Osobnosti Gemera (107)
Korene našej rodiny: Andrej Perdík - misionár, jezuita z Gemera
Napísal(a) Gita Borošová
Andrej Perdík sa narodil 9. 6. 1918 v obci Rákoš, okres Revúca, zomrel 13. 7. 2001 v Lusake, Zambia. Misionár – jezuita z nášho kraja, nášho Gemera, ktorému pri 1. výročí nezávislosti od Anglicka prezident Zambie Dr. Kenneth Kaunda udelil zlatú medailu za rozvoj krajiny.
Mária Bratrychová-Pavlíková - prvá pilotka lietadiel z Gemera
Napísal(a) Gita Borošová
Medzi nezvyklé povolania po oslobodení v roku 1945 patrí aj povolanie pilotky lietadiel, ktoré si vtedy 18-ročná Mária Pavlíková vybrala. Keďže patrí medzi Gemerčanky, zaradili sme ju aj na našu internetovú stránku. Mária Bratrychová-Pavlíková sa narodila v Rákošskej Bani 1. apríla 1932 ako deviate dieťa v rodine baníka Pavla Pavlíka a Márie Prišebicovej (Pzsebycowska, pôvodné poľské meno, ktoré si jej rodičia poslovenčili). Absolvovala meštiansku školu v Ratkovej. Po ukončení štúdia mladučká Mária odišla pracovať do Baťových závodov v Baťovanoch,
TISOVEC SI DôSTOJNE PRIPOMENUL 110. NEDOŽITÉ NARODENINY SVOJHO RODÁKA, VÝZNAMNÉHO BOJOVNÍKA PROTI FAŠIZMU GENMJR. JÚLIUSA NOSKA
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
Ȏsmy jún 2017 bol významným dňom pre Tisovčanov a antifašistov vôbec. Ministerstvo obrany SR, mesto Tisovec, Múzeum SNP v Banskej Bystrici a SZPB zorganizovali od 10.00 hodiny uvedeného dňa v kine MSK v Tisovci odborný seminár o osobnosti gen. Júliusa NOSKA, tisoveckého rodáka. Július Nosko vyrastal v roľníckej rodine s piatimi súrodencami. Dňa 5.9.1936 uzavrel s Annou Purkarovou z Dobřan manželstvo. Medzi vzácnymi hosťami bola dcérka gen. Noska pani Nina Čeňková, rodená Nosková
Odišiel vzácny človek Štefan Macko, jeho odkaz žije v nás...
Napísal(a) PhDr. Juraj Králik
Dňa 25. mája 2017, vo veku nedožitých 82 rokov, našu veľkú športovú rodinu navždy opustil jeden z jej najváženejších členov. Súboj s dlhotrvajúcou a zákernou chorobou bol pre nášho priateľa Štefana Macka vyčerpávajúci a pre unavený organizmus konečný. Uvedomujeme si, že sme zrazu stratili priateľa, kolegu a obetavého tímového hráča, ktorý stál pri kolíske viacerých športových odvetví, ktoré sa udomácňovali v našom meste. 40 rokov pôsobil ako profesor telesnej výchovy na Strednej zdravotníckej škole v Rožňave.
Dôstojný symbolický odpočinok arm. gen. in memoriam Rudolfa Viesta v rodnom meste
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
V dňoch 8. mája západná Európa a vazalská stredná Európa slávila 72. výročie konca 2. svetovej vojny v Európe. No platnosť kapitulácie nadobudla účinnosť podľa podpísaného protokolu 9. mája 1945! Nechcem sa pasovať na historika, ale považujem sa za človeka, ktorý nemá zatiaľ „vymytý mozog" z Virginie. Osobne som sa s rodinnými príslušníkmi zúčastnil osláv konca 2. svetovej vojny v Európe na Slavíne dňa 9. mája 2017.
Gemerčan Július Molitoris - ako sedemnásťročný mladý odbojár, dnes deväťdesiatročný jubilant
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Študentské roky. Roky ilúzií, prvých lások, túžob zmeniť svet v spravodlivý...! Aké predstavy má mladý človek vo veku dospievania? Zlomové časy ukážu na charakter každého jedinca. Musí sa rozhodnúť v minútach, hodinách, najviac dňoch! Takým bol aj náš oslávenec Július Molitoris, ktorý sa narodil 13.5.1927 v Klenovci. Otecko Július Molitoris pracoval ako horár, mamička Zuzana, rod. Hrušková bola domáca. Ako 8-ročný stratil otecka. Mamička s dvomi synmi sa presťahovala k rodičom v Klenovci.
