Nové knihy (60)
Nevrátili sme sa...
1. voj. Martin BENDÍK
Narodil sa 6. augusta 1879 v Nižnej Slanej, ECAV, príslušník HIR č. 9 Košice. Bojoval na ruskom fronte v Haliči. Dňa 13. 2. 1906 sa oženil s Máriou Hudákovou z Henckoviec. V manželstve sa narodili dcéry Mária (6. 7. 1910) – vydala sa 11. júna 1927 za Martina Černaja a Zuzana (7. 9. 1912) – vydala sa 5. mája 1934 za Ondreja Ondreja.
Honvédsky peší pluk č. 9 – HIR 9 Košice
V rakúsko-uhorskej armáde existovalo niekoľko peších plukov, ktoré môžeme s určitým nadhľadom nazývať „slovenské“. Medzi takéto jednotky patril aj Honvédsky peší pluk č. 9 (Kassai 9. honvéd gyalogezred). Ako vyplýva z názvu v origináli, tento pluk sídlil v Košiciach. V Košiciach bol umiestnený štáb pluku i všetky tri prápory. Pluk bol doplňovaný z obvodov Košice a Spišská Nová Ves. To v praxi znamená, že v ňom slúžili muži z celého východného Slovenska.
Mobilizačné plány určovali tento pluk do zostavy 77. honvédskej pešej brigády,
Príslušníkom HIR 16 bol aj štábny rotmajster Ján Gallík (21. 7. 1892), vyznamenaný (vyznačený) za hrdinské činy na ruskom fronte, potomok nižno-slanskej zemianskej rodiny. Jeho predok Ján Gallík bol povýšený do zemianskeho stavu kráľom Leopoldom II. dňa 20. októbra 1702 (U. o. 90. – písomnosti zo župného archívu v Levoči).
Pochádzal zo siedmich súrodencov. Dvaja starší bratia, Juraj a Ondrej sa odsťahovali s rodinami začiatkom 20. storočia do USA (Clevelend, Guernsey, Ohio), ostatní súrodenci žili v Nižnej Slanej, (Mária Kolláriková, Zuzana Čipková, Juliana Gallíková a Anna Plačková). Cirkevnú evanjelickú školu ukončil v Nižnej Slanej.
Prápor poľných strelcov č. 29 – FJB 29 Lučenec
K jednotkám so silným slovenským zastúpením v rakúsko-uhorskej armáde pred I. svetovou vojnou patril aj Prápor poľných strelcov č. 29 (Feldjaegerbatallion Nr. 29, FJB 29) z Lučenca. Táto jednotka vznikla v roku 1859. Pred I. svetovou vojnou bol štáb práporu a väčšina rôt dislokovaná v Monfalcone. Jedna rota bola dislokovaná v Ronchi (Taliansko). Náhradná rota bola umiestnená v Lučenci. V Prápore poľných strelcov č. 29 slúžili muži z doplňovacej oblasti Košice. V roku 1914 bolo národnostné zloženie práporu nasledujúce: 67 % Slovákov, 29 % Maďarov a 4 % iných národností.
Bojové cesty jednotiek, v ktorých bojovali naši predkovia
V rakúsko-uhorskej armáde existovalo niekoľko peších plukov, ktoré môžeme s určitým nadhľadom nazývať „slovenské“. Je to z dôvodu, že dopĺňali mužstvo z územia dnešnej Slovenskej republiky a samozrejme aj preto, že výraznú časť vojakov takéhoto pluku tvorili priamo Slováci.
Peší pluk č. 25 (IR 25) – Lučenec
Jedným z takýchto plukov je aj Peší pluk č. 25 (IR 25). Pluk niesol čestný názov Edler von Pokorny. Tento pluk vznikol v roku 1672. Bol dopĺňaný z obvodu Losoncz.
Vyhlásenie vojny a mobilizácia
Dňa 28. júla 1914 vypukla I. svetová vojna. V tom čase žilo v obci (Nižná Slaná, pozn. OD) 582 obyvateľov. Bola vyhlásená všeobecná mobilizácia a do radov rakúsko-uhorskej armády narukovali muži vo veku 20 – 37 rokov.
V ďalších mesiacoch a v priebehu vojny narukovali všetci odvedení muži vo veku od 18 – 50 rokov. Zo zápisu v Pamätnej knihe obce: „Dňa 26. júla 1914 v noci bol veľký ruch v našej obci. Vyhlásená bola mobilizácia. Všetci vojaci do 37. roku boli povinní ihneď nastúpiť vojenskú službu.
Stručná história obce Nižná Slaná do roku 1914
Prvá písomná zmienka o obci je z 22. novembra 1363. Jej zakladateľmi boli Ákossovci-Bubekovci a nemeckí baníci, ktorí do týchto miest prišli dolovať železnú rudu a drahé kovy.
V roku 1434 prichádzajú na územie Gemera husiti, ktorí v Nižnej Slanej vybudovali na neďalekom kopci Muránčok strážnu vežu s opevnením. Vybudovali tak malé hradisko, ktoré slúžilo husitom 18 rokov.
Roku 1474 dostal šľachtický rod Bebekovcov od kráľa Mateja právo na slobodné dolovanie železnej rudy a drahých kovov.
Milí priatelia, týmto príspevkom začíname uverejňovať na pokračovanie texty knihy Martina Gallíka z Nižnej Slanej Za cisára pána, ktorú vydala Matica slovenská v Martine v spolupráci s Domom Matice slovenskej v Rožňave v novembri 2018 pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule obyvateľom obce Nižná Slaná padlým na bojiskách prvej svetovej vojny (1918 - 2018). Texty vydávame na základe autorovho súhlasu iba pre stránku Maj Gemer.
