obce Rejdová. Pracoval som 20 rokov ako riaditeľ a ako vedúci pracoviska Archív Rožňava. Rukou mi prešli rôzne archívne dokumenty, ale tento o troch zamrznutých muzikantoch, ktorý som objavil v rejdovskej pamätnej knihe si zaslúži, aby ľudia o ňom minimálne vedeli.
Mestský hostinec, národná kultúrna pamiatka, patrí medzi dominanty revúckeho námestia. O jeho potrebe pre mesto sa začalo uvažovať 7. septembra 1871 na zasadnutí mestského výboru, kde sa rozhodlo o nevyhnutnosti postaviť v Revúcej „kávéház“. Definitívne sa o jeho postavení rozhodlo až 2. marca 1875 na zasadnutí mestského výboru. Mešťanosta Ondrej Bartóffy oznámil, že v konkurze pre vyhotovenie plánov nového mestského hostinca vybrali dvoch, a to Adolfa Holescha a Antona Müllera. Neskôr sa rozhodlo, že sa bude stavať podľa plánov Adolfa Holescha. S jeho budovaním sa začalo v roku 1875. Postavili ho ako neoklasicistickú dvojpodlažnú budovu s obdĺžnikovým pôdorysom. Má atikovú nadstavbu s erbom Revúcej, ktorý mesto používalo od roku 1792 až do 50-tych rokov 20. storočia. Mestský hostinec sa vtedy stal po kostoloch treťou najväčšou stavbou v meste, keďže bol väčší ako mestský dom. Revúčania s budovaním hostinca mali veľké finančné problémy. Hoci mestský hostinec dali do užívania 13. januára 1877, práce na jeho dokončovaní, ale i opravovaní pokračovali ešte aj v roku 1880.
Oslobodenie mesta Rožňava v roku 1945 zapísané v archíve
Napísal(a) PhDr. Mária Tureková
V druhej polovici januára 1945 celý jeden týždeň trvali boje sovietskych a rumunských vojsk na prístupových smeroch k Rožňave. Rožňava tvorila uzlový bod druhého pásma hitlerovskej obrany a mala chrániť prístupy smerom k strednému Slovensku. Veliteľ 40. armády generál F. F. Zmačenko preto naliehal na zvýšenie tempa útoku. Boli urobené opatrenia na sústredenie väčšiny vojsk 4. rumunskej armády k úderu na Rožňavu. Podľa rozkazu generála F. F. Zmačenka z 18. januára 1945 bol rumunský úder na Rožňavu podporovaný súčasne útokom 54. pevnostnej brigády generála Karnačeva, ktorého prápory dostali za úlohu prebiť sa horským masívom od Turne nad Bodvou, severovýchodne od Rožňavy po Uhornú. Vo večerných hodinách 22. januára 1945 zvierali už oslobodzujúce jednotky Nemcov v Rožňave zo všetkých strán. V nepretržitom nočnom boji s nepriateľskými jednotkami z 22. na 23. januára 1945 prenikali do Rožňavy od východu rumunské útvary 21. pešej divízie, z juhu útvary 18. a 16. divízie a z juhozápadu 11. pešej a 8. mechanizovanej jazdeckej divízie. Dopoludnia 23. januára 1945 bola Rožňava definitívne oslobodená.
V našom archíve sa uchovávajú dokumenty staré 129 rokov, ktoré zaznamenali vznik a počiatky existencie štítnického spevokolu. Jedným z nich je zápisničná kniha obsahujúca informácie o založení spevokolu, jeho stanovy, zápisnice, pozvánky na tanečné zábavy, koncerty organizované štítnickým spevokolom, menný zoznam členov spevokolu, atď...
Ako vznikol spevokol?
Dňa 25. septembra 1892 Csipkay János, evanjelický učiteľ a Krausz János, učiteľ, zaslali 12 mužom pozvánku na stretnutie, naplánované v dome Csipkay Jánosa, o piatej hodine daného dňa z príležitosti založenia spevokolu.
