Gemer (2432)
Podradené kategórie
Massriot vydal druhý singel a v ňom Stovky Kilometrov Ciest
Napísal(a) Betty Benőová
Skupina Massriot v týchto dňoch vydáva druhý singel z plánovaného albumu „Bude To Fajn“. Názov skladby je Stovky Kilometrov Ciest a vychádza spolu aj s videoklipom, s pomerne výrazným environmentálnym podtextom.
Ako uviedol Ján Borčík, bubeník skupiny Massriot: „Náš piaty štúdiový album nie je len o skladbách, ktoré sa budú alebo nebudú páčiť. Každá bude odkazom. Tak, ako singel Bude To Fajn, ktorý mal silné posolstvo, aj v skladbe Stovky Kilometrov Ciest prichádzame s odkazom, ktorý jasne vraví – chráňme si prírodu, starajme sa o ňu, je to obrovský dar.“
Vo videoklipe k najnovšiemu počinu sú použité unikátne dronové zábery populárnych, ale aj menej známych turistických destinácií. Kapela v najnovšom klipe použila aj autentické zábery z ciest svojich členov. Okrem Slovenska sa v ňom objavia aj zábery z iných krajín, ako napríklad Maďarsko, Kosovo alebo São Tomé and Príncipe.
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (7)
Napísal(a) M.Rozložník, O. Rozložník
VII.
Ú č t o v n á u z á v i e r k a
Gemerská Poloma a jej vzácna Pamätná kniha Veľkopolomčanov
Napísal(a) Bc. Adriana Ďuričeková
S rešpektom, zodpovedne, úhľadným písmom ju začal písať v roku 1933 miestny evanjelický farár Ľudovít Linczényi. Ako správny kronikár, pod podtitulom „Kronikár sám o sebe“ nám najprv priblížil svoju osobu. Vo veľmi pútavom čítaní, na niekoľkých stranách, vyrozprával svoj neľahký životný osud syna, študenta teológie, kaplána. Narodil sa 3. mája 1884 v Kráľovej Lehote na Liptove, ako prvý zo 6 detí, rodičom Ľudovítovi Linczényimu, tamojšiemu evanjelickému farárovi a Izabele Guothovej.
Jeho pôsobenie na Gemeri začalo vo večerných hodinách 7. júla 1908, keď vystúpil z vlaku na perón stanice vo Veľkej Polome. Do neznáma, váhavými krokmi, zahliadnuc kostolnú vežu sa pobral smerom k farnosti. Jeho budúci principál Gustáv Titus Kellner o jeho príchode nič nevedel, a tak, keď kaplán dorazil na farský úrad, prekvapený ho privítal slovami: „Čo tu chcete? Kto vás poslal? Ja chvála buď Bohu kaplána ešte nepotrebujem.“
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (6)
Napísal(a) M. Rozložník, O. Rozložník
V.
Rozvrh hodín
Dobšinská obecná škola, za podpory školského priemyselného výboru, umožnila nám používať dobre zariadenú kresliareň baníckej školy v novej školskej budove, ktorá bola na vyučovanie vo večerných hodinách vybavená vhodnými svietidlami. Okrem toho, s láskavým súhlasom tejto školy, sme pre prvú triedu kresličskej školy využívali učebňu IV. dievčenskej triedy. Z hľadiska šetrenia výdavkov, večerné teoretické vyučovanie sa vykonávalo v tej istej učebni, podľa nasledujúceho rozvrhu hodín:
Takýto bol začiatok turistickej útulne na Volovci
Napísal(a) Ing. Eva Jergová
História chaty na Volovci sa začala písať v roku 1933, kedy Klub Československých turistov, odbor Rožňava podal v máji 1933 Obecnému zastupiteľstvu v Čučme prostredníctvom Obvodného notára v Betliari žiadosť o povolenie k výstavbe ochrannej turistickej útulne a pridelenie potrebného pozemku. Odbor klubu hodlal ešte v tom istom roku vybudovať na Volovci v blízkosti prameňa drevenú ochrannú útulňu, ktorá by slúžila len k prenocovaniu a útulku turistov pred nepohodou. Keďže miesto, ktoré si vyhliadli, bolo na pozemku obce Čučma, žiadali obecné zastupiteľstvo o povolenie k stavbe spomenutej útulne a bezplatného pridelenia potrebného miesta o výmere 100m2 na dobu, kým bude klub čsl. turistov toto miesto potrebovať.
