Gemer (2432)
Podradené kategórie
Ondrej Rozložník, Mikuláš Rozložník: Súborná práca Júliusa Luxa o Dobšinej (2. časť)
Napísal(a) O. a M. Rozložníkovci
V súčasnej dobe sa už málokto stretáva s pomerne nezvyčajným priezviskom Lux. Rovnako, málo ľudí si uvedomuje, že toto meno sa v Dobšinej prvý raz vyskytuje už v roku 1695 (pozri Ila, B.: Gömör megye II., Budapešt 1944, s. 221). Napriek všetkému, ale osobnosti tohto mena sú známe nielen doma, ale aj v zahraničí. Na ilustráciu, bez nároku na úplnosť alebo hodnotenie, uvedieme aspoň niektorých: Koloman Lux bol vedúcim stavebných prác na hrade Vajdahunyad v Budapešti, spracoval návrh na realizáciu Rákócziho pomníka, ktorý sa umiestnil na prvom mieste a v roku 1913 ho uhorský kráľ František Jozef I. vyznamenal; ďalej Július Lux bol riadnym vysokoškolským učiteľom; Ján bol lesným inžinierom v Jelšave; Ľudovít riaditeľom košickej plynárne, Ján inžinierom a generálporučíkom atď.
Teraz si iste kladiete otázku ako súvisí meno Lux s nadpisom článku. Odpoveď ukážu nasledujúce state z publikácie, ktoré sme doplnili fotografiami:
Ondrej Rozložník a Mikuláš Rozložník: Súborná práca Júliusa Luxa o Dobšinej (1. časť)
Napísal(a) O. a M. Rozložník
Vážení čitatelia internetovej stránky Maj Gemer!
Vám, ktorí máte záujem nielen o aktuálne udalosti, ale i o históriu regiónu Gemer, začíname od našich skúsených autorov RNDr. Ondreja Rozložníka a Ing. Mikuláša Rozložníka uverejňovať článok, ktorý je prekladom časti publikácie významného vysokoškolského pedagóga a doktora filozofie, profesora Júliusa Luxa.
Narodil sa v obci Henckovce pri Rožňave v starej baníckej rodine pochádzajúcej z Dobšinej, ktorá ale v Henckovciach vlastnila železiareň. Vo vtedajšom Uhorsku vyučoval najmä na vysokých školách v Budapešti. Ovládal vtedy najviac používané jazyky, a to nemčinu (vo vtedajšej jej troch písomných formách, ktorými boli švabach, písmo fraktúra a spisovná nemčina), maďarčinu a latinčinu. Jeho životopis a dielo je v nasledujúcom článku, ktorý je pomerne rozsiahly a preto bude uverejňovaný na pokračovanie.
Primárka psychiatrie rožňavskej nemocnice MUDr. Jana Grešková sa stala TOP lekárkou
Napísal(a) J. Fedáková
Primárka psychiatrického oddelenia Nemocnice Svet zdravia Rožňava MUDr. Jana Grešková sa stala najlepšou lekárkou vo svojom medicínskom odbore. Titul TOP lekár na Slovensku jej udelil odborný týždenník Zdravotnícke noviny na základe ankety, v ktorej hlasovali odborníci a čitatelia novín.
„Skutočne ma to prekvapilo a teším sa z toho, že to, čo robím, ľudia vnímajú pozitívne. Je to príjemná satisfakcia. Psychiatria je odbor, ktorý vyvoláva u ľudí rozporuplné názory. No duševné poruchy sú podľa mňa z celého spektra chorôb najhoršie, pretože pacientovi berú schopnosť zvládať chorobu, ovládať svoje funkcie. Keď vidím, čo dokáže duševná porucha urobiť s človekom, oveľa viac si vážim jednoduché veci v živote,“ uviedla MUDr. Jana Grešková, ktorá je zároveň aj hlavnou lekárkou siete ProCare a Svet zdravia pre psychiatriu.
