Odboj (125)
Uctění smrti padlého velitele partyzánského oddílu Jana Žižky, Jána Ušiaka v Čeladné
Napísal(a) V. Hýža
V Čeladné (Čechy) proběhl 3. 11. 2021 pietní akt k uctění smrti padlého velitele partyzánského oddílu Jana Žižky, Jána Ušiaka a dalších partyzánů.
Členové Oblastního výboru ČSBS Opava se každoročně vydávají uctít smrt Jána Ušiaka, velitele partyzánského oddílu Jana Žižky k jeho hrobu v Čeladné. Nejdříve jsme položili kytici u památníku na místě, kde byli popraveni Oldřich Machander a Karel Winkler. Oba dojeli v noci pro Jána Ušiaka, který se po přepadení u Čertova mlýna 2. 11. 1944 ukrýval v hostinci na Martiňáku. V noci ho dovezli do domku stařenky Macurové a posléze do domu Oldřicha Machandra, kde se Ušiak v obklíčení 3. 11. 1944 zastřelil. Pak jsme položili kytici u hrobu Jána Ušiaka. (Ján Ušiak sa narodil 5. októbra 1914 v Budinej, okres Lučenec.) S ním je tam pohřben také Jefim Pugačev, který zemřel 2. 5. 1945 na následky zranění v Čeladné a dva neznámí partyzáni, kteří padli při obklíčení na Kněhyni 3. 11. 1944.
Plukovník vo výslužbe Ladislav Sládek si prevzal medailu Jozefa Gabčíka „Za zásluhy“
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Prezident Klubu vojenských výsadkárov SR pplk. Viktor Puchoň udelil medailu Jozefa Gabčíka „Za zásluhy“ plk. v. v. Ladislavovi Sládekovi 18. 10. 2021. Podľa želania mu medaila bola odovzdaná pri pomníku padlých hrdinov Červenej armády v Rimavskej Sobote. Na slávnosti boli, okrem manželky vyznamenaného, pani Ruženy Sládekovej, tiež prítomní: tajomník klubu plk. v. v. Ing. Jozef Pračko, Alexander Lilge, plk. Ing. Ivan Salaši, evanjelický farár PhDr. Marian Bodológ a predsedu ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku pplk. v. v. JUDr. Jozef Pupala.
Ladislav Sládek, ktorý sa tohto roku dožil krásnych 93 rokov, bojoval v 2. svetovej vojne v zostave 2. ukrajinského frontu pod velením maršála ZSSR Rodiona Jakovleviča Malinovského.
Zajtra (28. októbra) si pripomíname deň vzniku prvej Československej republiky (1918). O tento náš spoločný demokratický štát Čechov, Slovákov a ďalších národností v jeho rámci sa zaslúžili domáci odboj v Čechách, na Morave a na Slovensku, a popritom tiež náš zahraničný odboj, predstavovaný najmä našimi vojenskými jednotkami – légiami bojujúcimi po boku spojeneckých krajín Dohody na všetkých frontoch Veľkej vojny (1914 – 1918). Tie aj po vojne museli brániť mladú republiku proti zahraničným výbojom na Těšínsku a severnom Slovensku proti Poľsku či na juhu Slovenska proti maďarským revolučným gardám.
Legionári stáli pri kolíske slovenskej slobody a česko-slovenskej štátnosti, teda aj našej súčasnej slovenskej štátnosti. Boli to tisíce Slovákov, ktorí s Čechmi bok po boku riskovali svoje životy v prvom odboji (1914 – 1920) i v druhom odboji (1939 – 1945). Bojovali v Slovenskom národnom povstaní a po februári 1948 boli prenasledovaní. Riskovali všetko a priniesli aj „daň krvi“.