Na najbližšom zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa 2. júna 1933 obvodný notár Géza Takáč prečítal podanú žiadosť Klubom čsl. turistov, odbočka Rožňava o povolenie postavenia útulne a navrhol, aby bolo žiadosti vyhovené, keďže podporovanie turistiky bolo povinnosťou každého občana. V záujme povznesenia kraja propagačným prostriedkom, ako bola turistika, obecné zastupiteľstvo jednohlasným uznesením súhlasilo, aby sa na obecnom pozemku na Volovci útulňa postavila. Ako uznávací poplatok určili ročný obnos 5 Kč.
Mestské kino v Jelšave začalo premietať v mestskom hoteli
Napísal(a) Eva Kerekešová
Mestské kino v Jelšave fungovalo na základe kinematografickej licencie v priestoroch mestského hotela. Majiteľom licencie bola od 1. júla 1923 Telocvičná jednota Sokol v Jelšave a prevádzku kina zabezpečovali členovia spolku. Pre potreby kina bol zakúpený premietací stroj od Biedermana. V uvedenom roku bolo uskutočnených 8 predstavení pre vojsko a 6 predstavení pre školskú mládež. V roku 1927 sa majiteľom kina stalo mesto Jelšava, ktoré ho prevádzkovalo vo vlastnej réžii. Kino malo 150 sedadiel na sedenie a do prevádzky bolo dané 17. júla 1927. V roku 1930 pán Karol Lehocký odporučil zavedenie gramofónovej hudby do mestského kina, čo bolo aj predmetom uznesenia mestskej rady č. 73/1930 a následne schválenie kúpy rádioprijímača. Neskôr, v roku 1933, bolo zriadené zvukové kino zakúpením nového zvukového aparátu značky Philips.
Na základe uznesenia obecného zastupiteľstva mesta Jelšava z februára 1933 bola uzavretá a v máji 1933 schválená zmluva medzi mestom Jelšava a Karolom Kirschmayerom, majiteľom kinematografickej licencie. Štátnym vedúcim notárom, ako aj námestníkom starostu v zastúpení mesta, bol poverený spravovaním a vedením mestského kina, namiesto doterajšieho vedúceho kina Alfonza Šafčáka. Žiadosť o zmenu vo vedení mestského kina sa predkladala na posúdenie a schválenie aj Krajinskému úradu v Bratislave.
Anna Jolšvaiová z Revúcej nám spieva - Kráľova hoľa
Napísal(a) P. Poboček
Anna Jolšvaiová z Revúcej nám spieva – Hra so životom
Napísal(a) P. Poboček
Ako to bolo, keď musel Okresný úrad z Rožňavy evakuovať do Dobšinej
Napísal(a) Ing. E. Jergová
V dôsledku udalostí na jeseň v roku 1938 musel Okresný úrad z Rožňavy evakuovať do Dobšinej. Skoro polovica okresu pripadla Maďarsku. Územie, ktoré zostalo na Slovensku, bolo premenované na okres Dobšiná.
Okresný úrad v Dobšinej dňa 15. marca 1939 podal hlásenie Prezídiu krajinského úradu v Bratislave, že „Okresný úrad je umiestnený v miestnostiach, ktoré pre tento cieľ prenajala obec Dobšiná. Toto umiestnenie úradu však je len dočasné, lebo definitívne bude okresný úrad na prvom poschodí obecného domu v Dobšinej.“
Koncom marca Obecné notárstvo v Dobšinej oznámilo okresnému úradu, že Mesto Dobšiná od pôvodného stanoviska ohľadom umiestnenia okresného úradu v budove tzv. „Coburgovskej“ odstúpilo a miestnosti potrebné pre okresný úrad určilo v mestskej radnici na poschodí, pozostávajúce z 9 miestností. Služobný byt pre okresného náčelníka bol v mestskej budove číslo 440, ktorý pozostával z 5 izieb a ostatných miestností, ktoré čakala ešte potrebná adaptácia.
Viac...
Zo starších dejín školstva v Dobšinej (5)
Napísal(a) Mikuláš Rozložník, Ondrej Rozložník
IV.
Učebný plán
Učebný plán predmetov čítanie a slohovanie, ako aj počty a geometria pre I. a II. triedu, v plnej miere zohľadňuje ministerstvom danú štruktúru. Pre prípravnú triedu a výučbu rysovania slúžil ako pravidlo uplynulý školský rok:
a) do prípravnej triedy boli prijímaní učni priemyselného odboru slovenskej národnosti z okolitých obcí
Učebná látka, vo všeobecnosti, pozostávala z:
a) písanie, b) čítanie, c) počty, a to 4 základné úlohy naspamäť a písomne, d) rozhovory v maďarčine, ktoré sú zamerané na voliteľné predmety prírodopis, zdravoveda a dejiny vlasti.
