Gemer (2432)
Podradené kategórie
Dňa 22.12.2016 sa dožil krásneho jubilea 95 rokov Jozef Špitál z Veľkých Teriakoviec, okres Rimavská Sobota.
Narodil sa 22.12.1921 v Zákamennom, okres Námestovo. Rodičia maloroľníci ťažko zadovažovali poživeň. Tak aj mladý Jožko ako školák slúžil u bohatých gazdov. Po skončení základnej školy odišiel slúžiť do Sučian pri Martine k majiteľovi parnej píly. Zažil ešte dopravu dreva po riekach pltníkmi.
Obyvatelia Utekáča si slávnostne pripomenuli 72. výročie oslobodenia obce
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Dňa 27. januára 2017 ZO SZPB v Utekáči v spolupráci so starostom obce Miroslavom Barutiakom zvolali na 15.00 hodinu pietnu spomienku pri pamätníku obetí 2. svetovej vojny, ktorý je umiestnený v miestnom parku. Pri pamätníku sa zišla takmer stovka obyvateľov Utekáča, vrátane hostí. Po odznení slovenskej hymny privítala účastníkov pietneho zhromaždenia predsedníčka ZO SZPB v Utekáči Gabriela Hunczmanová – Šusteková.
Členovia SZPB v Čiernom Potoku na svojich jubilantov nezabúdajú
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Čiernom Potoku, okres Rimavská Sobota, mala k 31.12.2017 49 členov. Na obec, ktorá má 143 obyvateľov je to pomerne pekné číslo. No členmi sú väčšiou obyvatelia mimo obce. Medzi najstarších patrí aj Štefan Kapec z Kalinova, okres Lučenec. Detstvo prežil v Čiernom Potoku a osobne ako maloletý chlapec zažil odvlečenie svojho otecka nyillassiovcami do koncentračného tábora dňa 4.11.1944.
Pred 3 rokmi sme začínali s prípravou stratégie miestneho rozvoja
Napísal(a) Ing. Miroslava Vargová
Presne v tento deň pred 3 rokmi sme sa zúčastnili prvého zasadnutia obecného zastupiteľstva, ktorým sme odštartovali takmer dvojročný proces prípravy stratégie miestneho rozvoja na roky 2016 - 2023. Výsledok z jej hodnotenia však dodnes nepoznáme.
Príbeh osemnásťročného Juraja Hrica z Vyšnej Slanej skončil v koncentračnom tábore Dachau
Napísal(a) Ivan Pajtaš
Juraj bol najstarším zo siedmich deti mlynára Juraja Hrica a jeho manželky Žofie, rod. Tomašikovej. Bol chlapec ako každý iný, zaujímali ho bežné veci chlapca, ktorý žije na dedine. Rodičia, hoci boli mlynári, mali dosť starostí, aby sa postarali o živobytie. O ťažkej sociálnej situácii v tejto obci písal aj Fraňo Kráľ v románe Cesta zarúbaná, v ktorom opisuje život v dedinke Radzimka, kde pôsobil ako učiteľ.
Pamätná kniha obce Rochovce obohacuje jej internetovú stránku
Napísal(a) MG - od
"S troch strán stisnutej kotline popretínanej prameňmi, potôčikmi a močiarmi bujnelo rastlinstvo. Svoj mohutný vzrast vo vodnom zrkadle obdivovalo, v ňom bystré rybky na slniečku sa vyhrievaly. Chrobáci, motýli a včelky zdolaní únavou pristávali na pestrých kvietkoch. V pralesoch pod mohutnými stromami ukrývala sa zverina k nej spev vtáctva, sťa slnečný papršlek ťažko prenikal. Do tohto prostredia dostal sa zavalitý človek. V jeho mocnej ruke menily sa kamenné bronzové a železné nástroje.
