Gemer (2432)
Podradené kategórie
Z dejín baníctva a železiarstva rodiny Coburgovcov v Dobšinej a okolí do doby založenia účastinárskej spoločnosti
Napísal(a) Ing. M. Rozložník
Je veľmi pravdepodobné, že každý, kto sa iba trochu zaujímal o tieto aktivity, sa stretol s pomenovaním Coburg, a to vo viacerých súvislostiach. Ide vlastne o zjednodušený názov rodiny Coburgovcov, ktorá, ako jedna zo šľachtických rodín v 19. storočí, zohrala na vtedajšom Slovensku, predovšetkým v železiarstve, jednu z hlavných úloh.
Coburgovci boli vetvou Saskej kniežacej rodiny Vettinovcov a vládli v Sasko-coburgovsko-gothajskom kniežatstve. Potomkami Coburgovcov sú vládnuce triedy v Belgicku, Portugalsku, Bulharsku i Anglicku. Začiatok pôsobenia tejto rodiny u nás sa spája s rodinou Koháryovcov, ktorá pôvodne vlastnila pohronský železiarsky komplex. Keď posledný vlastník Jozef Koháry zomrel, jeho jediná dcéra Mária Antónia Gabriela sa vydala za Ferdinanda Georga Coburga, ktorý pochádzal z tejto bohatej šľachtickej rodiny.
Najstaršie rožňavské pohľadnice pochádzajú z roku 1898
Napísal(a) S. Holečková
Na prelome 19. a 20. storočia boli pohľadnice najrozšírenejším, veľmi obľúbeným komunikačným prostriedkom. Dominantné boli predovšetkým v medziľudskej komunikácii. Prostredníctvom pohľadnice odosielateľ podal informáciu – krátku textovú a obrazovú správu o tom, kde sa nachádza. Pomocou obrázku priblížil adresátovi prostredie, ktoré navštívil a ako to tam vyzerá. Pohľadnice boli vydávané od 70. rokov 19. storočia, do roku 1905 s tzv. dlhou adresou, na ktorých je adresná strana určená na napísanie adresy prijímateľa, na nalepenie poštovej známky a na poštovú pečiatku a pre krátku správu bol vyčlenený priestor na obrazovej strane. Od roku 1905 (1906) sa vydávali pohľadnice s krátkou adresou, kde adresná strana je rozdelená na priestor na adresu a na krátku správu pre prijímateľa a celá obrazová strana je určená na obrazový motív.
SO ZVIERATAMI JE TO JEDNODUCHŠIE AKO S ĽUĎMI * Rozhovor so včelárom Jánom Durančíkom
Napísal(a) N. Durančíková
Ján Durančík je včelárom telom i dušou. Názov farmy MED DUŠE vznikol spojením dvoch mien, Durančík (vnuk) Šeševička (starý otec). Včelária spolu už 8 rokov, v malej dedine Gemerské Teplice, časť Jelšavská Teplica v okrese Revúca. Obidvaja sú registrovanými včelármi v Centrálnom registri včelstiev. Spolu sa starajú o 30 včelích rodín. Laboratórium apidológie a apiterapie udelilo včelárom Jánovi Durančíkovi a Ondrejovi Šeševičkovi zlatú medailu za kvetový med.
Dobšinčanka, ktorá celý život zasvätila rozvoju olympizmu
Napísal(a) J. Karika
V pomyselnej sieni slávnych Dobšinčanov, ktorí zanechali svojím celoživotným dielom a odbornosťou hlbokú stopu by nemala chýbať ani doc. PaedDr. Viera Bebčáková, PhD. (76), ktorá naše mesto preslávila doma, aj v zahraničí. K športu a prvým väčším súťažiam sa dostala ešte na Osemročnej strednej škole v Dobšinej, pričom ako nám prezradila, pán učiteľ Mihalovič, na ktorého si dodnes domáci radi spomínajú ju motivoval natoľko, že zo záľuby sa neskôr stala celoživotná vášeň a nadšenie pre šport.