Pozvanie s účasťou prijalo 10 mužov. Založenie spevokolu bolo jednohlasne schválené, a tak id. Nagy Lajos, Schvirján Pál, Porubszky Károly, Krausz János a Csipkay János boli vyzvaní na vyhotovenie stanov.
Rožňavu daroval Ondrej III. ako kráľovský majetok ostrihomskému arcibiskupovi Ladomérovi v roku 1291. Mesto bolo pomenované podľa názvu bane Rosnoubana (Rozsnyóbánya, Rosenau). Prvé mestské výsady udelil mestu kráľ Ľudovít Veľký v roku 1382.
Činnosť mestskej správy zachytávali mestské protokoly od roku 1520 a od roku 1566 aj účtovné knihy. Svoju samosprávu vykonávala prostredníctvom svojich volených orgánov. Ako zemepanské mesto s rozvinutým baníctvom počas XIV. a XV. storočia získalo privilégiá a výsady, ktoré v Uhorsku užívali slobodné kráľovské banské mestá. Administratívnu a súdnu moc na území mesta vykonával richtár s prísažnými. Kolégium prísažných sa označovalo názvom rada. Mešťania si svojich predstavených volili každý rok na valnom zhromaždení, kedy sa schvaľoval aj mestský štatút. Od polovice XVI. storočia privilégiá mesta stratili postupne platnosť, neuznal ich ani arcibiskup, ani župa. V roku 1714 boli Karolom VI. potvrdené výsady mesta Rožňava, udelené Leopoldom I. v roku 1681.
Zo záznamov z cirkevných zápisníc (Protocolon Rimanovianum) vieme, že Revúca mala už pred rokom 1596 richtára a radu. Chod Revúcej ovplyvnil Tomáš Séči, pán hradu Muráň, keď jej v roku 1612 udelil povolenie na slobodný predaj piva a vína. O štyri roky neskôr potvrdil staré výsady jeho syn Juraj, ktorý dal Revúcej ďalšiu výsadu – právo jarmokov. V tejto listine sa Revúca po prvýkrát uvádza ako mesto. V 16. a 17. storočí sa Revúca rozvíjala hlavne zásluhou železiarstva a remesiel. V roku 1871 sa Revúca stala mestom so zriadeným magistrátom. Mestská správa sa riadila zákonným článkom č. XXII z roku 1886. Mesto malo vybudovanú administratívu na úrovni okresu a mešťanosta bol podriadený priamo hlavnému županovi. Od 1. januára 1920 mesto zmenilo svoj názov z Veľkej Revúcej na Revúcu. Zákonom č. 210 z 22. marca 1920 boli mestá so zriadeným magistrátom vyhlásené za veľké obce.
Historické názvy mesta: Rowche, Rewcze, Welka-Rewucza, Nagyrőcze.
Prvá písomná zmienka z roku 1243 dokazuje existenciu hradu Jelšavy. Jelšava zastávala významné miesto na Gemeri. Bola strediskom gemerského baníctva aj centrom správy panstva. Mestské výsady získala v prvej polovici 14. storočia. Obyvatelia mesta pracovali v baniach, hutách a hámroch. Jelšavská mestská kniha z rokov 1566 – 1710 je písaná prevažne v slovenskom jazyku, len s niekoľkými latinskými, nemeckými a maďarskými zápismi. Mestskú správu tvorila šesťčlenná mestská rada na čele s richtárom. V roku 1648 popri richtárovi sa ustanovila funkcia staršieho richtára alebo podrichtára a popri šesťčlennej mestskej rade sa vytvoril samosprávny orgán – rada starších. V 18. a 19. storočí správu mestečka viedol richtár a 12 prísažných. Zákonom č. 210 z 22. marca 1920 boli mestá so zriadeným magistrátom vyhlásené za veľké obce.
Historické názvy mesta: Illswa, Elswa, Josuach, Jelssawa.