Zomrel majster ľudovej umeleckej výroby košikár Ondrej Barto z Klenovca
Napísal(a) uľuv
Dňa 4. septembra 2020 zomrel majster ľudovej umeleckej výroby košikár Ondrej Barto z Klenovca. Narodil sa v r. 1934. Pôvodným povolaním bol lesník. Základy výroby lubových košíkov zo štiepaného dreva získal už v detstve od starých rodičov a neskôr od svojho otca. Košíky zhotovoval popri zamestnaní pre vlastnú potrebu a pre svojich najbližších. Začínal od košíkov jednoduchých tvarov: opálky okrúhle a oválne, košíky na nosenie dreva, chrbtáky na nosenie zemiakov a rôzne iné používané pri hospodárstve. Po zdokonalení a nadobudnutí zručnosti sa jeho sortiment rozšíril o nové tvary. Intenzívnejšie sa výrobe začal venovať až po odchode do invalidného dôchodku. Veľké zdravotné problémy s kĺbami na nohách mu obmedzovali pohyb, takže musel často prekonávať ťažkosti so zaobstarávaním a prípravou materiálu. Tým bola obmedzovaná aj jeho produkcia. So svojimi výrobkami sa často prezentoval v Klenovci a jeho okolí. Spolupracoval s Obecným úradom a zúčastňoval sa aj na Gemersko-malohontských folklórnych slávnostiach.
Vo veku 92 rokov dotĺklo srdce statočného človeka Artúra Szobonyu
Napísal(a) J. Pupala
Po dlhej chorobe, vo veku 92 rokov a necelých päť mesiacov dňa 9.9.2020 popoludní v nemocnici v Hnúšti dotĺklo srdce statočného človeka, nášho hrdinu Artúra Szobonyu.
V neďalekej obci Šankovce (dnes súčasť Gemerskej Vsi) sa dňa 17. apríla 1928 chudobným manželom Júlii Szobonyovej, rod. Forgáčovej a Vincentovi Szobonyovi narodil syn, ktorého pomenovali neobvyklým menom ARTÚRKO.
Manželom Szobonyovcom na narodilo celkom 14 detí, z ktorých však prežilo len sedem. Súrodenci – traja chlapci a štyri dievčatá – od útleho veku boli vedení k práci na malom gazdovstve a tak prispievali k zabezpečeniu obživy rodiny.
Tvrdý život však dokázali deti prežívať plnými dúškami.
Revúčanka Anna Jolšvaiová uviedla do života chytľavú novinku: Na potulkách po Gemeri
Napísal(a) P.Š.
Doktorka Anna Jolšvaiová vydala ďalšie nové CD-čko, avšak tentokrát si nevypočujete šansónové piesne vážnych životných tém.
Ale mimoriadne pútavé texty, chytľavé melódie živých nástrojov a príjemné vokály, ktoré odrážajú prírodné krásy a kultúrne dedičstvo regiónu Gemer lákajú turistov k návšteve tohto malebného kúska Slovenska.
Pani doktorka prišla predstaviť svoje nové CD aj do Revúcej. Na radnici privítal pani Annu primátor mesta Július Buchta, ktorý jej poďakoval, že pri svojej tvorbe nezabúda na svoj rodný Gemer a poprial jej veľa síl, chuti a energie do ďalšieho hudobného diela.
Rimavskosobotská nemocnica má nový lineárny urýchľovač
Napísal(a) J. Fedáková
Na pracovisku radiačnej onkológie v Nemocnici Svet zdravia Rimavská Sobota inštalovali nový lineárny urýchľovač. Ten dokáže nález vďaka zabudovanému CT prístroju veľmi presne ožiariť a ušetriť tak okolité zdravé tkanivo. Zvyšuje sa tým bezpečnosť liečby onkologických pacientov a pracovisko zároveň dokáže celý proces urýchliť a skrátiť čakacie lehoty. Nákup nového lineárneho urýchľovača bol realizovaný s využitím príspevku z eurofondov a náklady vrátane spoluúčasti nemocnice dosiahli hodnotu viac ako 1,8 milióna eur. Do rekonštrukcie pracoviska nemocnica investovala ďalších cca 149-tisíc eur.
