Pápež Ján Pavol II. pred 20 rokmi celebroval svätú omšu v Rožňave
Napísal(a) S. Holečková
Trinásteho septembra 2003 navštívil Rožňavu v rámci štvordňovej pastoračnej návštevy Slovenska pápež Ján Pavol II. so svojím sprievodom. Od tejto udalosti ubehlo 20 rokov.
Po prílete z Bratislavy do Košíc sa za pozdravu obyvateľov obcí, ktorými pápež a jeho sprievod prechádzali, presunul Sv. Otec Ján Pavol II. limuzínou do Rožňavy. Tu ho privítal rožňavský diecézny biskup Mons. Eduard Kojnok. V areáli pod kopcom Rákoš, v slávnostnom oltárnom priestore, najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi celebroval svätú omšu. Tejto udalosti sa zúčastnilo približne 200 tisíc pútnikov, ktorí sem merali cestu nie len zo Slovenska, ale aj z okolitých štátov. Pápeža s nadšením pozdravovali mávaním vatikánskych vlajok, vlajok s podobizňou pápeža i štátnych zástav pútnikov. Program Jána Pavla II. pokračoval návštevou Biskupského paláca, kde bol pre neho a členov jeho sprievodu pripravený súkromný obed s biskupmi Rožňavskej diecézy a tiež vyhradený čas na oddych. Cestu k sídlu rožňavského biskupa mu lemovali nadšení a úctiví Rožňavčania. Vo večerných hodinách sa hlava katolíckej cirkvi vrátila do Bratislavy.
Členovia DHZ v Jelšave pozdravili pri svadobnom akte svojho člena Attilu a jeho manželku Janku
Napísal(a) G. Jakubecová
Bohatá, ale najmä prospešná je činnosť Dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave. Pravidelne nám o tom píše naša spolupracovníčka Gabriela Jakubecová. Tak tomu bolo aj tentoraz, keď nás informovala, že: „V júli 2023 si dobrovoľní hasiči v Jelšave pripomenuli 150. výročie založenia DHZ. Pri tejto príležitosti bola požehnaná socha sv. Barbory v rímsko-katolíckom kostole sv. Petra a sv. Pavla.
V auguste 2023 Slovenské magnezitové závody, a. s. v Jelšave slávili svoju 100-ročnicu stretnutím banských miest a obcí na Slovensku v Jelšave. Pri tejto príležitosti bola osadená ďalšia socha sv. Barbory do vstupných priestorov SMZ, a. s.
Dňa 09. 09. 2023 si dobrovoľní hasiči uctili túto sochu. Sv. Barbora bola okrem iného aj patrónom hasičov a záchranárov.
Ján Vido, futbalista, funkcionár, fanúšik z Vyšnej Slanej odišiel do futbalového neba
Napísal(a) Vl. Lukáč
Ján Vido (1932 – 2023) futbalista, funkcionár, fanúšik. Celý svoj život upísal športu. Dlhé roky sa venoval predovšetkým futbalu a nevynechal ani jeden zápas, pokiaľ mu to zdravie dovoľovalo. Dlhoročný funkcionár nielen v obecnom, ale aj v okresnom futbalovom zväze, kde roky pôsobil ako predseda ŠTK (športovo-technickej komisie).
Bol členom predsedníctva KV ČSZTV v Košiciach. Za jeho bohatú funkcionársku činnosť mu bolo udelených niekoľko vyznamenaní za zásluhy o rozvoj ČSZTV. Po ukončení vysokej školy a návrate zo základnej vojenskej služby, keď futbal vo Vyšnej Slanej prežíval krízu, sa spolu s pánom O. Lenkeyom, J. Lukáčom, J. Tomášikom podujali na neľahkú úlohu znovuoživenia tohto krásneho športu. Nebola to veru ľahká úloha, ale krok po kroku dali dokopy hráčov, registračné preukazy, dresy, lopty a prihlásili mužstvo Vyšnej Slanej do IV. triedy okresnej súťaže v sezóne 1959/60. Začala sa tak nová, úspešná éra futbalu pod Radzimom.
TROJNÁSOBNÁ SPOMIENKA NA SNP V GEMERI - MALOHONTE * Kultúrny most pre poznanie histórie
Napísal(a) J. Genčanský
Aj v Gemeri-Malohonte sme si pripomenuli výročie mimoriadnej udalosti našich dejín, keď 29. augusta pred 79 rokmi sa slovenský národ hrdo a odvážne postavil proti nemeckému fašizmu. Slávnostnú spomienku sme v tomto roku zorganizovali prvýkrát spoločne v troch mestách – v Tisovci, Hnúšti a v Revúcej.
História zaznamenala, že naše mestá, udalosti a ľudia v nich sa v dejinách spájali pre dobrú vec už mnohokrát. Spoločné boje zvádzali pri zakladaní a budovaní revúckeho Prvého slovenského gymnázia za účasti Tisovčana Štefana Marka Daxnera aj Janka Francisciho z Hnúšte. Rovnako bojovali bok po boku aj v Slovenskom národnom povstaní... A takisto spoločným úsilím sme pripravili tohto roku spomienku na udalosti Povstania v našom regióne v interpretácii Michala Stejskala z Tisovca, Viktora Brádňanského z Hnúšte a Juraja Genčanského z Revúcej.
Vzácna Návštevná kniha Mauzólea v Krásnohorskom Podhradí sa zrodila v Bratislave pred 85 rokmi
Napísal(a) S. Holečková
Návštevná kniha Mauzólea v Krásnohorskom Podhradí patrí z pohľadu regionálnej histórie k najvzácnejším zbierkam Baníckeho múzea v Rožňave.
Nezvyčajná kniha veľkých rozmerov je životným dielom. Všetky svoje skúsenosti do nej vložil bratislavský kníhviazač Ferenc (František) Bakó. Knihu vyhotovil vo svojom voľnom čase v rámci oddychu v dielni Sándora (Alexandra) Brücka v Bratislave. Hodnota knihy je nevyčísliteľná, jej vyhotovenie trvalo rok.
Kniha je veľká 60 x 51 cm, pôvodne bola hrubá 22 cm. Vážila 45 kg a mala 2000 strán. Viazaná je vo väzbe z teľacej kože, so vzormi, s hlbším výrezom, do ktorého je vsadený obraz Mauzólea so signatúrou T. Svoboda - 1938, chránený pevnejšou fóliou. Predná strana knižnej dosky je po obvode zdobená reliéfnym orámovaním a textom MAVSOLEVM KRÁSNAHORKA, zadná strana menom autora knihy BAKÓ F. Papier bol zvlášť vyrobený v továrni na papier v Slavošovciach.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-