V 7. futbalovej lige ObFZ Rožňava dospelých "padli dve desiatky"
Napísal(a) MG od
Hornogemerskí piatoligoví futbalisti dospelých prišli v majstrovských zápasoch 16. kola o body, keď tak krásnohorskí futbalisti, ako aj Rožňavčania, stratili po prehrách so svojimi súpermi po troch bodoch. Prekvapením je najmä líder V. ligy MFK Rožňava, ktorý prehral na ihrisku v Malej Ide rozdielom gólu. O to zaujímavejšie stretnutia sa odohrali v 7. lige dospelých, kde padlo vo dvoch stretnutiach po desiatke gólov. V zápasoch Honiec s Vyšnou Slanou a Dobšinej s Rakovnicou. Oceňujeme aj slušnú hru v stretnutí v Dobšinej, kde rozhodca nemusel udeliť kartu ani jednému z mužstiev. Zato sa červenalo na zápase v Drnave, v Pači a v Honciach, kde uvideli traja hráči červenú kartu a nedohrali stretnutie. V šiestich zápoleniach padlo 36 gólov, z ktorých hosťom patrí až 22. Strelecky sa najlepšie darilo dvom strelcom, a to Dobšinčanovi Alexandrovi Lalikovi a Kristianovi Segyovi z Dlhej Vsi, ktorí si do tabuľky strelcov pripísali po troch góloch. Tri stretnutia vyhrali domáci a tri hostia. Tabuľku strelcov 7. ligy vedie po 16. kole naďalej Róbert Rochl, ktorý si pripísal zatiaľ 19 gólov. O dva góly za ním je zatiaľ Marian Gábor z MFK Dobšiná, ktorý vsietil 17 gólov.
Rimavská Sobota, 04.04. 2024 - Rimavskosobotský rodák István Hatvani (1718 - 1786) získal prívlastok „uhorský Faust.“ Jeho mladosť nebola ničím iným, ako nepoddajným bojom za dosiahnutie možnosti vzdelávania sa. Doba, v ktorej žil bola plná neustálych bojov, ako pre protestanta to znamenalo boj proti nadvláde katolicizmu, ako pre vedca boj proti mentalite celej svojej doby. Pôsobenie Istvána Hatvaniho spadá do obdobia panovania Márie Terézie, kedy protestantské kolégiá museli zdolávať mnoho prekážok. Takmer štyri desaťročia pôsobenia rimavskosobotského vedca v Debrecínskom reformovanom kolégiu prispeli k pozdvihnutiu úrovne vyučovania filozofie, matematiky, fyziky, chémie a teológie. Hatvani bol jedným z najpripravenejších polyhistorov svojej doby, ktorý dal o sebe počuť vo viacerých vedných disciplínach. Počas svojej kariéry, okrem dejín filozofie, učil aj ontológiu, theologiu naturalis, kozmológiu, physico generalis a specialis, experimentálnu fyziku, botaniku, lekársku fyziológiu, zemepis, hydrostatiku, mechaniku, astronómiu, etiku a prírodné právo.
Výstava Gemer – Spiš v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave
Napísal(a) E. Hermélyi Gecelovská
V polovici apríla Banícke múzeum v Rožňave, kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja, otvára výstavu pod názvom Gemer – Spiš. Ide o výstavu fotografií Szilárda Schermanna, ktorá zobrazuje miesta dvoch susediacich regiónov Slovenska v prvej polovici 20. storočia.
Szilárd Schermann pochádzal zo Spišskej Novej Vsi a stal sa agrobotanikom na Maďarskom kráľovskom ústave pre výskum semien v Budapešti. Popri plnení každodenných úloh dokázal publikovať aj pomerne veľké množstvo vedeckých štúdií, a to nielen o hospodársky významných druhoch rastlín, ale aj o divo rastúcich a tiež o voľne žijúcom vtáctve. Okrem vedy bol zároveň kľúčovou osobnosťou vtedajších maďarských alpinistov. Bol tajomníkom a neskôr podpredsedom Uhorského karpatského spolku a v rokoch 1939 – 1941 aj podpredsedom Maďarského turistického zväzu. Bol jedným z mála, ktorý dôkladne poznal celú Karpatskú kotlinu.
Prvý apríl sa zvyčajne spája so žartmi, ale v kalendári environmentalistu je 1. apríl Svetovým dňom vtáctva. Prvoaprílová ochranárska tradícia sa zrodila ešte v časoch rakúsko-uhorskej monarchie. Založil ju prírodovedec Ottó Hermann.
Ottó Herman (1835 až 1914) zasvätil prvý apríl vtákom po prvýkrát v roku 1900. Vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku to bolo zorganizované ako zaujímavá akcia pre školy. Spolu s vtákmi sa v tento deň oslavovali aj stromy.
Pre ochrancov prírody je 1. apríl dňom vtáctva najmä preto, že práve v apríli k nám zvyčajne priletí najviac sťahovavých vtákov. Ornitológovia odhadujú, že na Slovensko priletí každý rok približne 30 miliónov vtákov, z toho prevažná časť, asi dve tretiny, v apríli. Väčšina vtákov prilieta do našich končín z Afriky, menej z Ázie. (zdroj: internet)
Komentujeme futbalovú históriu ObFZ Rožňava – 10. časť – sezóna 2006 / 2007 – Štyri kluby účinkovali na regionálnych trávnikoch
Napísal(a) Š. Tomášik
V desiatej časti seriálu, ktorý pripravil Ing. Štefan Tomášik sa dočítame o účinkovaní futbalových klubov z okresu Rožňava v sezóne 2006 / 2007. V 4. lige pôsobil SP MFK Rožňava a FK Štítnik K. T., v 5. lige FK Plešivec a FK Krh. Podhradie. Komentár uvádza informácie aj o 1. a 2. triede.
Komentár
Po dlhšom čase okres Rožňava reprezentovali v 4. lige dve mužstvá – k Rožňave pribudol nováčik Štítnik K. T. V kádri Rožňavy nedošlo k veľkým zmenám: odišiel Rencsok, z hosťovania z Turni n / B. sa vrátili L. Varga a Zatroch, prišli Orabinec a Marián Varga. Výmenou za Orabinca odišiel do Štítnika K. T. Filip Pollák. Z hosťovania z Gemerskej Polomy sa vrátil Šimkovič. Do kádra Štítnika K. T. pribudli náhradný brankár Koncz a trojica Pavlík, Kizek a D. Fatľa.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-