„Pán učiteľ Mihalovič brával partiu mladých ľudí, medzi ktorých som patrila aj ja na všetko, od atletiky, po basketbal, hádzanú, či volejbal. V zime sme sa venovali aj korčuľovaniu a potom sme v tomto duchu, ktorý sme si osvojili, pokračovali na gymnáziu. Po maturite som chcela študovať medicínu, no škola mi dovolila ísť študovať na Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave.
Obrazy môjho života – už ôsma autorská výstava Jany Kušnierovej
Napísal(a) R. Šimko
Banícke múzeum v Rožňave, kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja, pozýva všetkých milovníkov výtvarného umenia na výstavu domácej výtvarníčky Jany Kušnierovej. Výstava s názvom Obrazy môjho života bude sprístupnená v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave od piatka 26. novembra 2021 až do 31. januára 2022.
Výstava bude v poradí už ôsmou autorskou výstavou tejto umelkyne, ktorá väčšinu života venovala výtvarnému vzdelávaniu detí a mládeže. „Sme radi, že v našej galérii máme tú česť vystaviť diela domáceho umelca. Najviac nás teší, že na obrazoch verejnosť uvidí miesta aj veci, ktoré dobre pozná aj zo svojho okolia, zachytené však budú v novom a inom svetle. Už teraz sa tešíme na ďalšie diela rodáčky z Betliara,“ informoval riaditeľ Baníckeho múzea Pavol Lackanič.
„TVOJA OBÝVAČKA NA ULICI“ * Revúca sa stala slovenským Mestom kultúry 2022
Napísal(a) Juraj Ge
Mesto Revúca, aj s celým regiónom Gemer, sa definitívne stala historicky v poradí štvrtým slovenským Mestom kultúry po doteraz úspešne zrealizovaných projektoch miest Banská Štiavnica, Nové Zámky a tohtoročného Mesta kultúry Stará Ľubovňa.
„Mesto Revúca dlhodobo hľadá a potrebuje nový rozvojový impulz. V kultúre vidíme príležitosť na zásadnejšiu zmenu kvality života v meste a v regióne,“ hovorí Karin Kilíková, riaditeľka programovej rady projektu, ktorý súťažil o prestížny titul Mesto kultúry. A stalo sa! Revúca v súťaži Fondu na podporu umenia zvíťazila s programom, ktorý nesie názov Prepni na Revúcu, lebo cieľom je vytiahnuť obyvateľov a obyvateľky Revúcej a Gemera z vlastných obývačiek a zapojiť ich do verejného kultúrneho diania v meste. Stlačiť tak na pomyselnom TV ovládači v ich vlastnej obývačke tlačidlo „MESTO“.
„LITERATÚRA JE OBČAS TVRDÝ CHLEBÍK“ Obnovená literárna súťaž Cena Gustáva Reussa
Napísal(a) N.Durančíková
Mesto Revúca sa môže pýšiť viacerými významnými osobnosťami a jednou z nich je aj Gustáv Maurícius Reuss. Rodák z Revúcej, ktorý ako prvý napísal prvé sci-fi dielo Hviezdoveda alebo životopis Krutohlava. Gustáv Reuss bol pre Revúčanov niečo ako druhý Jules Verne, alebo možno aj prvý, pretože Reussov rukopis vznikol o sedem rokov skôr ako prvý román od svetovo najznámejšieho fantastu Julesa Verna.
A práve preto bola na jeho počesť pomenovaná literárna súťaž v písaní sci-fi a fantasy poviedok. (Pozn. red. Slovenský syndikát autorov fantastiky udeľoval v rokoch 1991 až 2002 v súťaži o najlepšiu slovenskú poviedku v žánri vedeckej fantastiky Cenu Gustáva Reussa a vydal 12 ročníkov finálových zborníkov pod názvom Krutohlav.) Po dvadsiatich rokoch bola súťaž obnovená a po predchádzajúcej prvej sérii jedenástich ročníkov má za sebou nový nultý ročník. S iniciatívou obnovenia súťaže prišla riaditeľka Mestského kultúrneho strediska v Revúcej Karin Kilíková: „Primárnym cieľom súťaže je hľadanie literárnych talentov. Súťaž má byť akýmsi odrazovým mostíkom pre začínajúcich, ale aj skúsených autorov, aby sa ich tvorba dostala do povedomia čitateľov.“
Uctění smrti padlého velitele partyzánského oddílu Jana Žižky, Jána Ušiaka v Čeladné
Napísal(a) V. Hýža
V Čeladné (Čechy) proběhl 3. 11. 2021 pietní akt k uctění smrti padlého velitele partyzánského oddílu Jana Žižky, Jána Ušiaka a dalších partyzánů.
