Oknom archívu do minulosti: Komunistická strana a jej formovanie na Štítnickej doline
Napísal(a) E. Kerekešová
V roku 2021 si pripomíname 100. výročie organizovaného komunistického hnutia na Slovensku. Jej základy položil ľubochniansky zjazd v januári 1921. Boj za prácu, za slobodu prejavu, volebné právo, právo združovať sa, boj za krajší, spravodlivejší zajtrajšok bol ľuďom nášho okresu vlastný v dávnejšej i nedávnej minulosti.
Po ústupe v roku 1918 zanechali revolučné vojská zárodky ruskej revolúcie i v mysliach obyvateľov Štítnickej doliny. Hneď po vojne sa začala organizovať a zakladať strana sociálnej demokracie v závodoch, neskôr na dedinách. Vedúce osobnosti boli väčšinou kvalifikovaní robotníci, na dedinách učitelia, ktorí túto stranu organizovali a zakladali.
Koncom roka 1919 a začiatkom roku 1920 Sociálnodemokratická strana rôznymi intrigami obchádzala plnenie sľubov a požiadaviek robotníkov – uzákonenie 8-hodinovej pracovnej doby, znárodnenie priemyslu, bánk, vyrovnanie regulácie platov a pod., tak sa strana rozčlenila na ľavicu a pravicu. Na zjazde ľavicových sociálnych demokratov v Ľubochni 16. a 17. januára 1921 vznikla komunistická strana. Na zjazde sa zúčastnili Ján Levrinc, Ján Červenák a Arpád Kúth, ktorí boli delegovaní prípravnými výbormi v Slavošovskej papierni.
V RODNEJ ZEMI – na výročie úmrtia revúckeho povstaleckého básnika
Napísal(a) J. GenčanskýJán Brocko: Mám sa tu dobre. Hodne som sa zotavil, nabral niečo síl
Napísal(a) O.D.
Tvoj list bol pre mňa nevyspytateľným prekvapením. Mnoho som premýšľal, či napísať, či nenapísať Ti. No, pri spomienkach stáva sa človek mäkším, prístupnejším – a ja teraz veľa spomínam i rozmýšľam.
Tak ako už vieš, dostal som sa do nepríjemného položenia. Premohla ma tbc. Začalo to vlani v jeseň za povstania, do ktorého som sa aktívne zapojil. Vydával som cyklostylovaný miestny časopis, v ktorom som nešetril nadávkami proti Nemcom. Preto, keď k nám zavítali Nemci, musel som veru utekať sa skryť. Dve noci som spal v hore, potom som sa usídlil vo filierskych stodolách, poriadne som prechladol, dostal žalúdočný katar, čo znamenalo, že som tri týždne žil na čiernej káve. Z toho som úžasne oslabol a prišli neblahé následky v podobe tbc. Cez zimu dúfal som, že sa musím ísť liečiť. V máji dostal som sa do Košíc. Bolo to práve 8. mája, košické ulice boli plné davmi, sirény hučali, zvony zvolili – hlásili koniec vojny, nový život – a mne počínal sa nový život v nemocnici. Bolo to pre mňa nevýslovne strašné.
Jelšava bola popredným remeselným strediskom gemerskej remeselnej výroby. Garbiarstvo znamenalo pre remeselnú tradíciu tohto mestečka oporu nielen v minulosti, ale až do polovice 20. storočia.
Medzi jelšavskými a gemerskými remeselníkmi vyrábajúcimi kožu bolo potrebné rozlišovať kožiarov a ševcov. Tieto dve remeslá spolu úzko súviseli. Kožiari vyrábali zo surovej kože materiál na ďalšie spracovanie. Remeselníci, ktorí využívali takto spracovanú kožu boli aj ševci. Od polovice 16. storočia sa ševcovstvo začalo spájať s výrobou kože. Ševci sa postupne natoľko odklonili od pôvodného obsahu svojho odvetvia – šitia obuvi, že sa začali zaoberať len výrobou koží. Tak sa stali vlastne garbiarmi. V Jelšave odlišovali výrobcov koží názvami „ševc“, „švec“, „kvaškár“, „koželuch“ – výrobcovia ovčej kože a „kožár“ – výrobcovia hovädzích koží. Zaužívané boli aj maďarské názvy „timár“ pre kožiarov a „saťánoš“ pre ševcov. V Jelšave mali početnú prevahu ševci.
