Gemer (2432)
Podradené kategórie
Zavedenie letného času u nás a jeho história v archívoch
Napísal(a) Ing. Silvia Oravcová
V letných mesiacoch sa nepoužíva čas daný príslušným časovým pásmom, ale čas, ktorý je obvykle o 1 hodinu posunutý dopredu. Cieľom zavedenia letného času bola predovšetkým úspora elektrickej energie. Po jeho skončení sa hodiny posúvajú dozadu, čo zodpovedá v našom pásme stredoeurópskemu času, ktorý sa nazýva aj zimný čas. Princíp podobný letnému času spomenul už americký spisovateľ, štátnik, vynálezca a fyzik Benjamin Franklin v roku 1784 v jednom zo svojich zápiskov. Franklin však nechcel zaviesť zmenu času, ale aby ľudia chodili spať skôr, čím by lepšie využili denné svetlo. Prvý vážny návrh na zavedenie letného času urobil londýnsky staviteľ William Willet v roku 1907 v eseji The Waste of Daylight (doslovný preklad: Mrhanie denným svetlom). V praxi bol letný čas prvýkrát zavedený v niekoľkých európskych krajinách v roku 1916. Opatrenie si nezískalo obľubu a po vojne ho zrušili. Na území Československa fungoval letný čas s prestávkami v 40. rokoch 20. storočia. Na území Protektorátu Čechy a Morava bol zavedený letný čas od roku 1940, konkrétne v letných mesiacoch medzi 1. aprílom a 4. októbrom. V archívnom fonde Okresný národný výbor v Revúcej je už v roku 1945 zmienka, kde sa nariaďuje Miestnym národným výborom,
Anna Ambrózyová: Chcela by som po sebe zanechať niečo viac ako zvyčajne ľudia nechávajú
Napísal(a) A. Ambrózyová
Malebné obce na hornom Gemeri sa pomaly stávajú miestanmi rozvoja rôznych kultúrno-spoločenských aktivít. Aj keď iba s finančnými ťažkosťami, ale predsa ako jarné kvety na lúkach a okolo priedomí dávajú o sebe vedieť, že nám skrášľujú a naprávajú to, čo život aj so smútkom priniesol. Objavujú sa rôzne tvorivé práce od začínajúcich a tiež od skúsených autorov. Po knihe spomienok Žila som s nimi od Emílie Ivanovej nedávno uzrela svetlo sveta aj zbierka básní Anny Ambrózyovej Poézia srdca. Obidve autorky sú z Gočova. V tomto príspevku sa nám predstavuje pani Anna Ambrózyová, aby nám umožnila takto vniknúť do podstaty zbierky i nahliadnuť do svojho života. Takto sa nám prihovára:
"Milí priatelia veršov, v týchto dňoch mi vyšla zbierka básní pod názvom ,,POÉZIA SRDCA“. Témou tohto veršovaného slova sú rôzne podoby lásky od detstva, až po jeseň života. Je to poézia života mnohých z vás, pretože siahnete do hĺbky svojej duše a spomienok. Je to podnet na zamýšľanie sa nad životom ako takým.
22. apríl je Dňom Zeme a mal by byť venovaný Zemi. Tento sviatok je ovplyvnený pôvodným dňom Zeme, ktorý sa konal počas osláv jarnej rovnodennosti, 21. marca sa oslavoval príchod jari. V modernom poňatí ide o ekologicky motivovaný sviatok, upozorňujúci ľudí na vplyv ničenia životného prostredia, a rozvíjajúcu sa diskusiu o možných riešeniach zabrániť znečisteniu.
Už sa stalo tradíciou v našom meste Jelšava organizovať brigádu pri príležitosti Dňa Zeme, kedy sa čistí rieka Muráň. Tento rok to nebolo inak, hoci to nebolo v takej veľkej miere, nakoľko to súčasná pandemická situácia nedovolí.
Dňa 22. 04. 2021 sa na dvore Mestského úradu zišli zamestnanci Mesta, Mestských lesov, deti a učitelia Základnej školy a Špeciálnej základnej školy, poľovníci a dobrovoľní hasiči, aby spojili príjemné s užitočným. V príjemnom počasí sa prešli ku rieke Muráň, rozdelili sa do skupín a zbierali odpad z brehu rieky. Zasa sa vyzbieralo množstvo odpadu, ktorý sa odviezol na Zberný dvor.
Ako zmenu dopravného poriadku vybubnovávali v obciach vieme z archívu
Napísal(a) Ing. Eva Jergová
Áno. Presne tak znel predmet fonogramu, ktorý zaslal Štefan Sabo, okresný náčelník v Dobšinej, všetkým obecným a obvodným notárom 17. marca 1939.