V rámci výročia SNP odhalili informačno-turistickú tabuľu o druhej svetovej vojne v Gemerskej Polome
Napísal(a) MG mž
„V piatok 27.8.2021 si pripomínali obyvatelia Gemerskej Polomy historické udalosti spred 77 rokov. Najprv o 12-tej hodine pietnou spomienkou a kladením vencov pri príležitosti 77. výročia Slovenského národného povstania. Vence položili k pomníku padlých hrdinov na Námestí SNP, na Krutákovej a na Flôse. Súčasťou pietnej spomienky bolo aj odhalenie informačno-turistickej tabule pred Obecným úradom Druhá svetová vojna v Gemerskej Polome.
V sobotu 28.8.2021 mladý študent obce Samuel Sebastián Očkaík predstavil svoju prezentáciu o živote v Polome počas druhej svetovej vojny. Obdivuhodný záujem mladého muža o históriu nielen svojej rodnej obce, ale aj o dianí na Slovensku prierezom storočí.“ Napísala nám o tom tajomníčka OblO SZPB v Rožňave pani Mária Žolnová, ktorá priložila k tejto informácii i niekoľko fotografií.
Štefan Kapec: Ďakujem všetkým, ktorí si spomenuli na moje 90. narodeniny
Napísal(a) J. Pupala
Štefan Kapec z obce Čierny Potok sa dožil 25. januára 2021 krásnych 90 rokov. Narodil sa v osade Hodoš ako prvé dieťa rodičom Štefanovi Kapcovi a Marte, rodenej Sabíňovej. Dnes spomínaná osada patrí do obce Čierny Potok v okrese Rimavská Sobota.
Aj nášmu jubilantovi sa v pamäti z času na čas pripomínajú zážitky z mladších čias, keď územie rodnej osady pripadlo horthyovskému Maďarsku. V škole sa vtedy nesmelo hovoriť po slovensky ani cez prestávky. Starších spolužiakov s potešením „úr tanitó“ Kovács zapriahal aj do pluhov, aby orali jeho záhradu a rodičov takto „zotročovaných“ chlapcov, ktorí sa pánovi učiteľovi núkali, že mu prídu zorať záhradu koňmo, taktiež fyzicky napádal a vyhnal ich preč, s poznámkou, ak sa vám nepáči, zapriahnem aj vás – „buta tótok“. Ťažko znášal malý Štefan aj iné príkoria, ktoré sa mu v tom čase nielen v škole dostávalo.
Bojovník s tvrdým koreňom - svobodovec Jozef Špitál oslávil 99 rokov
Napísal(a) J. Pupala
V roku obmedzovania slobody, napriek celosvetovej, a na Slovensku osobitne, hektickej psychóze sa udiali bez pozornosti médií nielen celoštátnych, ale aj regionálnych, pozoruhodné udalosti. Napriek obmedzeniam sa uskutočňovali oslavy konca druhej svetovej vojny, výročia SNP, výročia Karpatsko-duklianskej operácie, takmer za vylúčenia širokej verejnosti, si niektorí štátnici, organizácie uctili pamiatku bojovníkov proti fašizmu v rokoch 1938 – 1945. Žiaľ, čím ďalej od Bratislavy, či Banskej Bystrice sa „akosi“, možno z preventívnych opatrení, zabudlo na hrdinov z regiónov a osobitne z regiónu, ktorý bol okupovaný maďarským fašistom, admirálom „balatonskej flotily“ Horthym.
Inak si neviem vysvetliť, že na antifašistov a obete fašizmu odvlečených do koncentračných táborov, napr. z okresu Rimavská Sobota, si dokázal spomenúť pri príležitosti 75. výročia víťazstva nad fašizmom prezident Ruskej federácie a udelil siedmim ešte žijúcim obetiam – bojovníkom pamätné medaily, ale na Slovensku sa nenašla žiadna inštitúcia, ktorá by si ocenila týchto hrdinov, SZPB nevynímajúc.