Pavol Jozef Šafárik v našich srdciach i v spomienkach
Napísal(a) T. Tomková
Pavol Jozef Šafárik patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenských dejín. Počas svojho života sa verejne veľmi neangažoval, preto ho veľká časť slovenskej verejnosti nepoznala. Dnes sú po ňom pomenované školy, univerzity, ulice aj námestia.
Tento víkend sme si pripomenuli 160. výročie jeho úmrtia. Vďaka skvelej spolupráci Domu Matice slovenskej v Rožňave, obce Kobeliarovo, mesta Rožňavy, Gymnázia Pavla Jozefa Šafárika v Rožňave a ECAV sa nám podarilo pripraviť majestátne trojdňové spomienkové podujatie. Oslavy sa začali 25. júna 2021 na Gymnáziu Pavla Jozefa Šafárika v Rožňave, kde predsedu Matice slovenskej Mariána Gešpera privítala riaditeľka školy Katarína Adamková a Lýdia Kalinová. Na pôde strednej školy sa stretol predseda Matice slovenskej aj so študentmi, ktorým predstavil osobnosť Pavla Jozefa Šafárika.
Pomenovanie promenád v Dobšinej v archívnych záznamoch
Napísal(a) E. Kerekešová
Názvy ulíc, námestí, miest a obcí sa pri niektorých dôležitejších udalostiach zvykli zmeniť. Tak to bolo aj v Dobšinej s názvom promenád. A pri akej príležitosti to bolo?
Zo zápisnice z 3. novembra 1933 napísanej na zasadnutí obecnej rady v Dobšinej sa dozvedáme, že člen obecnej rady Ing. Jozef Šincl prečítal návrh, aby na pamiatku 15 ročného jestvovania Československej republiky bola premenovaná Letná ulica na „Ulicu Slobody“, alebo na „Ulicu 28. októbra“. Niektorí členovia obecnej rady boli toho názoru, aby lokálne historické názvy ulíc boli ponechané. Navrhli však, aby sa premenovali promenády na „Rudý park“ a „Park Slobody“, alebo „Masarykov park“.
Po dlhšej debate a prevedenom hlasovaní bolo za pomenovanie promenád 7 hlasov. Keďže proti nehlasoval nikto, obecná rada sa uzniesla na premenovaní nižnej promenády na „Park Slobody“ a vyšnej promenády na „Masarykov park“.
Na decembrovom zasadnutí sa obecné zastupiteľstvo rozhodlo inak.
V jedno májové dopoludnie tohto roku sme sa s ujom Ľubom, inak rodákom z neďalekých Kamenian, vydali po stopách lanovky Železník – Tisovec. Menšiu túru sme začali pri futbalom ihrisku v Sirku a kráčali sme popri miestnom potoku k „Snežnej jame“. Tam sme zabočili doľava a hľadali sme zvyšky železných pilierov. Našli sme len rozobraté betónové základy pilierov a zvyšky tornaľských tehál, ktoré ohraničovali pôvodnú trasu lanovky.
Pomalým krokom sme po viac ako jednom kilometri došli až na Okrúhly vrch, podľa iných zdrojov na Paseku (511 m n. m.). Tam sme našli zvyšky zárezu v teréne, obloženého kameňmi, ktorým prechádzala lanovka. Odtiaľ sme sa vrátili späť k ihrisku a prezreli sme si zvyšky pilierov v časti Šrobárka.
Podľa dostupných informácií o lanovke, najmä z článku Lukáša Pateru: Nákladné lanovky v spišsko-gemerskej banskej oblasti, zverejnený v Montánnej histórii 8 -9, 2015/2016, ako aj
„ČLOVEK BY MAL VEDIEŤ DÁVAŤ“
Človek má obdivuhodnú schopnosť tešiť sa z dobrých vecí. Taká je väčšina ľudí – chcú dobro, chcú úsmev. Žiaľ, ľudstvo permanentne opakuje staré chyby, a tak nás v živote nestretajú len víťazstvá, ale musíme sa naučiť riešiť aj problémy a ťažkosti. Nič nie je nikdy isté – okrem daní a smrti, ako hovoria realisti. Všetko sa môže v okamihu zvrtnúť k horšiemu (alebo k lepšiemu). Denne bojujeme o lepší život, ktorý by mal byť plnohodnotný, aktívny, tvorivý, vyplnený prácou i zábavou.