Prvú písomnú zmienku o Dobšinej nájdeme v darovacej listine kráľa Bela IV. z roku 1243, v ktorej daroval časť územia Gemera Filipovi a Ditrichovi, synom Mateja, ktorý bol zakladateľom rodu Bebekovcov. Územie Dobšinej pripadlo do majetku štítnickej vetvy Bebekovcov a pod právomoc štítnického hradu. Už v roku 1327 uhorský kráľ povolil zemepánom a majiteľom banských polí kutaciu a banskú činnosť. Vďaka prosperujúcemu baníctvu sa osada postupne vyvinula na mesto. Po schválení Maximiliánovho banského poriadku v roku 1723 bolo mesto oslobodené od zemepanského poplatku z baníctva a fakticky užívalo práva slobodného kráľovského mesta. V roku 1756 potvrdila Mária Terézia Dobšinej právo na 4 výročné trhy. Až v 18. storočí sa Dobšiná vyvinula na úplne slobodné banské mesto. Historické názvy mesta: Dobschina, Topschau, Dobschau, Dobsina.
Viac...
Massriot vydal druhý singel a v ňom Stovky Kilometrov Ciest
Napísal(a) Betty Benőová
Skupina Massriot v týchto dňoch vydáva druhý singel z plánovaného albumu „Bude To Fajn“. Názov skladby je Stovky Kilometrov Ciest a vychádza spolu aj s videoklipom, s pomerne výrazným environmentálnym podtextom.
Ako uviedol Ján Borčík, bubeník skupiny Massriot: „Náš piaty štúdiový album nie je len o skladbách, ktoré sa budú alebo nebudú páčiť. Každá bude odkazom. Tak, ako singel Bude To Fajn, ktorý mal silné posolstvo, aj v skladbe Stovky Kilometrov Ciest prichádzame s odkazom, ktorý jasne vraví – chráňme si prírodu, starajme sa o ňu, je to obrovský dar.“
Vo videoklipe k najnovšiemu počinu sú použité unikátne dronové zábery populárnych, ale aj menej známych turistických destinácií. Kapela v najnovšom klipe použila aj autentické zábery z ciest svojich členov. Okrem Slovenska sa v ňom objavia aj zábery z iných krajín, ako napríklad Maďarsko, Kosovo alebo São Tomé and Príncipe.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (7)
Napísal(a) M.Rozložník, O. RozložníkGemerská Poloma a jej vzácna Pamätná kniha Veľkopolomčanov
Napísal(a) Bc. Adriana Ďuričeková
S rešpektom, zodpovedne, úhľadným písmom ju začal písať v roku 1933 miestny evanjelický farár Ľudovít Linczényi. Ako správny kronikár, pod podtitulom „Kronikár sám o sebe“ nám najprv priblížil svoju osobu. Vo veľmi pútavom čítaní, na niekoľkých stranách, vyrozprával svoj neľahký životný osud syna, študenta teológie, kaplána. Narodil sa 3. mája 1884 v Kráľovej Lehote na Liptove, ako prvý zo 6 detí, rodičom Ľudovítovi Linczényimu, tamojšiemu evanjelickému farárovi a Izabele Guothovej.
Jeho pôsobenie na Gemeri začalo vo večerných hodinách 7. júla 1908, keď vystúpil z vlaku na perón stanice vo Veľkej Polome. Do neznáma, váhavými krokmi, zahliadnuc kostolnú vežu sa pobral smerom k farnosti. Jeho budúci principál Gustáv Titus Kellner o jeho príchode nič nevedel, a tak, keď kaplán dorazil na farský úrad, prekvapený ho privítal slovami: „Čo tu chcete? Kto vás poslal? Ja chvála buď Bohu kaplána ešte nepotrebujem.“
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (6)
Napísal(a) M. Rozložník, O. Rozložník
V.
Rozvrh hodín
Dobšinská obecná škola, za podpory školského priemyselného výboru, umožnila nám používať dobre zariadenú kresliareň baníckej školy v novej školskej budove, ktorá bola na vyučovanie vo večerných hodinách vybavená vhodnými svietidlami. Okrem toho, s láskavým súhlasom tejto školy, sme pre prvú triedu kresličskej školy využívali učebňu IV. dievčenskej triedy. Z hľadiska šetrenia výdavkov, večerné teoretické vyučovanie sa vykonávalo v tej istej učebni, podľa nasledujúceho rozvrhu hodín:

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-