Uctění tragické smrti Jána Ušiaka, velitele partyzánského oddílu Jana Žižky v Čeladné
Napísal(a) Václav Hýža
Členové Oblastního výboru Českého svazu bojovníků za svobodu (ČSBS) Opava se každoročně vydávají uctít smrt Jána Ušiaka, velitele partyzánského oddílu Jana Žižky k jeho hrobu v Čeladné.Tak tomu bylo i letos 3.11.2020. Museli jsme být maximálně po dvou a v odstupu 2 m. Nejdříve jsme položili kytici u památníku na místě, kde byli popraveni Oldřich Machander a Karel Winkler. Oba dojeli v noci pro Jána Ušiaka, který se po přepadení u Čertova mlýna 2. 11. 1944 ukrýval v hostinci na Martiňáku. V noci ho dovezli do domku stařenky Macurové a posléze do domu Oldřicha Machandra, kde se Ušiak v obklíčení 3. 11. 1944 zastřelil. Pak jsme položili kytici u hrobu Jána Ušiaka. S ním je tam pohřben také Jefim Pugačev, který zemřel 2. 5. 1945 na následky zranění v Čeladné a dva neznámí partyzáni, kteří padli při obklíčení na Kněhyni 3. 11. 1944.
Nakonec jsme předali starostovi Pavolu Lukšovi pamětní medaili II. stupně za záslužnou péči o odkaz bojovníků proti nacizmu. Místostarostce Věře Golové jsme předali medaili III. stupně, taktéž za záslužnou péči o odkaz bojovníků proti nacizmu.
Doufejme, že příští rok bude příznivější.
Vyznamenanie generála Viesta prevzal aj červenoarmejec Ladislav Sládek z Rimavskej Soboty
Napísal(a) J. Pupala
V Revúcej sa dňa 24.9.2020 konalo spomienkové zhromaždenie pri príležitosti nedožitých 130. narodenín hrdinu SNP armádneho generála Rudolfa Viesta. Na pozvanie primátora mesta Revúca bol na spomienkové oslavy pozvaný aj plk. v. v. Ladislav Sládek, teraz bytom v Rimavskej Sobote. K tomuto podujatiu sa vraciame príspevkom nášho spolupracovníka Jozefa Pupalu z Čierneho Potoka, aby sme pripomenuli v ňom osobnosť jediného červenoarmejca, ktorý z nášho regiónu prežil tragické časy druhej svetovej vojny a napriek pokročilému veku sa dožil i súčasného slobodného života.
Vo veku 92 rokov dotĺklo srdce statočného človeka Artúra Szobonyu
Napísal(a) J. Pupala
Po dlhej chorobe, vo veku 92 rokov a necelých päť mesiacov dňa 9.9.2020 popoludní v nemocnici v Hnúšti dotĺklo srdce statočného človeka, nášho hrdinu Artúra Szobonyu.
V neďalekej obci Šankovce (dnes súčasť Gemerskej Vsi) sa dňa 17. apríla 1928 chudobným manželom Júlii Szobonyovej, rod. Forgáčovej a Vincentovi Szobonyovi narodil syn, ktorého pomenovali neobvyklým menom ARTÚRKO.
Manželom Szobonyovcom na narodilo celkom 14 detí, z ktorých však prežilo len sedem. Súrodenci – traja chlapci a štyri dievčatá – od útleho veku boli vedení k práci na malom gazdovstve a tak prispievali k zabezpečeniu obživy rodiny.
Tvrdý život však dokázali deti prežívať plnými dúškami.
„Mamička, poslednú svoju kartu
posielam azda Ti od Telgartu.
Odpusť svojmu synu
jedinú vinu,
že nechcel voliť bezpečný si kryt,
že za svoj ľud v pole šiel sa biť
a slávne padol.“
Viac...