Človek by sa mal naučiť dávať. Svojmu okoliu, ale aj spoločnosti. Len tak ľudia dokážu vytvoriť lepší svet. Egoisti ho lepším neurobia – snažia sa vyťažiť z neho čo najviac pre seba. Nemali by sme nikoho podceňovať ani preceňovať. Život nám môže zachrániť človek, ktorého sme si predtým ani nevšimli, a zradiť nás môže aj ten, ktorému sme absolútne dôverovali. Ak hodnotíme ľudí, skúsme si položiť otázku, či by sme toho-ktorého človeka zobrali so sebou na ťažkú cestu či prizvali na riešenie vážneho problému...
Zomrel pán Ladislav Molnár najstarší občan Rožňavského Bystrého
Napísal(a) od+jd
Obecný rozhlas v Rožňavskom Bystrom od rána oznamoval svojim občanom túto smutnú správu: S hlbokým zármutkom oznamujeme občanom, že vo veku 92 rokov zomrel náš spoluobčan pán Ladislav Molnár. Posledná rozlúčka so zosnulým bude 19. júna 2021 (v sobotu) o 15,00 hod. na miestnom cintoríne. Česť jeho svetlej pamiatke !
Takto chcel všetkým svojim poslucháčom oznámiť, že zomrel najstarší spoluobčan obce, ktorý celý svoj život zasvätil práci a príkladnému rodinnému životu. Spomínam si aj ja na neho, keď som ešte žil v jeho blízkom susedstve. Bol mi v jeho mladšom veku i neskôr veľkým príkladom. Svoj život vyrozprával aj v knihe Jána Dávida Baníckym chodníkom v Rožňavskom Bystrom, ktorú som využil, aby som priblížil najmä mladšej generácii jeho pestrý, ale ťažký život.
Pripomenuli si 160. výročie prijatia Memoranda národa slovenského
Napísal(a) M. Kojnoková
Spomienkové stretnutie zorganizovali MO Matice slovenskej a Mesto Tisovec – oddelenie kultúry a športu a Mestská knižnica A. H. Škultétyho v Tisovci. Jeho cieľom bolo pripomenúť si požiadavky slovenského národa, ktoré boli v čase ich sformulovania pred 160 rokmi výrazom odporu Slovákov voči násilnej maďarizácii.
V priestore dnešného Memorandového námestia v Turčianskom Sv. Martine sa vtedy zišlo okolo 5 tisíc zástupcov slovenských žúp, ktorí počas manifestácie prijali memorandum, ktorým okrem iného upozornili aj na právo používať na slovenskom území slovenský jazyk. Memorandum národa slovenského, programový dokument slovenských národných požiadaviek, ktorého hlavným osnovateľom bol Štefan Marko Daxner, sa v tom čase nepodarilo naplniť. Opierali sa oň však zakladatelia Matice slovenskej (MS) v roku 1863 i zakladatelia prvých troch slovenských gymnázií. Memorandové požiadavky zostali základným programovým cieľom slovenských národovcov v období do vypuknutia prvej svetovej vojny, keď vrcholila maďarizácia na území Slovenska. Od memoranda sa odvíjali najvýznamnejšie dokumenty Slovákov, ktorými sa emancipovali ako svojbytný a samostatný národ v srdci Európy s právom na sebaurčenie a vlastnú štátnosť.
Viac...
Jur Hronec bol človek, ktorý môže byť inšpiráciou pre nás všetkých
Napísal(a) T. Tomková
Uprostred Gočova hrdo stojí Evanjelický a. v. kostol a oproti nemu je učupený medzi inými domami malý skromný domček. V tomto domčeku sa pred 140 rokmi narodil jeden z najvýznamnejších matematikov, zakladateľ viacerých vysokých škôl, priebojný pedagóg, kultúrny činiteľ, predseda Matice slovenskej a iných kultúrnych inštitúcií Jur Hronec.
Obec Gočovo, Matica slovenská, ECAV Vlachovo, fília Gočovo a Občianske združenie Zachovanie pamiatky Jura Hronca pripravili v Gočove 16. mája 2021 spomienkovú slávnosť pri príležitosti výročia jeho narodenia. Slávnostné Služby Božie v Gočove viedla farárka Martina Gdovinová. Aj vo svojej kázni nezabudla spomenúť prínos ambiciózneho rodáka. Mladý matičiar Vladimír Tököly prítomným predstavil osobnosť Jura Hronca ako persónu nielen inšpiratívnu životným odhodlaním, ale aj ako človeka, ktorý bol kľúčovým pre formovanie základov smerovania slovenského vysokého školstva. Vďaka nemu dnes dokáže reflektovať potreby doby, ktorá potrebuje mladých dynamických ľudí, vzdelaných v technických a matematických odboroch.