Slavošovce na svojho rodáka Pavla Emanuela Dobšinského nezabúdajú
Napísal(a) PaedDr. Milan Sajenko
V Slavošovciach sme si 16. marca 2017 pripomenuli 189. výročie narodenia kráľa slovenskej rozprávky Pavla Emanuela Dobšinského. Obecný úrad zorganizoval v obci malú spomienkovú slávnosť pred jeho rodným domom s položením spomienkových venčekov od obce Slavošovce, Drienčany a Teplý Vrch, ktoré pod pamätnú tabuľu položil starosta obce Drienčany Peter Švoňava, starostka obce Teplý Vrch Viera Janšová, za obec Slavošovce starosta obce Ing. Štefan Bašták,
Slavošovský nestor PaedDr. Milan Sajenko oslávil 84. narodeniny
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
Po krásnej zime február predal žezlo marcu. A práve v zime, aká má byť, sa 1. marca 1933 v Slanom narodil Milan Sajenko. Osud jeho otecka zavial do lona Slovenského rudohoria, do Slavošoviec, kde bol vyslaný ako odborník do Slavošovských papierní. Mladý Milan ostal až dosiaľ verný svojmu novému domovu. Vo formovaní jeho osobnosti zohrávali rozhodujúcu úlohu rodičia, v osobnom živote boli dôležité roky 1938-1945. Jeho rodičia sa otvorene postavili proti maďarskej okupácii,
Vo štvrtok, 17. novembra 2016 o 18.00 hodine predstaví Gemerské osvetové stredisko v Rožňave druhý z trojice rozhovorov nesúcich názov "Medailón osobnosti Gemera“. Nový typ podujatia ponúka divákom v živej, bezprostrednej diskusii stretnutie s mimoriadnymi osobnosťami nášho regiónu, ktoré svojím životom a svojou prácou ovplyvnili nielen životy iných ľudí, ale i celých spoločenstiev.
Medailón osobností Gemera - nové podujatie v Dome tradičnej kultúry Gemera v Rožňave
Napísal(a) Dana Lacková
Gemerské osvetové stredisko (GOS) v Rožňave vo štvrtok 22.9.2016 predstaví svoje nové podujatie pod názvom Medailón osobnosti Gemera. O 18.00 hodine v Dome tradičnej kultúry Gemera (Betliarska 8, Rožňava) uvedie svojho prvého hosťa, historičku pani Editu Kušnierovú.
„Pre život človeka je nevyhnutné
Viac...
Od narodenia národného umelca Ivana Krasku v Lukovištiach na Gemeri uplynulo 140 rokov
Napísal(a) Štefan Cifra
Ivan Krasko, vl. m. Ján Botto (* 12. 7. 1876 Lukovištia, okr. Rimavská Sobota – † 3. 3. 1958 v Bratislave, pochovaný je v Lukovištiach), Ing., Dr., národný umelec, slovenský básnik, prozaik, regionálny historik, prekladateľ, politik, poslanec, vedec, vynálezca, povolaním chemický inžinier, zakladajúci člen
Spomienková slávnosť pri príležitosti 155. výročia úmrtia Pavla Jozefa Šafárika, kobeliarovského rodáka
Napísal(a) Janka Vranová, Zlatka Halková
Spomienková slávnosť pri príležitosti 155. výročia úmrtia Pavla Jozefa Šafárika, kobeliarovského rodáka, sa začala slávnostnými službami Božími v evanjelickom kostole a. v. v Kobeliarove dňa 26.6.2016. Dôstojnosť a úctu prišli prejaviť nielen domáci obyvatelia, ale aj ľudia zo širokého okolia, stretli sa matičiari, starostovia, ale prišiel aj poslanec NR SR Peter Pamula.
Známy je výrok Inter arma silent Musae – Keď rinčia zbrane, Múzy mlčia!
Pred viac ako sedemdesiatimi rokmi po vypuknutí Slovenského národného povstania (29. august 1944) síce začali rinčať zbrane, ale Múzy mlčať neprestali. Zvlášť poetické Slovo burcovalo Slovákov brániť hodnoty slobody, spravodlivosti a demokracie proti totalite, fašizmu a ľudáckemu režimu.
Rotný Štefan Droždiak vždy vedel kde je jeho miesto
Napísal(a) PaedDr. Milan Sajenko
Počas II. svetovej vojny sa nebojovalo len na východnom fronte. Mnohí naši občania boli účastníkmi aj zahraničných armád. Svojou účasťou a bojovou cestou patril medzi nich aj Štefan Droždiak, občan Rožňavy, ktorý sa narodil 22. novembra 1916. Jeho aktivity sa začínajú v lokalite Rožňava - Baňa, kde žilo obyvateľstvo rôznych národností a tiež aj jeho rovesníci, pochádzajúci zo Španej Doliny a Starých Hôr. V rodine mali už rádio, a tým aj možnosť získavať informácie a sledovať udalosti po roku 1939. Z rovesníkov zmýšľajúcich podobne ako on si spomína na rodinu Makovníka, Gašparca, Harenčáka, Čecha, Jelenského, Šimčíka, Seleckého, Novotného, Vágnera, Jeftušenka, Šebestu, Vierga a ďalších, z ktorých si mnohí našli miesto v odboji.
O svojej účasti v bojoch počas 2. svetovej vojny nám Štefan Droždiak, ktorý by sa tohto roku dožil sto rokov, zachoval tieto spomienky:
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.