Osobnosti Gemera (105)
TISOVEC SI DôSTOJNE PRIPOMENUL 110. NEDOŽITÉ NARODENINY SVOJHO RODÁKA, VÝZNAMNÉHO BOJOVNÍKA PROTI FAŠIZMU GENMJR. JÚLIUSA NOSKA
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
Ȏsmy jún 2017 bol významným dňom pre Tisovčanov a antifašistov vôbec. Ministerstvo obrany SR, mesto Tisovec, Múzeum SNP v Banskej Bystrici a SZPB zorganizovali od 10.00 hodiny uvedeného dňa v kine MSK v Tisovci odborný seminár o osobnosti gen. Júliusa NOSKA, tisoveckého rodáka. Július Nosko vyrastal v roľníckej rodine s piatimi súrodencami. Dňa 5.9.1936 uzavrel s Annou Purkarovou z Dobřan manželstvo. Medzi vzácnymi hosťami bola dcérka gen. Noska pani Nina Čeňková, rodená Nosková
Odišiel vzácny človek Štefan Macko, jeho odkaz žije v nás...
Napísal(a) PhDr. Juraj Králik
Dňa 25. mája 2017, vo veku nedožitých 82 rokov, našu veľkú športovú rodinu navždy opustil jeden z jej najváženejších členov. Súboj s dlhotrvajúcou a zákernou chorobou bol pre nášho priateľa Štefana Macka vyčerpávajúci a pre unavený organizmus konečný. Uvedomujeme si, že sme zrazu stratili priateľa, kolegu a obetavého tímového hráča, ktorý stál pri kolíske viacerých športových odvetví, ktoré sa udomácňovali v našom meste. 40 rokov pôsobil ako profesor telesnej výchovy na Strednej zdravotníckej škole v Rožňave.
Dôstojný symbolický odpočinok arm. gen. in memoriam Rudolfa Viesta v rodnom meste
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
V dňoch 8. mája západná Európa a vazalská stredná Európa slávila 72. výročie konca 2. svetovej vojny v Európe. No platnosť kapitulácie nadobudla účinnosť podľa podpísaného protokolu 9. mája 1945! Nechcem sa pasovať na historika, ale považujem sa za človeka, ktorý nemá zatiaľ „vymytý mozog" z Virginie. Osobne som sa s rodinnými príslušníkmi zúčastnil osláv konca 2. svetovej vojny v Európe na Slavíne dňa 9. mája 2017.
Gemerčan Július Molitoris - ako sedemnásťročný mladý odbojár, dnes deväťdesiatročný jubilant
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Študentské roky. Roky ilúzií, prvých lások, túžob zmeniť svet v spravodlivý...! Aké predstavy má mladý človek vo veku dospievania? Zlomové časy ukážu na charakter každého jedinca. Musí sa rozhodnúť v minútach, hodinách, najviac dňoch! Takým bol aj náš oslávenec Július Molitoris, ktorý sa narodil 13.5.1927 v Klenovci. Otecko Július Molitoris pracoval ako horár, mamička Zuzana, rod. Hrušková bola domáca. Ako 8-ročný stratil otecka. Mamička s dvomi synmi sa presťahovala k rodičom v Klenovci.
Slavošovce na svojho rodáka Pavla Emanuela Dobšinského nezabúdajú
Napísal(a) PaedDr. Milan Sajenko
V Slavošovciach sme si 16. marca 2017 pripomenuli 189. výročie narodenia kráľa slovenskej rozprávky Pavla Emanuela Dobšinského. Obecný úrad zorganizoval v obci malú spomienkovú slávnosť pred jeho rodným domom s položením spomienkových venčekov od obce Slavošovce, Drienčany a Teplý Vrch, ktoré pod pamätnú tabuľu položil starosta obce Drienčany Peter Švoňava, starostka obce Teplý Vrch Viera Janšová, za obec Slavošovce starosta obce Ing. Štefan Bašták,
Slavošovský nestor PaedDr. Milan Sajenko oslávil 84. narodeniny
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
Po krásnej zime február predal žezlo marcu. A práve v zime, aká má byť, sa 1. marca 1933 v Slanom narodil Milan Sajenko. Osud jeho otecka zavial do lona Slovenského rudohoria, do Slavošoviec, kde bol vyslaný ako odborník do Slavošovských papierní. Mladý Milan ostal až dosiaľ verný svojmu novému domovu. Vo formovaní jeho osobnosti zohrávali rozhodujúcu úlohu rodičia, v osobnom živote boli dôležité roky 1938-1945. Jeho rodičia sa otvorene postavili proti maďarskej okupácii,
Vo štvrtok, 17. novembra 2016 o 18.00 hodine predstaví Gemerské osvetové stredisko v Rožňave druhý z trojice rozhovorov nesúcich názov "Medailón osobnosti Gemera“. Nový typ podujatia ponúka divákom v živej, bezprostrednej diskusii stretnutie s mimoriadnymi osobnosťami nášho regiónu, ktoré svojím životom a svojou prácou ovplyvnili nielen životy iných ľudí, ale i celých spoločenstiev.
Medailón osobností Gemera - nové podujatie v Dome tradičnej kultúry Gemera v Rožňave
Napísal(a) Dana Lacková
Gemerské osvetové stredisko (GOS) v Rožňave vo štvrtok 22.9.2016 predstaví svoje nové podujatie pod názvom Medailón osobnosti Gemera. O 18.00 hodine v Dome tradičnej kultúry Gemera (Betliarska 8, Rožňava) uvedie svojho prvého hosťa, historičku pani Editu Kušnierovú.