Členové Oblastního výboru ČSBS Opava se každoročně vydávají uctít smrt Jána Ušiaka, velitele partyzánského oddílu Jana Žižky k jeho hrobu v Čeladné. Nejdříve jsme položili kytici u památníku na místě, kde byli popraveni Oldřich Machander a Karel Winkler. Oba dojeli v noci pro Jána Ušiaka, který se po přepadení u Čertova mlýna 2. 11. 1944 ukrýval v hostinci na Martiňáku. V noci ho dovezli do domku stařenky Macurové a posléze do domu Oldřicha Machandra, kde se Ušiak v obklíčení 3. 11. 1944 zastřelil. Pak jsme položili kytici u hrobu Jána Ušiaka. (Ján Ušiak sa narodil 5. októbra 1914 v Budinej, okres Lučenec.) S ním je tam pohřben také Jefim Pugačev, který zemřel 2. 5. 1945 na následky zranění v Čeladné a dva neznámí partyzáni, kteří padli při obklíčení na Kněhyni 3. 11. 1944.
Pani Mária Ferenčíková z Gemerskej Polomy sa dňa 19.7.2021 dožila úctyhodných 100 rokov svojho života
Napísal(a) D. Červenáková, J. Ciberajová
Vzdať úctu a česť v deň sviatočný, výnimočný. Zaznamenávame do histórie našej obce udalosť, aby sme spolu s Vami, pani MÁRIA FERENČÍKOVÁ, prežili pár krásnych sviatočných chvíľ a mohli sa poďakovať za roky Vašej usilovnej práce, kedy ste rozdávali múdrosť, trpezlivosť i láskavosť, tiež obetavosť a ľudskosť. S úctou sa skláňame pred Vašimi upracovanými rukami. Máme jediné želanie, aby ste v zdraví ešte roky žili a nech sú Vaše dni pokojné a pekné.
Pri návšteve pani Ferenčíkovej sa zástupkyňa starostky obce PhDr. Ivana Antalová poďakovala oslávenkyni za jej pracovitý život a zablahoželala k jej sviatku. Pridala sa aj členka Zboru pre občianske záležitosti v obci Bc. Eva Žúdelová a popriala veľa zdravia a ešte mnoho slnečných dní v ďalšom živote. Všetci sme sa úprimne tešili a jubileum pani Márii Ferenčíkovej sme považovali za skvost nielen pre jej rodinu, ale aj pre našu obec a pre mňa osobne. Nie je samozrejmé stretnúť každý deň človeka s toľkými spomienkami a skúsenosťami života, a tak sme sa na niekoľko okamihov v jej živote opýtali.
Stáročia na mňa dýchajú.
Dívajú sa a vzdychajú
za slávou, ktorá zašla
Postavy z fresiek nemými očami hovoria.
Otvoria naše srdcia, otvoria?!
Stenajú stáročné lavice,
keď do nich sadáš
Čo tu hľadáš?!
Biblia hovorí: Kto hľadá, nájde...
Kde sa ti srdce otvorí,
ak nie tu?!
a Božské ticho hovorí – Som tu,
som tu pre teba.
Viac...