„Nech je vo všetkých obciach ihneď uverejnená jak vyvesením, tak aj obvyklým (vybubnovať) spôsobom nasledujúca vyhláška,“ uviedol.
Ministerstvom vnútra Bratislava na základe nariadenia vlády Slovenského štátu s oprávnením Stáleho výboru národného zhromaždenia bývalej Československej republiky malo byť na území zavedené jazdenie po pravej strane od 1. mája 1939. Zmenené pomery si vyžiadali urýchlenie zavedenie dopravného poriadku. Ministerstvo vnútra v Bratislave nariadilo preto vykonanie opatrenia stáleho výboru týkajúceho sa jazdy vpravo dňom 18. marca 1939.
Premiestnenie dopravných značiek na pravú stranu bolo povinnosťou okresov.
Najdôležitejšie zmeny týkajúce sa cestovania boli:
Emília Ivanová, rod. Nemcová: RUSADLIE ZA MOJEJ MLADOSTI
Napísal(a) E. Ivanová
Ešte poriadne neuschla ani tlačiarenská čerň v knihe našej Gemerčanky pani Emílie Ivanovej z Gočova „Žila som s nimi“, z ktorej pochádza aj pripojený úryvok: Rusadlie za mojej mladosti, keď sa o nej prostredníctvom našej stránky Maj Gemer dozvedeli nielen jej rodáci z Vlachova, ale dokonca i krajania žijúci už niekoľko desaťročí v Spojených štátoch amerických. S láskou spomínali neformálne stretnutia s obyvateľmi Vlachova i Gočova i na autorku knihy, ktorá sa postarala, aby v jedno letné obdobie navštívili svoje rodisko, alebo rodisko svojich rodičov. Bol som z toho stretnutia prekvapený aj ja, lebo slová písané angličtinou mi veľa nehovorili, iba keď som si ich dal preložiť, tak som to mohol zhrnúť tak, že sa oplatilo jedno i druhé. O to s väčším záujmom som si riadky od hodnotiteľov spomínanej knihy prečítal. Pán Juraj Kováč o. i. napísal, že „Nevšedný rozprávačský talent opretý o nádherný dar videnia osobitostí každodenného života dedinského ľudu hornogemerskej obce Vlachovo, stvárnenie životných príbehov naoko obyčajných ľudí z jej najbližšieho i vzdialenejšieho okolia je charakteristickou črtou literárej tvorby autorky zbierky príbehov zo života Emílie Ivanovej, rodenej Nemcovej z Gočova." Nie raz sa autorka tejto knihy, z ktorej som vám vybral príbeh odohrávajúci sa v tomto regióne po Veľkej noci,
Keď som ešte v roku 2017 zachytil výzvu na ocenenie, ktorú uverejnili autori projektu Roma Spirit v médiách (projekt je zameraný na podporu aktívnej snahy všetkých, ktorí sa podieľajú na zlepšení situácie Rómov a na ocenenie aktivít organizácií a jednotlivcov, zameraných na podporu integrácie rómskej menšiny do spoločnosti a na zlepšenie jej životnej situácie), uvedomil som si, že ma oslovila a že budem na ňu reagovať a navrhnem na ocenenie troch bývalých rejdovských cigánskych muzikantov. Zároveň, ako som tieto riadky písal, ma napĺňal neuveriteľne dobrý a oslobudzujúci pocit – keď aj môj návrh neprejde, nič sa nedeje, ja ľuďom, ktorým osud Rómov nie je ľahostajný, tento príbeh rozpoviem. V rožňavskom archíve je uložený originál kroniky – pamätnej knihy – Obce Rejdová. Pracoval som 20 rokov ako riaditeľ a ako vedúci pracoviska Archív Rožňava. Rukou mi prešli rôzne archívne dokumenty, ale tento o troch zamrznutých muzikantoch, ktorý som objavil v rejdovskej pamätnej knihe si zaslúži, aby ľudia o ňom minimálne vedeli.
