Gemer (2432)
Podradené kategórie
No šva sä to richtovalo v Mokré Lúke? Nuž jermok. No chvila nebula prvé dobrá - calí šes mu nohi ló viseli a padalo a padalo. V kuľtúre bulo až bárs horúco. Gamatki smo miseli sťáhnuč, bo Lykovček dupotal, Šmikňi to parádne tancovalo a Húžva spiavalaaa. Pankúšky, jucha, punč - kdo chcel vipič - vipil, kdo chcel zaješč - do sítošči sä najadol. Šickiho bulo aj sä minulo. A tia našo strigi! To liatalo hor ďedinó, ló ďedinó, každiho metló viobšívali. I našich prístašov, kotrí len toho roku načnuli kuľtúru u Mokrenov robič. Rádne smo ich pokrščili, prvím slovám mokrenskím priučili a vara aj po holé... dostáli. Koj smo so Šumiačani a chlapcami z Hrona na schodoch spiavali, vara nás šickích pri srdiašku hrélo. Nuž a napokon na parádu ohňostroj.
Revúcke VIANOCE 2019 – na námestí pred Kohútom
Napísal(a) Juraj Genčanský
Tradičné decembrové mestské slávnosti v revúckom centre mesta sa zbehli just na Mikuláša v piatok 6. decembra 2019. Chladné počasie, ako sa na začiatok zimy patrí, džavotajúce deti a usmievaví rodičia, bublajúce kotly plné skvelej kapustnice, starostliví domáci usporiadatelia, ba i veselý ujo v mikulášskom plášti s červeným nosom... Tak sa sviatok-piatok v Revúcej začínal.
A čo bolo ďalej?
V príjemnej atmosfére
a dobrej nálade v plnej miere,
pri jarmočnej medovine
sa verš zo mňa rinie:
VITAJ, MIKULÁŠ! – radosť v hľadisku i na javisku v Lubeníku
Napísal(a) Juraj Genčanský
Aj vy veríte na dobrého Mikuláša a zlého Čerta? Chcete ich ukázať svojim deťom, urobiť si s nimi selfíčko? Alebo sa jednoducho chcete odreagovať pri tradičnej takmer ľudovej zábave? Potom aj pre vás boli určené predstavenia divadelného súboru Pod vežičkou z Lubeníka, ktorý aj tohto roku ponúkal na viacerých štáciách tradičný decembrový mikulášsky guláš...!
V tohtoročnej mikulášskej sezóne lubenícke divadielko pozvali do niekoľkých miest a obcí Stredného Gemera – Jelšava, Lubeník, Revúca, Jelšavská Teplica, Gemerský Milhosť, Revúcka Lehota, ba hrali aj pre veľké firmy SLOVMAG Lubeník či SMZ Jelšava.
Spomienka na gemerského hrdinu Jána Ušiaka
Napísal(a) JUDr. Jozef Pupala
Z iniciatívy ObV SZPB v Rimavskej Sobote a mesta Rimavská Sobota pripravili v mestskom Kulturnom dome v Rimavskej Sobote dňa 18. októbra 2019 konferenciu k nedožitým 105. narodeninám hrdinu SNP por. Jána Ušiaka, rodáka z Budinej, okres Lučenec a k 75. výročiu od jeho tragickej smrti.
Medzi hosťami bola praneter Janka Ušiaka Ing. Ailina Hanková zo Zvolena, prvý tajomník Veľvyslanectva Ruskej federácie v SR Anatolij Tomnikov a tretia tajomnička Veľvyslanectva RF v SR Marija Verchina, starosta obce Čeladná Pavel Lukša, starosta obce Budiná Marian Čerpák, primátor mesta Rimavská Sobota JUDr. Jozef Šimko, ktorý nad konferenciu prevzal patronát. Prítomní boli tiež zástupcovia ZO SZPB takmer z celého okresu, pedagógovia a žiaci škôl z mesta Rimavská Sobota, verejnosť z mesta a okolia.
Zomrel Ing. Marian Slavkay, člen „Gemerského baníckeho spolku“
Napísal(a) Gemerský banícky spolok
S hlbokým zármutkom oznamujeme najmä baníckym spolkom a všetkým, ktorí v baníctve a hutníctve pracovali, že dňa 27.11. 2019 zomrel po zákernej chorobe člen „Gemerského baníckeho spolku“ Ing. Marian Slavkay vo veku 85 rokov. Rozlúčime sa s ním v sobotu 30.11.2019 o 13.00 hod v Dome smútku v Rožňave.
Ing. Marian Slavkay ako 15-ročný nastúpil v roku 1950 za baníckeho učňa u Rudných baní Kišovce - Švábovce. V rokoch 1951-1953 absolvoval dvojročnú Priemyselnú školu banícku v Spišskej Novej Vsi. Na umiestenku nastúpil 6.7.1953 za revírnika v OKD Ostrava – Karvinské doly, na závod Peter Bezruč.
