streda, 05 september 2012 20:50

K nedožitým deväťdesiatinám básnika Ctibora Štítnického Doporučený

Napísal(a) MG
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Od narodenia (6. septembra 1922 v Štítniku), až po posledné detské hry bol som vraj zasnívaný. Oči vraj postrádali veľa nevypovedaného. Keď som už začal hovoriť, mama mi napísala: „Pekne si kreslil, nechal si to. Zaujali ťa husle, klavír, ale skoro ťa aj táto láska prešla. Niečo si v sebe mal, čo sa veľmi dralo von. Poézia ťa zranila a dala ti možnosť vyspievať svoj úžas z krásy. Nezanecháš aj to?“ Nie. Z krážov poézie ma už nik neodkľaje, lebo som v nej a ona vo mne. Mám vzácne dedičstvo: po mame citlivosť a nehu, po otcovi zmysel pre stavbu, nepokoj a výbušnosť. Život je taký krásny, že každý okamih chcem v plnosti prežiť. Čakám len koniec tejto drámy, keď sa ho napijeme plným


dúškom.
T. D. Štítnický
(vl.m. Tibor D
örner)

T.D. Štítnický:
Požehnaj Bože

Požehnaj Bože toto hniezdo sladké,
v zálive tíšin v tichej nehe Matke
v rozraste pukov zaštepených vlani
v zástave čistej v slávnom zmŕtvychvstaní
pre mäkkosť piesní očí v čarokráži
pre tvrdosť kroku našich hradných stráží. 

 

Požehnaj Bože rázsvit ktorý rastie
cez múry sna cez skamenelé šťastie
cez dlane chvení pri rozkvete vidín
cez krásu večnú ktorú temer vidím
cez pokoru pre šepot ktorý hasne
pre úniky čo bolia preúžasne 


Požehnaj Bože strmú cestu lesnú
pre horúčky čo nenávratne klesnú
pre meč čo zlomíš a do rúk dáš dláto
pre dažde sväté čo zmyjú z nás blato
pre chvíľky v ktorých ostali sme verní
pre chvíľky v ktorých poznal som Ťa veľmi

 

 


(Zo zbierky Kniha priateľov, Tisovec, 1942)

{jcomments on}

 

Čítať 4746 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:23

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!