Spomienky Ladislava Tomka z Rožňavského Bystrého na vojnu a SNP
Napísal(a) L. Tomko
Celá naša pokroková spoločnosť si v týchto dňoch pripomína 76. výročie Slovenského národného povstania. Spomienky najmä živých účastníkov sú nezabudnuteľné a najlepšie charakterizujú udalosť, ktorej sa chopil malý slovenský národ. Jeden z tých, ktorý napísal aj o tejto udalosti bol v tých časoch iba 16-ročný Ladislav Tomko, ktorý pochádza z malej baníckej obce na hornom Gemeri – z Rožňavského Bystrého. V tom čase dedinky, ktorá bola na pomedzí Slovenska s Maďarskom. Svoj život opísal v malej knižôčke, ktorú nazval Neostať stáť. Využívam z nej iba tú časť, v ktorej ako študent prežíval práve v tomto období v baťovskej fabrike vo Svite. Dnes má pán Ladislav Tomko 92 rokov. Ale teraz už nechám rozprávať autora spomienok na minulé roky. Snáď aj tie nám súčasníkom pomôžu vypovedať viac ako len skromný pomník hrdinom SNP, ktorý hrdo stojí na cintoríne v Rožňavskom Bystrom.
Taký bol Ďuro Báči od Kurtinie
Napísal(a) Juraj Kušnier mladší s rodinou
Som rodákom z Gemerskej Polomy a ako správny lokálpatriot sa pravidelne zaujímam a situáciu v mojom rodisku, k čomu využívam hlavne osobný styk a v neposlednom rade Polomské noviny, ktoré mi pravidelne doručí moja sestra.
Z týchto novín som zistil, že sú uverejnené rôzne príspevky o účastníkoch v SNP, predovšetkým o obyvateľoch Gemerskej Polomy.
Jedným z nich bol aj môj otec – jednoducho ho volali Ďuri báči od Kurtinie. Všetci obyvatelia Gemerskej Polomy mi určite dáte za pravdu, že to bol človek, ktorý sa nikdy nechválil tým, čo vykonal, kde pôsobil, napríklad v SNP a podobne.
Môj otec tieto skutočnosti nosil v sebe a nerozoberal ich ani v najbližšom rodinnom kruhu.
Na základe môjho rozhovoru v Reflexe TV Markíza zo dňa 7. mája 2020 a publikovaniu mojej cesty po „Studenom Potoku“ v médiach ozval sa pán Ján Iždinský, predseda ZO SZPB v Poltári a oslovil ma, že by sa so mnou stretol pán Ján Kružliak, bytom Kalinovo okr. Lučenec, aby ma podrobnejšie oboznámil s „Partizánskou republikou“ v oblasti ZIMNÉHO POTOKA – HRNČIARKY. Zo zaujímavosti som ponuku prijal, a tak sme sa 9. 7. 2020 stretli a odobrali sa z „koravírusu“ do hôr po partizánskych chodníčkoch na trase Cinobaňa – Katarínska Huta – Zimný Potok – Hrnčiarky – Krtiny – Priekaz – Bučníky – Dudorovo. Vodičom auta bol Janko Brezina, pokladník ZO SZPB Poltár a okrem mňa nás sprevádzal aj predseda uvedenej organizácie Ján Iždinský.
Pán Ján Kružliak sa narodil po vojne v roku 1953 v Lučenci, ale jeho rodičia bývali do roku 1968 na Dudorove.
ODKAZ BRATOM POLIAKOM K 76. VÝROČIU OSLOBODENIA MAJDANKU
Napísal(a) J. Pupala
Komu čas nevymazal z hlavy pamäť, tak je všeobecne známe, že 15. januára 1945 začala Červená armáda tzv. Jaselsko-oderskú ofenzívu, ktorú Hlavný stan naplánoval aj na žiadosť „stonajúcich“ západných spojencov, ktorí si nevedeli rady s budúcim priateľmi Nemcami (len podľa oficiálnych priznaní USA zamestnali viac ako 40.000 príslušníkov Wermachtu!)
Dňa 28 júla 1944 dosiahli vojská Červenej armády (1. bieloruského frontu) rieku Vislu. Nemecký Wermacht v týchto dňoch od Baltického mora až po hrebene Karpát obdržal drvivé údery vojsk Červenej armády. V tomto období Červená armáda po zdrvujúcich úderoch všetkých druhov vojsk dobyla Lublin a koncentračný tábor Majdanek!
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.