Ing. Mikuláš Rozložník: Z dejín baníckeho školstva v Rožňave (2)
Napísal(a) Ing. Mikuláš Rozložník
Na webovej stránke Maj Gemer sme 23. novembra 2019 uverejnili prvú časť historického dokumentu Ing. Mikuláša Rozložníka pod názvom Z dejín baníckeho školstva v Rožňave. V uvedenom príspevku, ktorý sme rozdelili na dve časti sa autor zaoberá predovšetkým historickými predpokladmi k tomu, aby ešte za čias Rakúsko-Uhorska vzišla požiadavka prípravy kvalifikovaných baníkov, ktorí pracovali v našom regióne ako nekvalifikovaná pracovná sila. V dnešnom článku pokračujeme ďalšími cennými poznatkami, ktoré autor prvýkrát predkladá našej čitateľskej verejnosti školským rokom 1914-1915. Veríme, že aj keď banícka činnosť na našom Gemeri takmer zanikla, je čo o jej zdokonaľovaní sa v podobe výchovy mladého baníckeho dorastu cenné vedieť i v dnešných, pre utlmujúce sa baníctvo, neľahkých časoch.
Ing. Mikuláš Rozložník: Z dejín baníckeho školstva v Rožňave (1)
Napísal(a) Ing. Mikuláš Rozložník
Prvá písomná zmienka o Rožňave pochádza z roku 1291. Nachádza sa v darovacej listine vystavenej ostrihomskému arcibiskupovi Ladomérovi kráľom Ondrejom III. Prvou známou stavbou Rožňavy je pôvodný farský kostol (v súčasnosti biskupská katedrála) pochádzajúci z roku 1304. V blízkosti kostola vznikla osada, ktorá v roku 1382, ako predchodca dnešného mestského jadra, dostala mestské práva od kráľa Ľudovíta I. Z pôvodnej osady baníkov, ktorí sem prišli vyťažiť nerastné bohatstvo okolitých hôr vzniklo mesto. Mesto bolo pomenované Rožňava podľa názvu mimoriadne výnosnej bane: Rosnoubana (Rozsnyóbánya, Rosenau). Celá jeho nasledujúca história je úzko spätá s výnosnou ťažbou zlata, striebra, medi a neskôr po dlhú dobu s ťažbou železnej rudy.
Základnej škole udelili čestný názov po národovcovi Jankovi Jesenskom
Napísal(a) J. Pupala
Priznám sa, že s menom Jesenské som sa prvý raz zoznámil v apríli 1959, keď som prišiel do obce Čierny Potok, kde sa moji rodičia presťahovali z Pertoltice pod Ralskem v Čechách. Nevedel som, že ešte po 2. svetovej vojne sa vyššie spomínaná obec volala Feledince a bola dokonca okresným mestom. Vo svojej profesii po absolvovaní strednej a vysokej školy som chodil na prednášky aj na základné školy v Jesenskom. Čas plynul a na chvíľku zastal dňa 29.10.2019. Ráno som vstal a chystal som sa na lekársku prehliadku do Rimavskej Soboty, kde som mal byť na 10.00 hod. Prichystal som sa a pri kontrole vecí a odchode som otvoril obálku.
Čo sa vám vynorí v predstavách, keď poviete dátum 17. november?
Napísal(a) J. Pupala
Nedalo mi a pri dnešnom stretnutí s mladými ludmi vo veku do 30 rokov a študentov stredných škôl (a gymnázia) som im položil otázku: „Čo sa Vám vynorí v predstavách, keď poviete dátum 17. november?“ Študenti odpovedali: „Štátny sviatok, tak nejdeme do školy." Ďalší mladý pár odpovedal: „Pri demonštráciiach v Prahe strieľali komunisti do demonštrujúcich študentov a niekoľkých zastrelili!“. Na otázku koľkých a v ktorom roku, odpovedali, že niekoľkých a v roku 1989.
Keď pobadali na mojej tvári ironický úsmev, predložili otázku mne: „Nemáme pravdu?“
Obyvatelia obce Čierny Potok si pripomenuli 75. výročie zavlečenia svojich spoluobčanov do koncentráku
Napísal(a) JUDr. J. Pupala
Obyvatelia obce Čierny Potok a okolitých obcí na Gemeri si dňa 8.11.2019 pripomenuli 75. výročie zavlečenia pätnástich obyvateľov obce a priľahlých osád maďarskými fašistami do koncentračného tábora. Bolo to takto: Dňa 4.11.1944 v skorých ranných hodinách soldateska „honvédskych vitézov“ pod vedením hodejovského notára prečesávala osady, kde bývali Slováci. Na ktorého ukázal pán notár, toho hneď odviedli. Razie sa uskutočnili v rovnaký čas.
