Odboj (125)
Pred vernisážou výstavy „Malenkij robot“ (1945 - 1949)
Napísal(a) Mgr. Anita Tóthová
Vernisáž výstavy „Malenkij robot“ (1945 - 1949) sa uskutoční 29. júna 2017 o 15.00 hodine sa v priestoroch Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. V zajatí sovietskych lágrov. Výstava vznikla v spolupráci s Vladimírom Lehotaim z Uzovskej Panice, ktorý desaťročia zhromažďoval informácie o lágroch od bývalých väzňov. O tému mal od detstva veľký záujem, pretože aj jeho príbuzní boli odvlečení.
Členovia MO SZPB partizána Tótha v Rožňave v sedle Zbojská a na Dieliku
Napísal(a) Ing. Milan Kupčo
V sobotu 3.6.2017 pripravil MO SZPB partizána Tótha v Rožňave výlet do sedla Zbojská s možnosťou vyviezť sa do tohto sedla medzi Tisovcom a Pohronskou Polhorou ozubnicovou železnicou s návštevou pamätníka padlých v II. svetovej vojne v sedle Dielik medzi Tisovcom a Muráňom. Po príchode na železničnú stanicu v Tisovci už nás čakal parný ozubnicový rušeň s niekoľkými vozňami, ktorý nás vyviezol do sedla Zbojská. Po príchode na Zbojskú nás toto nádherné prostredie v lone prírody ihneď „dostalo“,
Pár udalostí a spomienok na oslavy 72. výročia ukončenia II. svetovej vojny
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
Celý pokrokový svet si 9. mája 2017 spomenul na koniec najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva. Hoci od jej konca uplynulo 72 rokov, novodobí historici sa stále snažia prekrúcať historické fakty. Najmä po rozpade ZSSR začalo dokonalé "vymývanie mozgov“ v zámernom zahmlievaní, alebo v zámernom glorifikovaní podielu Západu na porážke hitlerovského Nemecka. Termíny ako „rozhodujúca bitka 2. svetovej vojny v Ardenách znamenala porážku Nemecka“, obete holokaustu 6 miliónov Židov...
Prsť zeme z koncentračného tábora Flossenbürg, miesta popravy gen. Rudolfa Viesta, uložili počas osláv Dňa víťazstva v Revúcej
Napísal(a) KGSR
Dňa 10. mája 2017 sa konala spomienková slávnosť venovaná 72. výročiu Dňa víťazstva nad fašizmom v meste Revúca. Po prijatí delegácie Klubu generálov Slovenskej republiky primátorkou mesta MVDr. Evou Cireňovou a predsedom ZO SZPB JUDr. Jánom Kochanom, sa delegácie presunuli k pamätníku oslobodenia na Námestí slobody, kde počas slávnosti k ukončeniu 2. svetovej vojny genpor.v.v. Peter Vojtek odovzdal primátorke mesta prsť zeme z koncentračného tábora Flossenbürg, miesta popravy revúckeho rodáka gen. Rudolfa Viesta.
Pri skromnom pomníku na Dukle v roku 2007 počas pietnych osláv Karpatsko-duklianskej operácie sa mnohí účastníci nechtiac stali svedkami neobyčajne emotívnej udalosti, ktorú môže privodiť vari len krutá vojna.
Pohrúžený do dávnych spomienok pri pomníku stál zošúverený starší človek. Zrejme si chcel spomenúť, vybaviť v pamäti, ako vyzeral jeho syn,
Dňa 22.12.2016 sa dožil krásneho jubilea 95 rokov Jozef Špitál z Veľkých Teriakoviec, okres Rimavská Sobota.
Narodil sa 22.12.1921 v Zákamennom, okres Námestovo. Rodičia maloroľníci ťažko zadovažovali poživeň. Tak aj mladý Jožko ako školák slúžil u bohatých gazdov. Po skončení základnej školy odišiel slúžiť do Sučian pri Martine k majiteľovi parnej píly. Zažil ešte dopravu dreva po riekach pltníkmi.