Zavedenie letného času u nás a jeho história v archívoch
Napísal(a) Ing. Silvia Oravcová
V letných mesiacoch sa nepoužíva čas daný príslušným časovým pásmom, ale čas, ktorý je obvykle o 1 hodinu posunutý dopredu. Cieľom zavedenia letného času bola predovšetkým úspora elektrickej energie. Po jeho skončení sa hodiny posúvajú dozadu, čo zodpovedá v našom pásme stredoeurópskemu času, ktorý sa nazýva aj zimný čas. Princíp podobný letnému času spomenul už americký spisovateľ, štátnik, vynálezca a fyzik Benjamin Franklin v roku 1784 v jednom zo svojich zápiskov. Franklin však nechcel zaviesť zmenu času, ale aby ľudia chodili spať skôr, čím by lepšie využili denné svetlo. Prvý vážny návrh na zavedenie letného času urobil londýnsky staviteľ William Willet v roku 1907 v eseji The Waste of Daylight (doslovný preklad: Mrhanie denným svetlom). V praxi bol letný čas prvýkrát zavedený v niekoľkých európskych krajinách v roku 1916. Opatrenie si nezískalo obľubu a po vojne ho zrušili. Na území Československa fungoval letný čas s prestávkami v 40. rokoch 20. storočia. Na území Protektorátu Čechy a Morava bol zavedený letný čas od roku 1940, konkrétne v letných mesiacoch medzi 1. aprílom a 4. októbrom. V archívnom fonde Okresný národný výbor v Revúcej je už v roku 1945 zmienka, kde sa nariaďuje Miestnym národným výborom,
Anna Ambrózyová: Chcela by som po sebe zanechať niečo viac ako zvyčajne ľudia nechávajú
Napísal(a) A. Ambrózyová
Malebné obce na hornom Gemeri sa pomaly stávajú miestanmi rozvoja rôznych kultúrno-spoločenských aktivít. Aj keď iba s finančnými ťažkosťami, ale predsa ako jarné kvety na lúkach a okolo priedomí dávajú o sebe vedieť, že nám skrášľujú a naprávajú to, čo život aj so smútkom priniesol. Objavujú sa rôzne tvorivé práce od začínajúcich a tiež od skúsených autorov. Po knihe spomienok Žila som s nimi od Emílie Ivanovej nedávno uzrela svetlo sveta aj zbierka básní Anny Ambrózyovej Poézia srdca. Obidve autorky sú z Gočova. V tomto príspevku sa nám predstavuje pani Anna Ambrózyová, aby nám umožnila takto vniknúť do podstaty zbierky i nahliadnuť do svojho života. Takto sa nám prihovára:
"Milí priatelia veršov, v týchto dňoch mi vyšla zbierka básní pod názvom ,,POÉZIA SRDCA“. Témou tohto veršovaného slova sú rôzne podoby lásky od detstva, až po jeseň života. Je to poézia života mnohých z vás, pretože siahnete do hĺbky svojej duše a spomienok. Je to podnet na zamýšľanie sa nad životom ako takým.
22. apríl je Dňom Zeme a mal by byť venovaný Zemi. Tento sviatok je ovplyvnený pôvodným dňom Zeme, ktorý sa konal počas osláv jarnej rovnodennosti, 21. marca sa oslavoval príchod jari. V modernom poňatí ide o ekologicky motivovaný sviatok, upozorňujúci ľudí na vplyv ničenia životného prostredia, a rozvíjajúcu sa diskusiu o možných riešeniach zabrániť znečisteniu.
Už sa stalo tradíciou v našom meste Jelšava organizovať brigádu pri príležitosti Dňa Zeme, kedy sa čistí rieka Muráň. Tento rok to nebolo inak, hoci to nebolo v takej veľkej miere, nakoľko to súčasná pandemická situácia nedovolí.
Dňa 22. 04. 2021 sa na dvore Mestského úradu zišli zamestnanci Mesta, Mestských lesov, deti a učitelia Základnej školy a Špeciálnej základnej školy, poľovníci a dobrovoľní hasiči, aby spojili príjemné s užitočným. V príjemnom počasí sa prešli ku rieke Muráň, rozdelili sa do skupín a zbierali odpad z brehu rieky. Zasa sa vyzbieralo množstvo odpadu, ktorý sa odviezol na Zberný dvor.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-