Z Gemerčeka odvliekli Matúša Bechera, jeho príbuzných z osady Úsvit: Juraja Bechera staršieho a Juraja Bechera mladšieho. Z osady Gortva-Hajnáčka Pavla Kulicha, z osady Kôprovo-Hodejov Pavla Gondáša, Ondreja Ostrihoňa,
Viac...
Pani Helenka Beňová, rod. Mauerová, sa narodila v období druhej svetovej vojny, presnejšie mesiac po vypuknutí SNP (1944). Má dvoch starších súrodencov – sestru Blaženku Fabovú a brata Milana Mauera. Mladší brat Ľubomír zomrel pomerne mladý. Helenka je po mame Júlii, rod. Spišákovej, Muránčanka, a jej otec, Robert Mauer pochádzal z Kokavy. Od detstva som ju vnímala ako svoju príbuznú, veď naši starí rodičia (Ján a Katka Spišákovci) boli súrodenci a spolu s bratom Štefanom vyrastali v malebnom Pastovníku. Tam zostal bývať iba on s manželkou Máriou (rodenou Vrabcovou), ale brat Ján (starký Helenky) sa usadil na nižnom konci s manželkou Karolínou (Vrbjarovou od Vendeľa) „u Čoríka“ a sestra Katka s manželom Jánom Sojákom na vyšnom konci (v Prídeľu).
Neočakávané udalosti stredajšieho tragického večera v Revúcej prinášajú množstvo klamlivých správ a obvinení, ktoré pomáhajú manipulovať verejnú mienku
Napísal(a) MsÚ Revúca
Dňa 13.11.2019 o 14:00 hod. bol vyhlásený III. stupeň povodňovej aktivity pre územie mesta Revúca na vodnom toku Muráň. Monitorovanie aktuálnej situácie vodných tokov v rámci celého územia mesta prebiehalo už v skorých ranných hodinách, a to v súčinnosti so správcom povodia Slanej a Hasičským a záchranným zborom Revúca.
Na miestach (vrátane útulku), ktoré si vyžadovali záchranu, pracovali zamestnanci MsÚ v súčinnosti s Hasičským a záchranným zborom Revúca a Rimavská Sobota, dobrovoľnými hasičmi z Jelšavy a príslušníkmi OR PZ Revúca, pričom koordinácia záchranných prác zo strany mesta bola zabezpečená koordinátorom krízového štábu. Zamestnanci mesta, ktorí vykonávali opatrenia postupovali v zmysle odporúčaného postupu obcí pri povodniach a v zmysle zákona o ochrane pred povodňami.
Pripomenuli sme si Deň vojnových veteránov
Napísal(a) Katarína Kvetková
Na poliach Flámska vlčie maky rastú, tam medzi krížmi, rad za radom. Značia miesta, kde ležíme. Tam hore počuť udatný spev škovránka, uprostred revu kanónov tu dolu.
Pred 101 rokmi, 11. novembra 1918 o 11. hodine a 11. minúte vstúpila na západnom fronte do platnosti dohoda o prímerí medzi Nemeckom a spojeneckými mocnosťami. Po štyroch rokoch, troch mesiacoch a trinástich dňoch sa skončila najstrašnejšia vojna, akú dovtedy ľudstvo zažilo. Zapojilo sa do nej 38 štátov zo všetkých obývaných kontinentov. Do zbrane bolo zmobilizovaných 115 miliónov mužov, z ktorých 10 miliónov zahynulo. Ďalším 20 miliónom zostali trvalé následky v podobe zmrzačenia, psychických porúch a iných zdravotných problémov. Medzi civilným obyvateľstvom si konflikt z rokov 1914 – 1918 vyžiadal sedem miliónov obetí. Zo slovenských vojakov mobilizovaných do rakúsko-uhorskej armády padlo až 69 700. Pre malý národ to bola obrovská tragédia.
Dedinka Drienčany opäť rozdávala zlaté podkovy, zlaté perá i zlaté vlasy
Napísal(a) Ing. Magdaléna Kantorová
Dedinka Drienčany na chvíľku opäť ožila aj tento rok slovenskými rozprávkami. V dňoch 23. a 24. októbra 2019 sa tam konal už XVI. ročník regionálnej a XIV. ročník celoslovenskej súťaže v prednese slovenskej rozprávky Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas. Súčasťou obidvoch dní bola aj spomienka venovaná spisovateľovi Jonatanovi Dobroslavovi Čipkovi, ktorého 200-té výročie narodenia si tento rok pripomíname, a ktorý podobne ako Pavol Dobšinský žil a pôsobil ako farár v obci Drienčany. Po ukončení spomienkového pásma, súťaž oficiálne otvorili starosta obce Drienčany Peter Švoňava a riaditeľka Gemersko-malohontského osvetového strediska v Rimavskej Sobote Darina Kišáková. Regionálneho kola sa zúčastnilo 31 súťažiacich z okresov Rimavská Sobota a Revúca. Súťažili v troch kategóriách, pričom výsledky regionálneho kola sú nasledovné:
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.