Mestský hostinec, národná kultúrna pamiatka, patrí medzi dominanty revúckeho námestia. O jeho potrebe pre mesto sa začalo uvažovať 7. septembra 1871 na zasadnutí mestského výboru, kde sa rozhodlo o nevyhnutnosti postaviť v Revúcej „kávéház“. Definitívne sa o jeho postavení rozhodlo až 2. marca 1875 na zasadnutí mestského výboru. Mešťanosta Ondrej Bartóffy oznámil, že v konkurze pre vyhotovenie plánov nového mestského hostinca vybrali dvoch, a to Adolfa Holescha a Antona Müllera. Neskôr sa rozhodlo, že sa bude stavať podľa plánov Adolfa Holescha. S jeho budovaním sa začalo v roku 1875. Postavili ho ako neoklasicistickú dvojpodlažnú budovu s obdĺžnikovým pôdorysom. Má atikovú nadstavbu s erbom Revúcej, ktorý mesto používalo od roku 1792 až do 50-tych rokov 20. storočia. Mestský hostinec sa vtedy stal po kostoloch treťou najväčšou stavbou v meste, keďže bol väčší ako mestský dom. Revúčania s budovaním hostinca mali veľké finančné problémy. Hoci mestský hostinec dali do užívania 13. januára 1877, práce na jeho dokončovaní, ale i opravovaní pokračovali ešte aj v roku 1880.
Oslobodenie mesta Rožňava v roku 1945 zapísané v archíve
Napísal(a) PhDr. Mária Tureková
V druhej polovici januára 1945 celý jeden týždeň trvali boje sovietskych a rumunských vojsk na prístupových smeroch k Rožňave. Rožňava tvorila uzlový bod druhého pásma hitlerovskej obrany a mala chrániť prístupy smerom k strednému Slovensku. Veliteľ 40. armády generál F. F. Zmačenko preto naliehal na zvýšenie tempa útoku. Boli urobené opatrenia na sústredenie väčšiny vojsk 4. rumunskej armády k úderu na Rožňavu. Podľa rozkazu generála F. F. Zmačenka z 18. januára 1945 bol rumunský úder na Rožňavu podporovaný súčasne útokom 54. pevnostnej brigády generála Karnačeva, ktorého prápory dostali za úlohu prebiť sa horským masívom od Turne nad Bodvou, severovýchodne od Rožňavy po Uhornú. Vo večerných hodinách 22. januára 1945 zvierali už oslobodzujúce jednotky Nemcov v Rožňave zo všetkých strán. V nepretržitom nočnom boji s nepriateľskými jednotkami z 22. na 23. januára 1945 prenikali do Rožňavy od východu rumunské útvary 21. pešej divízie, z juhu útvary 18. a 16. divízie a z juhozápadu 11. pešej a 8. mechanizovanej jazdeckej divízie. Dopoludnia 23. januára 1945 bola Rožňava definitívne oslobodená.
V našom archíve sa uchovávajú dokumenty staré 129 rokov, ktoré zaznamenali vznik a počiatky existencie štítnického spevokolu. Jedným z nich je zápisničná kniha obsahujúca informácie o založení spevokolu, jeho stanovy, zápisnice, pozvánky na tanečné zábavy, koncerty organizované štítnickým spevokolom, menný zoznam členov spevokolu, atď...
Ako vznikol spevokol?
Dňa 25. septembra 1892 Csipkay János, evanjelický učiteľ a Krausz János, učiteľ, zaslali 12 mužom pozvánku na stretnutie, naplánované v dome Csipkay Jánosa, o piatej hodine daného dňa z príležitosti založenia spevokolu.
Pozvanie s účasťou prijalo 10 mužov. Založenie spevokolu bolo jednohlasne schválené, a tak id. Nagy Lajos, Schvirján Pál, Porubszky Károly, Krausz János a Csipkay János boli vyzvaní na vyhotovenie stanov.
Rožňavu daroval Ondrej III. ako kráľovský majetok ostrihomskému arcibiskupovi Ladomérovi v roku 1291. Mesto bolo pomenované podľa názvu bane Rosnoubana (Rozsnyóbánya, Rosenau). Prvé mestské výsady udelil mestu kráľ Ľudovít Veľký v roku 1382.
Činnosť mestskej správy zachytávali mestské protokoly od roku 1520 a od roku 1566 aj účtovné knihy. Svoju samosprávu vykonávala prostredníctvom svojich volených orgánov. Ako zemepanské mesto s rozvinutým baníctvom počas XIV. a XV. storočia získalo privilégiá a výsady, ktoré v Uhorsku užívali slobodné kráľovské banské mestá. Administratívnu a súdnu moc na území mesta vykonával richtár s prísažnými. Kolégium prísažných sa označovalo názvom rada. Mešťania si svojich predstavených volili každý rok na valnom zhromaždení, kedy sa schvaľoval aj mestský štatút. Od polovice XVI. storočia privilégiá mesta stratili postupne platnosť, neuznal ich ani arcibiskup, ani župa. V roku 1714 boli Karolom VI. potvrdené výsady mesta Rožňava, udelené Leopoldom I. v roku 1681.
Viac...