Plukovník vo výslužbe Ladislav Sládek si prevzal medailu Jozefa Gabčíka „Za zásluhy“
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Prezident Klubu vojenských výsadkárov SR pplk. Viktor Puchoň udelil medailu Jozefa Gabčíka „Za zásluhy“ plk. v. v. Ladislavovi Sládekovi 18. 10. 2021. Podľa želania mu medaila bola odovzdaná pri pomníku padlých hrdinov Červenej armády v Rimavskej Sobote. Na slávnosti boli, okrem manželky vyznamenaného, pani Ruženy Sládekovej, tiež prítomní: tajomník klubu plk. v. v. Ing. Jozef Pračko, Alexander Lilge, plk. Ing. Ivan Salaši, evanjelický farár PhDr. Marian Bodológ a predsedu ZO SZPB arm. gen. Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku pplk. v. v. JUDr. Jozef Pupala.
Ladislav Sládek, ktorý sa tohto roku dožil krásnych 93 rokov, bojoval v 2. svetovej vojne v zostave 2. ukrajinského frontu pod velením maršála ZSSR Rodiona Jakovleviča Malinovského.
Zajtra (28. októbra) si pripomíname deň vzniku prvej Československej republiky (1918). O tento náš spoločný demokratický štát Čechov, Slovákov a ďalších národností v jeho rámci sa zaslúžili domáci odboj v Čechách, na Morave a na Slovensku, a popritom tiež náš zahraničný odboj, predstavovaný najmä našimi vojenskými jednotkami – légiami bojujúcimi po boku spojeneckých krajín Dohody na všetkých frontoch Veľkej vojny (1914 – 1918). Tie aj po vojne museli brániť mladú republiku proti zahraničným výbojom na Těšínsku a severnom Slovensku proti Poľsku či na juhu Slovenska proti maďarským revolučným gardám.
Legionári stáli pri kolíske slovenskej slobody a česko-slovenskej štátnosti, teda aj našej súčasnej slovenskej štátnosti. Boli to tisíce Slovákov, ktorí s Čechmi bok po boku riskovali svoje životy v prvom odboji (1914 – 1920) i v druhom odboji (1939 – 1945). Bojovali v Slovenskom národnom povstaní a po februári 1948 boli prenasledovaní. Riskovali všetko a priniesli aj „daň krvi“.
MAS MALOHONT podporí spracovanie a predaj produktov
Napísal(a) Ing. M. Vargová
Na podporu spracovania a predaja produktov má MAS MALOHONT vyčlenených 215 000 eur, ktoré sú určené pre poľnohospodárov a spracovateľov potravín. Ak sa chcete o podmienkach získania tejto podpory dozvedieť viac, príďte 2. novembra 2021 na informačný deň k tejto výzve.
Podpora spracovania a predaja produktov
Medzi oprávnené činnosti, ktoré je možné v rámci tejto výzvy podporiť, patrí napríklad výstavba, rekonštrukcia a modernizácia výrobných prevádzok, skladov a predajní
- poľnohospodárskych a potravinárskych výrobkov, nákup strojov, prístrojov a technológií či špeciálnych automobilov. O podporu vo výške od 10 000 eur do 100 000 eur na jeden projekt sa môžu uchádzať:
Vyšli dve nové publikácie o histórii obce Vlachovo
Napísal(a) M. Mikitová
V roku 2021 vyšli dve nové zaujímavé publikácie, pojednávajúce o histórii a osobnostiach obce Vlachovo. Ich autor doc. JUDr. Vladimír Gecelovský, CSc. (1952) je vlachovským rodákom. Od ukončenia štúdia práva na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach dlhé roky pôsobil v miestnej štátnej správe v Rožňave. Vedeckú ašpirantúru ukončil na Právnickej fakulte KU v Prahe. Absolvoval aj štúdium na Kráľovskej akadémii obranných štúdií v Londýne (RCDS). Pôsobil ako riaditeľ sekretariátu a protokolu v Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky a v ústredných orgánoch štátnej správy ako vedúci úradu Ministerstva obrany SR a v Úrade pre štátnu službu SR. V súčasnosti pôsobí ako vysokoškolský pedagóg.
Prvá z publikácií pod názvom Villa Lamperti analyticky, i s obrazovým materiálom, objasňuje stredovekú históriu obce Vlachovo, zameranú najmä na jej prvý názov a na určenie dátumu prvej písomnej zmienky o obci (1332).
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.