V Nemocnici Penta Hospitals Rožňava sa minulý rok narodilo 517 detí
Napísal(a) B. Krejčíová
V Nemocnici Penta Hospitals Rožňava sa minulý rok (2023) narodilo 517 detí. V pôrodnici vlani prišlo na svet 261 dievčat a 256 chlapcov. Dve mamičky sa tešili z dvojičiek. Každá z nich si domov odniesla dvoch chlapcov.
Najčastejšími menami, ktoré rodičia vybrali pre svoje novonarodené dievčatká, boli Nela, Eliška, Nina, Natália, Evelyn a Sofia. U chlapcov dominovali mená Jakub, Tobias, Adam a Kristián.
Tradičné slovenské mená často vystriedali aj tie exotické ako: Fiona, Azusena, Sisi, Samia, Ajlin, Selim, Kachraman, Evan i Demir.
Prvé dieťatko, ktoré prišlo v rožňavskej nemocnici na svet tento rok, je dievčatko Viktória. Narodila sa 1. januára o 15.30 hod. Po narodení malá Viktória vážila 3800 gramov a merala 50 centimetrov.
Pohár starostky obce Gemerská Poloma zo stolnotenisového turnaja po piatykrát pre Alexandra Valucha
Napísal(a) O. Doboš
Alexander Valuch (TTC Bietingheim – Bissingen), štvrtý najlepší hráč tohtoročnej tabuľky Slovenského stolnotenisového zväzu sa stal víťazom 32. ročníka stolnotenisového turnaja o pohár starostky obce Gemerská Poloma, ktorý sa uskutočnil 6. januára 2024. V tomto ročníku v telocvični Základnej školy súťažilo 36 popredných hráčov mužskej kategórie zo 16 stolnotenisových oddielov z celého Slovenska a dvaja zo zahraničia. Prvého tohtoročného stolnotenisového turnaja na Slovensku, organizovaného na začiatku roka už 32 rokov STO Gemerská Poloma v spolupráci s miestnym Obecným úradom, sa zúčastnil aj predseda SSTZ Ján Hamran. Riaditeľkou turnaja bola Mgr. Lillian Bronďošová – starostka obce, hlavným rozhodcom bol Juraj Galajda.
Stredoveké a včasnonovoveké hrnčiarstvo v Gemeri-Malohonte a v Novohrade
Napísal(a) A. Botoš
Gemersko-malohontské múzeum pripravilo pre svojich návštevníkov výstavu s názvom Stredoveké a včasnonovoveké hrnčiarstvo v Gemeri-Malohonte a v Novohrade. Hrnčiarstvo v dejinách ľudstva patrí medzi najstaršie remeslá. Z mäkkej hliny dokázal neolitický človek vyrobiť pomocou svojich rúk a ohňa pomerne odolné a všestranne použiteľné keramické nádoby, ktoré sprevádzajú človeka až do súčasnosti (v Karpatskej kotline už viac ako 8 000 rokov).
Na území Slovenska v stredoveku existovalo niekoľko okruhov keramiky, deliacich sa podľa farby črepu keramiky a zodpovedajúcich aj určitým územným okruhom. V župách Gemer-Malohont a Novohrad bola rozšírená tzv. biela keramika. Hrnčiarstvo na tomto území nadobudlo špecifický charakter vďaka surovinovým zdrojom – hlinám s obsahom kaolínu, ktoré patria medzi najväčšie ložiská kvalitnej ohňovzdornej hliny v celej Karpatskej kotline.
Dostaňme prostredníctvom rôznych podujatí literatúru a knihy čo najviac do povedomia verejnosti
Napísal(a) T. Bachňáková
V súčasnosti čítanie považujeme za základnú znalosť a pre mnohých z nás je tiež veľkou zábavou. No nebolo tomu vždy tak. V 18. storočí mnohí ľudia pokladali čítanie kníh za nepotrebnú vec. Venovali sa mu iba vzdelanci a bohatí ľudia.
Čítanie. Dôležitá činnosť každého dňa. Výsledky 15-ročných slovenských žiakov v medzinárodnom testovaní PISA 2022 sú alarmujúce. V rizikovej skupine sa v oblasti čitateľskej gramotnosti ocitlo vyše 30 percent žiakov, ktorí nedisponujú základnými čitateľskými zručnosťami! Čitateľská gramotnosť je potrebná, aby žiaci dokázali uspieť v ďalšom vzdelávaní a iných predmetoch.
„Tak, ako sa mení doba, mení sa aj poslanie knižníc. V minulosti boli miestom, kde sa dali požičať knihy alebo v priestoroch študovne poskytovali možnosti na štúdium. V súčasnosti majú knižnice množstvo ďalších úloh,“ povedala riaditeľka knižnice v Rožňave Iveta Kyselová.
Prvého lekára v Muráni privítali pred 70 rokmi vodou z Muránky
Napísal(a) RS
V Muráni svojho prvého lekára privítali vodou. Rieka Muráň odjakživa počúva na meno MURÁNKA. Teší sa z toho, že si ju doma vážia, ba až veľmi milujú. A ona tiež všetkým praje: ľudom, zvieratkám, svojej rodnej prírode. Je to taká rozihraná deva, dlhé vlasy, rozviate na všetky strany, trbliecú sa ako striebro. Čistučká býva vždy a keď sa aj zamúti, že ju zamúti čiasi ruka, nejaký nehodný, neprajný tvor, Muránka preskočí pár veselých kamienkov pod jej zvodným telom, pár balvanov po jej formovaných bokoch, prekĺzne popod pár mostíkov a už sa jej rozhodené vlasy zatrbliecu! V jej krištáľovej vodičke sa rado vykúpe aj zlaté slniečko. Nájde si chvíľočku a vyšantí sa do chuti vo vlnkách Muránky, v jej zázračnom moku života. ,,Vodičku chceme, živú vodu z Muránky si radi doprajeme!“ – žiadajú všetci smädní po našich dolinách a ona vstupuje do ich domovov, do našich verných sŕdc aj piesňou odvekou. Deva je to neskromná, hrdá je na svoje vody, bujné tvary, ale je prajná, ako sa na vládkyňu života na Zemi patrí. Obdarení sme stále, vďaka Bohu, vynikajúcou pitnou vodou z rieky Muráň a kto rád načúva ozvenám duše prírody, Muránka nám aj spieva.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-