Úvod
Každý deň pri ceste do školy, zamestnania – kamkoľvek – obchádzame nejaký menší či väčší, starší či novší pomník – pamätník.
Osem zo štrnástich kníh napísal Pavol Hlodák o rodnej obci Muráň
Napísal(a) MG od
Na stránke Maj Gemer z času na čas uverejňujeme tiež informácie o nových knihách, či publikáciách, ktoré práve vyšli v niektorom meste, či obci nášho Gemera. Teraz je čas informovať vás, že v Muráni vyšla druhá kniha z plánovaného cyklu historických diel Ing. Pavla Hlodáka, muránskeho rodáka žijúceho v Kalinove pri Lučenci, s názvom Obec Muráň SVEDECTVO ČASU, ktorá bola krstená 21. septembra 2018 v rámci kultúrneho podujatia Dedina ožíva. Je zaujímavé, že knihu do života uviedla Ing. Beátka Hrušková (rod. Vrabcová) z Veľkého Krtíša, spolužiačka Pavla Hlodáka, a to spolu s hosťom z českého družobného mesta Fryšták. V úvode krstu naznačila, že obec Muráň stále patrí k jej životným láskam i s ľuďmi, na ktorých môžu byť právom všetci v Muráni hrdí, s dôrazom na autora, jej dobrého kamaráta z detstva.
Viac...
„Boli ste v Los Angeles, Venezuele, Uzbekistane, Čade, na Novom Zélande a stále máte pocit, že niečo chýba? Pozývame vás do vnútrozemského zahraničia nádhernej krajiny Gemera. Aj napriek tomu, že región leží geograficky blízko stredu krajiny Slovenská republika, je jeho perifériou." Týmito slovami pozývajú autori na prezentáciu s názvom Kino Gemer do kina Apollo v Rožňave 17. mája o 19.00 všetkých záujemcov o históriu, železnice, architektúru, technické pamiatky a cestovanie. „Sme radi, že môžeme knihu, prezentáciu a rozprávanie predstaviť aj Rožňavčanom, hoci, ako sa s úsmevom vyjadril jeden z autorov publikácie Mišo Hudák, dúfa, že ho Gemerčania neukameňujú. My veríme, že návštevníci prezentácie prijmú pohľad ľudí „zvonku" priaznivo, veď ani my, čo sme tu
Ernest Hauser – Obchodník. Spomienková kniha so zaujímavým svedectvom osudu človeka a jeho životných peripetií
Napísal(a) Lucia Oravec Koreňová
Spomienková kniha Ernesta Hausera je zaujímavým svedectvom osudu človeka a jeho životných peripetií. Kniha zachytáva smutný životný príbeh obchodníka, autorovho otca, Vojtecha Hausera, ktorého prezývali Apík. Ten si svoje dôležité životné udalosti viedol formou zápiskov. Je podobný mnohým iným, ktorí už takúto výpoveď o bezpráví nevypovedia. Poukazuje na rôzne formy postihov, ktoré boli bežné, keď sa niekto stal „nespoľahlivým“ občanom. Kniha opisuje viaceré životné zlomy autorovho otca – príchod do Banskej Štiavnice, prácu v obchode, až po budovanie kariéry, založenie si rodiny, hospodársku krízu, židovskú otázku, partizánsku vojnu, ústup Nemcov, znárodnenie, zatknutie, vyšetrovanie, väznenie, a tiež vysťahovanie rodiny.
Publikácia Maroša Detka „Revúca a okolie“ získala 3. miesto v celoštátnej súťaži
Napísal(a) MsÚ Revúca
Mesto Revúca v roku 2017 vydalo knižnú publikáciu revúckeho rodáka a fotografa Maroša Detka pod názvom: „Revúca a okolie“. Autor v nej predstavuje Revúcu a jej blízke okolie prostredníctvom fotografií, ktoré zachytávajú svojským spôsobom tajné zákutia a uličky nášho mesta, kultúrne pamiatky, sakrálne stavby, pestrosť fauny a flóry, ako i krehkú krásu dedičstva nášho regiónu. Kniha je prehľadne a logicky členená na kapitoly: Revúca, Revúčka, Rímskokatolícky kostol sv. Vavrinca diakona, Evanjelický a. v. kostol, Pôvodná budova Prvého slovenského gymnázia, Nová budova Prvého slovenského gymnázia, Revúcke školy, Chyžné, Mokrá Lúka, Jelšava, Predná Hora, Muráň a Muránska planina. Knihu dopĺňajú tiež kvalitne napísané a informačne nasýtené popisné texty k fotografiám. Dielo bolo vydané dvojjazyčne, v slovensko - anglickej jazykovej mutácii.
Pani Ivonu Ďuričovú v rámci Mesiaca slovenských spisovateľov nominovali na ocenenie Pantha Rhei Awards
Napísal(a) Ondrej Doboš
Pani Ivona Ďuričová so svojou literárnou tvorbou sa počas niekoľkých rokov už nastálo zapísala medzi obľúbených autorov detskej poézie. S potešením a zvlášť rád uvádzam, že pani Ďuričová pochádza z Gemera, a často do svojho rodného kraja prichádza aj preto, lebo je to miesto, kde nájde množstvo námetov aj pre napísanie ďalších básní. Po jej prvej zbierke básní „Básnenie“ (2008), ktorej verše boli skôr určené pre dospelú generáciu, si zrejme sama určila, koho bude jej tvorba v nasledujúcich rokoch oslovovať. Pripravili sme si pre ňu pár otázok.

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-