Slávny slovenský huslista, hudobný skladateľ a dirigent Juraj Kazamek sa narodil v Betliari
Napísal(a) E. Jergová
Juraj Kazamek, slávny slovenský huslista, hudobný skladateľ, dirigent, sa narodil 28. 2. 1882 v Betliari. Odišiel s rodičmi do Pittsburgu ako 10-ročný, aby pomáhal otcovi s prácou v bani. Už ako 14-ročný sa stal členom baníckej kapely. Jeho prvým učiteľom bol Albert Tietzel. On zbadal jeho nadanie a pomohol rodičom, aby ho poslali na ďalšie štúdium do New Yorku, kde študoval na konzervatóriu hru na husliach u Leopolda Lichtenberga. Husľové štúdium ukončil u profesora Otakara Ševčíka v Písku.
Po úspešnom ukončení konzervatória nasledovalo turné po celej Amerike. Počas I. svetovej vojny bol huslistom v 30-člennom vojenskom orchestri americkej armády, neskôr jeho dirigentom. Po prvej svetovej vojne sa už nevrátil do USA. Usadil sa v meste Koblenz (Nemecko) a odtiaľ chodil po celom svete a hral na koncertných pódiách. Husliam ostal verný až do smrti.
Počas svojho turné Juraj Kazamek vystúpil aj na tradičných matičných slávnostiach 26. augusta 1926 v Martine. Svoje dojmy zo stretnutia s Kazamekom opísal Ernest Kandera, nádejný adept husľového umenia takto: „vysoký, štíhly, dosť plešivý, elegantný a sympatický štyridsiatnik“.
Dobrovoľný hasičský spolok v Revúcej a roky jeho vzniku
Napísal(a) Ing. E. Jergová
Organizovaný boj proti požiarom vyústil do vzniku a rozvoja dobrovoľných hasičských spolkov. V Revúcej tiež panoval nepokoj a neistota z prípadných požiarov. Richtár v roku 1823 vydal prísne policajné nariadenia, ktoré boli zamerané na organizáciu likvidovania požiaru, na udržiavanie poriadku a disciplíny. V roku 1856 mesto dalo postaviť prístrešok pred rímskokatolíckym kostolom, aby striekačky a protipožiarny materiál bol chránený pred poveternostnými vplyvmi. Striekačky boli primitívne, voda sa do nich nosila vo vedrách, preto mesto v roku 1857 zakúpilo dva veľké sudy na štyroch kolesách.
Dobrovoľný hasičský spolok v Revúcej mohol vzniknúť už v roku 1868. Najväčšiu iniciatívu pri jeho založení vyvíjali PhDr. Ivan Branislav Zoch a Samuel Ormis. Samuel Ormis s ďalšími nadšencami už 15. marca 1868 v správe nabádal predstaviteľov mesta, aby prijali stanovy remeselníckeho spolku a pre jeho členov vytvorili podmienky pre vzdelávanie. V jej závere sa zmieňuje aj o potrebe založenia hasičského spolku. V tom istom roku PhDr. Ivan Branislav Zoch v Pešťbudínskych vedomostiach informoval, že požiadal mesto, aby pre hasičský výcvik študentov vyšších tried gymnázia prepožičalo hasičskú striekačku a vedrá.
V rudných žilách na okolí Dobšinej objavili nový minerál - dobšináit
Napísal(a) RNDr. O. Rozložník
Máloktorý banský región má také množstvo rôznych nerastných surovín ako Dobšiná na hornom Gemeri, kde sa vyskytuje veľmi pestrá škála minerálov so zastúpením úžitkových rudných minerálov.
Ťažili sa tu nasledovné rudy:
- Nikel-kobaltové – obsahujú minerál: gersdorffit, kobaltín, erytrit, annabergit. Rudné žily sa nachádzajú hlavne v masíve hory Gugl (Kruhová) a na ložisku Georgi.
- Železné – obsahujú minerál: siderit, goethit. Ložiská: Biengarten, Massörter, Georgi.
- Hematitové – obsahujú hydrotermálny minerál. Ložisko Danková.
- Medené, strieborné a zlaté – obsahujú minerál: chalkopyrit, tetraedrit, azurit, malachit. Ložiská: Gápeľ, Hirschkohlung (tu sa ťažil i bizmut), Himmelskorn, Leander, Strieborná – Plezová.
- Ortuťová ruda – obsahuje minerál: cinabarit (rumelka). Ložiská: pri obci Rakovec – Zinopel a Čuntave – Samuel.
- Antimónové – obsahujú minerál: antimonit, jamesonit. Žily v okolí Tiefengründel (Hlboká dolka).
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.