Nič nehovoriace pre mňa tváre objasnil priložený text:
„Posielam Vám foto Ctibora Štítnického uprostred dievčat na štítnickom kúpalisku. Chlapec ležiaci vedľa je Janko Belák.
Anna Holmanová.“
Už je to jasnejšie, aj keď som nášho, už nebohého, básnika Ctibora Štítnického v takom mladom veku nikdy nevidel. A Janko Belák? Hádam ten, ktorý ako vysokoškolák zahynul neďaleko odtiaľto v Slavošovciach počas výbuchu trhavín a náloží krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania?
Áno, je to Janko Belák, hoci mu do tváre nevidieť, lebo má zrejme pred ostrými lúčmi slnka prikryté oči. Potvrdzuje mi to vlastne autorka mailu a ja verím, že je to tak.
Nestíham reagovať, keď moju poštu dopĺňa ďalší e-mail. Z tej istej adresy:
„Vážený pán Doboš, posielam Vám zoskenovanú fotografiu C. D. Štítnického z mladosti (štrand v Štítniku). Neviem, či to dôjde. S pozdravom...“
Spomínam si, že voľakedy, keď som ešte patril medzi mládencov, chodili sme aj do Štítnika na kúpalisko. Domáci mu hovorili Štrand. U nás v dedine bol kúpaliskom len zahataný potok tečúci dolu dedinou. Volali sme ho “žomp“. Taký, po kolená. Keď sme chceli plávať pod vodou, odreli sme si brucho o dno, tak sme radšej neplávali, len sme sa naháňali po vode a mútili ju. Ženy, ktoré pod nami plákali, alebo pri potoku vyvárali nejaké plátno, prišli sa s nami vadiť, preborili nám našu priehradu a bolo po žompe.
Ale štrand bol iba v Štítniku. Veď to bolo mesto. Bol vedľa železničnej stanice v malej záhrade ohradenej plotom. Bazén nebol veľký. Možno tak 12x4 metra. Možno viac. Bol rozdelený na dve časti – pre plavcov a neplavcov. Vedľa pod strieškou malé pódium s tanečným parketom z vysypaného a udupaného piesku. Štítnik mal aj kapelu a v nedeľu sa tu cez leto vyhrávalo a tancovalo. Dnes takúto možnosť Štítničania nemajú. Štrand zapadol prachom a burinou.
Zostala však z neho fotografia a možno i množstvo spomienok.
Rozmýšľam, ako sa vlastne fotografia tak dlho udržala medzi ľuďmi. Kto ju vyhotovil a kto je ešte na fotografii?
Ako na pokračovanie mi prichádzajú odhalenia mne doteraz neznámeho. Ak je to Štítnický s Belákom, museli byť dobrí kamaráti. A dve slečny s nimi tvorili kamarátsku štvoricu, ktorá prezrádza, že sa museli už dobre poznať. Nevymýšľam si? Veď na štrand do Štítnika nechodili len akurát oni štyria. V takom peknom počasí tam muselo byť viac im podobných.
Čítam ďalšiu informáciu:
„Som veľmi rada, že ste dostali fotografiu, vedľa Ctibora D. Štítnického sedí moja mama, z druhej strany jej spolužiačka z Obchodnej akadémie v Dobšinej. A z Janka Beláka vidieť len malú časť. Mám veľa maminých spomienok na bratov Belákovcov a na Ct. D. Štítnického. Táto fotografia vznikla počas prázdnin, alebo v nedeľu, pretože cestovanie Ct. D. Štítnického do Rožňavy a mojej mamy do Obchodnej akadémie do Dobšinej a späť (cez Plešivec) vlakom trvalo dlho a až večer sa zo školy vracali domov, a to každý deň. Keďže je tam aj Janko Belák, ktorý chodil na vysokú školu, zrejme sú to "prázdninové radovánky".“
Tak, a už viem zase viac. Pre tých, ktorí nevedia, prečo mladí študenti cestovali do Rožňavy a Dobšinej cez Plešivec dopoviem. Preto, lebo fotografia vznikla zrejme za Slovenského štátu, keď medzi Rožňavskou a Štítnickou dolinou smerom na východ bola v Rožňavskom Bystrom hranica rozdeľujúca Maďarsko od Slovenska a smerom na juh pred Kunovou Teplicou takisto. Postupne sa však vybavilo, že cez maďarské územie smeli do Dobšinej ľudia cestovať vlakom, ale nesmeli nikde vystúpiť, až v Dobšinej. O Štítnickom nie som si celkom istý, lebo ten počas okupácie pokračoval v štúdiu v Tisovci. Svedčí o tom aj zbierka literárnych prác študentov Kniha priateľov, ktorá vyšla v Tisovci v r. 1942, kde uverejňuje svoje básne aj Štítnický.Ale nech je ako bolo. Viem, že ešte žije jedna osoba zo spomínanej fotografie, ktorá nám istotne poskytne zaujímavé informácie. Veľmi sa na ne už teraz teším.
Janko Belák, ktorého na fotografii môže identifikovať len účastník tejto letnej pohody, dopadol najhoršie. Zrejme ešte vtedy netušil, čo mu táto Štítnická dolina onedlho prinesie a čo mu vezme. Dolina, kde tak rád cez prázdniny chodil. Veď v neďalekom Rožňavskom Bystrom mu bývali rodičia, ešte aj s bratom a sestrou. Stačil však jeden záblesk, za ktorým potom nasledoval obrovský výbuch v miestnosti na vrátnici slavošovských papierní a všetko, za čím on s bratom Paľkom a ďalšími spolubojovníkmi šli, zostalo v nenávratne. Plamene trhaviny posekali mladé telá na márne kúsky. Musel to byť strašný pohľad na priestor pred továrňou. Musela to byť obrovská záťaž pre dušu i telo rodičov a blízkych Janka i Paľa, keď do truhiel prikladali po kuse zmrzačené čiastky obidvoch bratov...
Nebolo súdené ani na tejto fotografii vidieť Jankovu tvár. Ostáva pre každého z nás zastretá naďalej nepriesvitnou sieťkou, akoby to nemalo byť podstatné, kto je do nej zahalený.
28. júl 2010
Ondrej Doboš
Fotografia: archív rodiny Holmanovej
EŠTE RAZ FOTOGRAFIA ZO ŠTÍTNICKÉHO ŠTRANDU
{gallery}kultura/strand{/gallery}

































Zrejme vám už prišiel v ostatnom čase list, mail, alebo sa k vám dostala iná informácia, ktorá vám buď doplnila doterajšie vaše poznatky, alebo vám svojím významom priam vyrazila dych a až po čase si uvedomujete, akú to má pre vás cenu. A možno aj pre vaše okolie.
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-