„Počet onkologických pacientov neustále stúpa, ročne na Slovensku pribudne dve až tri stovky nových prípadov rakoviny na 100-tisíc obyvateľov. Rimavská Sobota pritom patrí k oblastiam na Slovensku, kde je zaznamenaný vysoký prirodzený výskyt pacientov s rakovinou, k čomu prispieva aj dlhodobé negatívne pôsobenie priemyslu.
Futbal v obci Gemerská Poloma od roku 2001 v kategórii dospelých vo faktoch
Napísal(a) Š. Tomášik
Futbal v obci Gemerská Poloma mal dlhoročnú tradíciu, o čom svedčí aj účinkovanie dospelých v I. B triede, V. lige K – G, V. lige – JZ a v V. lige K – G. Aj preto si náš spolupracovník Ing. Š. Tomášik vybral tento klub a napísal o ňom článok. Opisuje v ňom účinkovanie dospelých po vypadnutí z V. ligy – JZ (2000 / 2001) do roku 2020. Článok obsahuje stručný komentár histórie, fotografiu, súpisky a rôzne štatistiky.
Na fotografii: Družstevník Gemerská Poloma ako víťaz 1. triedy – sezóna 2007 / 2008
Horný rad: Ferenčák, Galajda, P. Rogos, Gunár, Benedik
Dolný rad: Tomášik, M. Ďuriček, Očkaik, Varga, Hatvaník, R. Lipták, P. Lipták, Ľ. Ďuriček, Žúdel, leží: Krnáč.
„Mamička, poslednú svoju kartu
posielam azda Ti od Telgartu.
Odpusť svojmu synu
jedinú vinu,
že nechcel voliť bezpečný si kryt,
že za svoj ľud v pole šiel sa biť
a slávne padol.“
Spomienky Ladislava Tomka z Rožňavského Bystrého na vojnu a SNP
Napísal(a) L. Tomko
Celá naša pokroková spoločnosť si v týchto dňoch pripomína 76. výročie Slovenského národného povstania. Spomienky najmä živých účastníkov sú nezabudnuteľné a najlepšie charakterizujú udalosť, ktorej sa chopil malý slovenský národ. Jeden z tých, ktorý napísal aj o tejto udalosti bol v tých časoch iba 16-ročný Ladislav Tomko, ktorý pochádza z malej baníckej obce na hornom Gemeri – z Rožňavského Bystrého. V tom čase dedinky, ktorá bola na pomedzí Slovenska s Maďarskom. Svoj život opísal v malej knižôčke, ktorú nazval Neostať stáť. Využívam z nej iba tú časť, v ktorej ako študent prežíval práve v tomto období v baťovskej fabrike vo Svite. Dnes má pán Ladislav Tomko 92 rokov. Ale teraz už nechám rozprávať autora spomienok na minulé roky. Snáď aj tie nám súčasníkom pomôžu vypovedať viac ako len skromný pomník hrdinom SNP, ktorý hrdo stojí na cintoríne v Rožňavskom Bystrom.
Viac...
Podporia budovanie ubytovacích zariadení v regióne
Napísal(a) Ing. M. Vargová
Miestna akčná skupina (MAS) MALOHONT vyhlásila koncom júla výzvu na predkladanie projektov zameranú na výstavbu, rekonštrukciu a modernizáciu ubytovacích zariadení v nadväznosti na rozvoj rekreačných a relaxačných činností. Celkovo je v nej na projekty vyčlenených 220 000 €.
Medzi oprávnené činnosti, ktoré je možné v rámci tejto výzvy podporiť, patrí výstavba ubytovacích zariadení, rekonštrukcia a modernizácia existujúcich ubytovacích zariadení, ako aj nevyužívaných objektov na ubytovacie zariadenie, a to s kapacitou od 5 do 30 lôžok, v nadväznosti na vytvorenie alebo modernizáciu areálu na rozvoj rekreačných a relaxačných činností.