Obyvatelia Utekáča si slávnostne pripomenuli 72. výročie oslobodenia obce
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Dňa 27. januára 2017 ZO SZPB v Utekáči v spolupráci so starostom obce Miroslavom Barutiakom zvolali na 15.00 hodinu pietnu spomienku pri pamätníku obetí 2. svetovej vojny, ktorý je umiestnený v miestnom parku. Pri pamätníku sa zišla takmer stovka obyvateľov Utekáča, vrátane hostí. Po odznení slovenskej hymny privítala účastníkov pietneho zhromaždenia predsedníčka ZO SZPB v Utekáči Gabriela Hunczmanová – Šusteková.
Členovia SZPB v Čiernom Potoku na svojich jubilantov nezabúdajú
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Čiernom Potoku, okres Rimavská Sobota, mala k 31.12.2017 49 členov. Na obec, ktorá má 143 obyvateľov je to pomerne pekné číslo. No členmi sú väčšiou obyvatelia mimo obce. Medzi najstarších patrí aj Štefan Kapec z Kalinova, okres Lučenec. Detstvo prežil v Čiernom Potoku a osobne ako maloletý chlapec zažil odvlečenie svojho otecka nyillassiovcami do koncentračného tábora dňa 4.11.1944.
Príbeh osemnásťročného Juraja Hrica z Vyšnej Slanej skončil v koncentračnom tábore Dachau
Napísal(a) Ivan Pajtaš
Juraj bol najstarším zo siedmich deti mlynára Juraja Hrica a jeho manželky Žofie, rod. Tomašikovej. Bol chlapec ako každý iný, zaujímali ho bežné veci chlapca, ktorý žije na dedine. Rodičia, hoci boli mlynári, mali dosť starostí, aby sa postarali o živobytie. O ťažkej sociálnej situácii v tejto obci písal aj Fraňo Kráľ v románe Cesta zarúbaná, v ktorom opisuje život v dedinke Radzimka, kde pôsobil ako učiteľ.
Dekrét čestného člena In memoriam Klubu generálov SR patrí aj armádnemu generálovi Ludvikovi Svobodovi
Napísal(a) J. Pupala
V našej pamäti skôr narodených, keď sa vysloví generál Svoboda, tak sa vynorí obraz hrdinu protifašistických bojovníkov na východnom fronte. Keď sa povie svobodovci, vynoria sa nám v mysli stovky našich rodákov z Gemera, ktorí sa zapojili do protifašistického odboja už počas vojny proti ZSSR, kde ich vyslal prezident tzv. Slovenského štátu Dr. Jozef Tiso už v roku 1941.
Viac...
Spomienka na partizánov spred 72 rokov v Studenom Potoku
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
Dňa 25.11.2016 ZO SZPB a obec Cinobaňa pripravili pri príležitosti 72. výročia bojov partizánov proti fašistom v tomto regióne slávnostné odhalenie pamätnej tabule, osadenej v prírodnom kameni v osade Hrnčiarky-Studený Potok. Sú to miesta, kde od potlačenia SNP fašistami pôsobilo niekoľko partizánskych skupín a oddielov povstaleckej armády.
Karolovi Adlerovi našli fašisti smrť na konári lipy pred budovou pošty v Dobšinej
Napísal(a) PaedDr. M. Sajenko
Je mnoho dôkazov o širokom internacionálnom charaktere Slovenského národného povstania. Patrí k nim aj bojové vystúpenie ľudu Gemera. V gemerských horách sa rodilo a utužovalo priateľstvo medzi národmi na nových, skutočne úprimných priateľských vzťahoch, na internacionálnych princípoch.
V Čiernom Potoku spomínali na vyčíňanie fašistov v obci pred 72 rokmi
Napísal(a) Ondrej Doboš
Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v malej obci Čierny Potok v spolupráci s Obecným úradom v obci si 4. novembra tradične spomínajú na tragické udalosti z roku 1944. V tom čase mala obec viac ako 300 obyvateľov. Dnes má 147 duší, zväčša dôchodcov. Takmer všetci sa živili poľnohospodárstvom
V Utekáči je Slovenské národné povstanie výsostne aktuálne aj dnes
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
Priznám sa, že v dňoch 72. výročia SNP som mal v programe zúčastniť sa viacerých akcií. No zaujalo ma pozvanie na spomienkové oslavy SNP zo ZO SZPB v obci Utekáč, ktoré sa konalo 30.8.2016 od 15.00 hodiny. Ako malý chlapec som mal len k názvu „UTEKÁČ“ vzrušujúci rešpekt. Obec (vtedy časť Kokavy nad Rimavicou) bola známa
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.