„Pre život človeka je nevyhnutné
Od narodenia národného umelca Ivana Krasku v Lukovištiach na Gemeri uplynulo 140 rokov
Napísal(a) Štefan Cifra
Ivan Krasko, vl. m. Ján Botto (* 12. 7. 1876 Lukovištia, okr. Rimavská Sobota – † 3. 3. 1958 v Bratislave, pochovaný je v Lukovištiach), Ing., Dr., národný umelec, slovenský básnik, prozaik, regionálny historik, prekladateľ, politik, poslanec, vedec, vynálezca, povolaním chemický inžinier, zakladajúci člen
Spomienková slávnosť pri príležitosti 155. výročia úmrtia Pavla Jozefa Šafárika, kobeliarovského rodáka
Napísal(a) Janka Vranová, Zlatka Halková
Spomienková slávnosť pri príležitosti 155. výročia úmrtia Pavla Jozefa Šafárika, kobeliarovského rodáka, sa začala slávnostnými službami Božími v evanjelickom kostole a. v. v Kobeliarove dňa 26.6.2016. Dôstojnosť a úctu prišli prejaviť nielen domáci obyvatelia, ale aj ľudia zo širokého okolia, stretli sa matičiari, starostovia, ale prišiel aj poslanec NR SR Peter Pamula.
Viac...
Známy je výrok Inter arma silent Musae – Keď rinčia zbrane, Múzy mlčia!
Pred viac ako sedemdesiatimi rokmi po vypuknutí Slovenského národného povstania (29. august 1944) síce začali rinčať zbrane, ale Múzy mlčať neprestali. Zvlášť poetické Slovo burcovalo Slovákov brániť hodnoty slobody, spravodlivosti a demokracie proti totalite, fašizmu a ľudáckemu režimu.
Rotný Štefan Droždiak vždy vedel kde je jeho miesto
Napísal(a) PaedDr. Milan Sajenko
Počas II. svetovej vojny sa nebojovalo len na východnom fronte. Mnohí naši občania boli účastníkmi aj zahraničných armád. Svojou účasťou a bojovou cestou patril medzi nich aj Štefan Droždiak, občan Rožňavy, ktorý sa narodil 22. novembra 1916. Jeho aktivity sa začínajú v lokalite Rožňava - Baňa, kde žilo obyvateľstvo rôznych národností a tiež aj jeho rovesníci, pochádzajúci zo Španej Doliny a Starých Hôr. V rodine mali už rádio, a tým aj možnosť získavať informácie a sledovať udalosti po roku 1939. Z rovesníkov zmýšľajúcich podobne ako on si spomína na rodinu Makovníka, Gašparca, Harenčáka, Čecha, Jelenského, Šimčíka, Seleckého, Novotného, Vágnera, Jeftušenka, Šebestu, Vierga a ďalších, z ktorých si mnohí našli miesto v odboji.
O svojej účasti v bojoch počas 2. svetovej vojny nám Štefan Droždiak, ktorý by sa tohto roku dožil sto rokov, zachoval tieto spomienky:
Životná púť vojnového veterána Ladislava Sládeka
Napísal(a) JUDr. Jozef Púpala
Počas kladenia vencov pri pamätníku osloboditeľov mesta Rimavská Sobota sa v sprievode objavuje muž, už vo svojom veku, „hodnej postavy“ v uniforme v hodnosti plukovníka. Je to plk. vo výslužbe Ladislav Sládek, muž so
Drienčany si dôstojne pripomenuli 130. výročie úmrtia národovca Pavla Emanuela Dobšinského
Napísal(a) PaedDr. MIlan Sajenko
Obec Drienčany, CZ ECAV Drienčany a OZ Valgata Drienčany si v dňoch 20. – 21. a 23.10.2015 dôstojným spôsobom pripomenuli 130. výročie úmrtia svojho občana Pavla Emanuela Dobšinského, ktorý tu pôsobil vyše 24 rokov, tu zomrel a je aj pochovaný. Drienčany a Slavošovce ešte počas svojho života nevedome označil svojim pseudonymom Slavoj Drienčanský, kde spomenul dve gemerské dediny: Slavošovce, miesto svojho rodiska a Drienčany, miesto svojho skonu a mohyly svojej. Už každoročne Gemersko – malohontské stredisko v Rimavskej Sobote, obec Drienčany, OZ Valgata, ECAV Drienčany, Dom Matice slovenskej v R. Sobote, aj v tomto roku uskutočnili XII. ročník regionálnej a X. ročník celoslovenskej súťaže v prednese slovenskej rozprávky ZLATÁ PODKOVA, ZLATÉ PERO, ZLATÝ VLAS, na počesť Pavla E. Dobšinského. Nebolo tomu ináč ani pri príležitosti 120. výročia úmrtia Pavla Dobšinského s bohatou účasťou súťažiacich nielen z tohto regiónu, ale možno s potešením konštatovať že aj z celého Slovenska. Bol to skutočný umelecký zážitok, potvrdzujúci slová národného umelca, spisovateľa Vladimíra Mináča, ktorý ešte na celoslovenských oslavách narodenia Dobšinského povedal, že k Dobšinskému budeme nielen prichádzať ale neustále s k nemu budeme vracať.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.