O podporu vo výške maximálne 30 000 €, resp. 100 000 € na 1 projekt sa môžu uchádzať mikro a malé podniky vo vidieckych oblastiach, fyzické a právnické osoby podnikajúce v oblasti poľnohospodárskej prvovýroby, obhospodarujúce lesy alebo podnikajúce v oblasti chovu rýb.
Taký bol Ďuro Báči od Kurtinie
Napísal(a) Juraj Kušnier mladší s rodinou
Som rodákom z Gemerskej Polomy a ako správny lokálpatriot sa pravidelne zaujímam a situáciu v mojom rodisku, k čomu využívam hlavne osobný styk a v neposlednom rade Polomské noviny, ktoré mi pravidelne doručí moja sestra.
Z týchto novín som zistil, že sú uverejnené rôzne príspevky o účastníkoch v SNP, predovšetkým o obyvateľoch Gemerskej Polomy.
Jedným z nich bol aj môj otec – jednoducho ho volali Ďuri báči od Kurtinie. Všetci obyvatelia Gemerskej Polomy mi určite dáte za pravdu, že to bol človek, ktorý sa nikdy nechválil tým, čo vykonal, kde pôsobil, napríklad v SNP a podobne.
Môj otec tieto skutočnosti nosil v sebe a nerozoberal ich ani v najbližšom rodinnom kruhu.
Ak cestujete od Revúcej smerom na Telgárt, alebo opačne, všimnite si!
Napísal(a) MG od
Ešte si živo pamätáme na intenzívne prívalové zrážky, ktoré zasiahli náš región najmä koncom júna. Najviac a nešetrne zasiahli región Revúcej a Muráňa. Podľa hydrometeorológov vyvolali nielen vzostup riečnych tokov, ale táto časť Slovenska zanamenala i rekordné úhrny zrážok oproti iným častiam. Čo je horšie, prejavila sa aj sila prívalových dažďov po prietrži mračien medzi Muráňom a Prednou Horou, keď sa odtrhli aj kusy asfaltu na tejto ceste, a do obce Muránska Zdychava je napríklad stále prejazdná iba v jednom jazdnom pruhu. Cesta na Telgárt sa stala neprejazdná a o ďalšom postupe musel rozhodnúť krízový štáb. Okresný úrad v Revúcej, odbor krízového riadenia rozhodol, aby sa v dôsledku eliminovania čakania na vstupoch na obchádzku cez Národný park Muránska planina kvôli neprejazdnej ceste č. II/531 Muráň – Predná Hora zverejnili časy zapnutia a vypnutia semaforov, ktoré sú na vstupe od Muráňa a vstupe od Javorín.
Pred sto deväťdesiatjeden rokmi Jelšavu zasiahol ničivý požiar
Napísal(a) G. Jakubecová
Z histórie sa dozvedáme, že dňa 26. júla 1829 Jelšavu zasiahol ničivý požiar, ktorý zničil ulice Ševcovskú, Teplickú a Zvonársku. Zhorelo pri tom 450 domov, mestský a stoličný dom, kasárne a 3 kostoly. Okrem budov prišli v dôsledku požiaru o život tri dospelé osoby a jedno dieťa.
Podľa záznamov z cirkevného archívu je známe, že každoročne 26. júla o 15.00 hodine majú zvoniť zvony v kostoloch, aby sa aj takto pripomenulo to, kedy vypukol požiar a nasledujúcu nedeľu po tomto dátume by mal byť „KAJÚCIM DŇOM", kedy sa majú vykonávať služby Božie a sväté omše v kostoloch v meste.
V tomto roku už tretíkrát v nedeľu 2. júla 2020 dobrovoľní hasiči – po dohode s námestným farárom Mgr. Ivanom Bojnom a s primátorom a zároveň dozorcom MVDr. Milanom Kolesárom – zavítali do evanjelického a. v. chrámu Božieho v Jelšave, aby si aj na službách Božích pripomenuli 191. výročie vyhorenia mesta.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.