Zo záznamov z cirkevných zápisníc (Protocolon Rimanovianum) vieme, že Revúca mala už pred rokom 1596 richtára a radu. Chod Revúcej ovplyvnil Tomáš Séči, pán hradu Muráň, keď jej v roku 1612 udelil povolenie na slobodný predaj piva a vína. O štyri roky neskôr potvrdil staré výsady jeho syn Juraj, ktorý dal Revúcej ďalšiu výsadu – právo jarmokov. V tejto listine sa Revúca po prvýkrát uvádza ako mesto. V 16. a 17. storočí sa Revúca rozvíjala hlavne zásluhou železiarstva a remesiel. V roku 1871 sa Revúca stala mestom so zriadeným magistrátom. Mestská správa sa riadila zákonným článkom č. XXII z roku 1886. Mesto malo vybudovanú administratívu na úrovni okresu a mešťanosta bol podriadený priamo hlavnému županovi. Od 1. januára 1920 mesto zmenilo svoj názov z Veľkej Revúcej na Revúcu. Zákonom č. 210 z 22. marca 1920 boli mestá so zriadeným magistrátom vyhlásené za veľké obce.
Historické názvy mesta: Rowche, Rewcze, Welka-Rewucza, Nagyrőcze.
Prvá písomná zmienka z roku 1243 dokazuje existenciu hradu Jelšavy. Jelšava zastávala významné miesto na Gemeri. Bola strediskom gemerského baníctva aj centrom správy panstva. Mestské výsady získala v prvej polovici 14. storočia. Obyvatelia mesta pracovali v baniach, hutách a hámroch. Jelšavská mestská kniha z rokov 1566 – 1710 je písaná prevažne v slovenskom jazyku, len s niekoľkými latinskými, nemeckými a maďarskými zápismi. Mestskú správu tvorila šesťčlenná mestská rada na čele s richtárom. V roku 1648 popri richtárovi sa ustanovila funkcia staršieho richtára alebo podrichtára a popri šesťčlennej mestskej rade sa vytvoril samosprávny orgán – rada starších. V 18. a 19. storočí správu mestečka viedol richtár a 12 prísažných. Zákonom č. 210 z 22. marca 1920 boli mestá so zriadeným magistrátom vyhlásené za veľké obce.
Historické názvy mesta: Illswa, Elswa, Josuach, Jelssawa.
Prvú písomnú zmienku o Dobšinej nájdeme v darovacej listine kráľa Bela IV. z roku 1243, v ktorej daroval časť územia Gemera Filipovi a Ditrichovi, synom Mateja, ktorý bol zakladateľom rodu Bebekovcov. Územie Dobšinej pripadlo do majetku štítnickej vetvy Bebekovcov a pod právomoc štítnického hradu. Už v roku 1327 uhorský kráľ povolil zemepánom a majiteľom banských polí kutaciu a banskú činnosť. Vďaka prosperujúcemu baníctvu sa osada postupne vyvinula na mesto. Po schválení Maximiliánovho banského poriadku v roku 1723 bolo mesto oslobodené od zemepanského poplatku z baníctva a fakticky užívalo práva slobodného kráľovského mesta. V roku 1756 potvrdila Mária Terézia Dobšinej právo na 4 výročné trhy. Až v 18. storočí sa Dobšiná vyvinula na úplne slobodné banské mesto. Historické názvy mesta: Dobschina, Topschau, Dobschau, Dobsina.
Štefan Kapec: Ďakujem všetkým, ktorí si spomenuli na moje 90. narodeniny
Napísal(a) J. Pupala
Štefan Kapec z obce Čierny Potok sa dožil 25. januára 2021 krásnych 90 rokov. Narodil sa v osade Hodoš ako prvé dieťa rodičom Štefanovi Kapcovi a Marte, rodenej Sabíňovej. Dnes spomínaná osada patrí do obce Čierny Potok v okrese Rimavská Sobota.
Aj nášmu jubilantovi sa v pamäti z času na čas pripomínajú zážitky z mladších čias, keď územie rodnej osady pripadlo horthyovskému Maďarsku. V škole sa vtedy nesmelo hovoriť po slovensky ani cez prestávky. Starších spolužiakov s potešením „úr tanitó“ Kovács zapriahal aj do pluhov, aby orali jeho záhradu a rodičov takto „zotročovaných“ chlapcov, ktorí sa pánovi učiteľovi núkali, že mu prídu zorať záhradu koňmo, taktiež fyzicky napádal a vyhnal ich preč, s poznámkou, ak sa vám nepáči, zapriahnem aj vás – „buta tótok“. Ťažko znášal malý Štefan aj iné príkoria, ktoré sa mu v tom čase nielen v škole dostávalo.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.