„Dokážeme povýšiť povinnosť na samozrejmosť,
čím pozdvihneme svoje duchovné hodnoty i osobnosť
a ľahšie ochránime dedovizeň pre tých,
ktorí po nás prídu,
a tí ju určite potrebovať budú!“
Dobrovoľní hasiči z okresu Revúca absolvovali v Jelšave odbornú prípravu pre používateľov rádiostaníc a telekomunikačných zariadení
Napísal(a) Gabriela Jakubecová
Územná organizácia Dobrovoľnej požiarnej ochrany SR (ÚzO DPO SR) v Revúcej v spolupráci s Odbornou školou DPO SR v Martine zorganizovali dňa 28.1.2017 Odbornú prípravu používateľov rádiostaníc a telekomunikačných zariadení. Odborná príprava bola vykonaná v priestoroch Mestského domu kultúry v Jelšave a zúčastnilo sa jej 68 dobrovoľných hasičov z Držkoviec, Gemera, Gemerskej Vsi, Jelšavy, Kamenian,
Jelšavskí dobrovoľní hasiči hodnotili uplynulý rok
Napísal(a) Gabriela Jakubecová
Opäť sa stretol rok s rokom a nastalo obdobie hodnotenia, čo sa v uplynulom roku udialo. V sobotu 14. januára 2017 sa jelšavskí dobrovoľní hasiči stretli v Klube dôchodcov v Jelšave, aby vyhodnotili rok 2016 na výročnej členskej schôdzi. Medzi jelšavských hasičov zavítali aj kolegovia z rumunského Nadlaku.
Na úvod si prítomní mohli pozrieť prezentáciu, ktorá poukázala na rôznorodú činnosť v uplynulom období.
Značku regionálny produkt GEMER-MALOHONT získajú ďalší výrobcovia
Napísal(a) Ing. Miroslava Vargová
Mäso a mäsové výrobky, domáce pagáče, med, prírodné mydlá a kozmetika, drôtené a drevené výrobky či ručne vyšívané obrazy rozšíria zoznam výrobkov so značkou regionálny produkt GEMER-MALOHONT. Vo štvrtok 12. januára 2017 o tom rozhodla Certifikačná komisia, ktorá zároveň schválila obnovenie certifikátov pre 10 výrobcov.
Viac...
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Záver (27)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Ťažko som sa prebíjal životom na Rožňava Bani. Všetky technické miesta obsadzovali domáci, z ktorých väčšia polovica nemala na to požadované vzdelanie. Cudzí zamestnanec bol považovaný za votrelca. Veľakrát som oľutoval, že som neostal v Ostrave. Miskove slová som si zapamätal na celý život. Neostávalo mi nič iné, iba bojovať. Ostrava do mňa vštepila húževnatosť pri plnení vytýčených úloh a do šedej kôry mozgu mi zapísala, že splnenie plánu bane
Marian Slavkay: Ako sa rodili krtkovia - Návrat domov a sklamanie (26)
Napísal(a) Ing. Marian Slavkay
Návrat domov a sklamanie. Jarek Miska bol dobre informovaný o reformách a reorganizácii aj v rudnom baníctve. Zrušil sa podnik GŽB aj SŽB, čo boli Gemerské a Spišské železorudné bane. Následne vznikol nový podnik - Železorudné bane n. p. so sídlom v Spišskej Novej Vsi. Tým pádom sa zrušili aj malé závody Drnava, Rudná, Rožňavské Bystré. Všetky pripadli pod správu závodu ŽB Rožňava ako banské úseky.
Prišiel január - začína fašiangové obdobie
Napísal(a) Ing. Miroslava Vargová
Obdobie zábavy a hodovania nazývané fašiangy začína 7. januára po Troch kráľoch a potrvá až do polnoci pred Popolcovou stredou, ktorá v tomto roku pripadá na 1. marca. V regióne Malohont toto obdobie otvára novoročná zabíjačka v Rimavskej Bani.
Nič sa nedá robiť, obecné Muránske noviny ma svojím výzorom, obsahom i vľúdnosťou vždy vedia osloviť a už niekoľko rokov máme spoločné záujmy. Medzi ne patrí zaujímavé oslovenie čitateľov, ktorí pochádzajú z obce, ale aj širokého okolia. Verných čitateľov majú aj v okresnom sídle v Revúcej, ale i ďalej na východ od Jelšavy.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.